Odpoveď na otázku, prečo sú primárne voľby v štáte New Hampshire také populárne a zároveň významné, dáva storočná tradícia a presvedčivá štatistika. Tento štát na severovýchode USA bol totiž prvý, ktorý presne pred sto rokmi odštartoval úmysel merať popularitu jednotlivých uchádzačov o post prezidenta nie na verejných straníckych zhromaždeniach (caucuses), ale formou tajných volieb. Zaslúžil sa o to miestny farmár a poslanec Stephen Bullock, ktorý navrhol takýto spôsob merania popularity kandidátov. Preto sa niekedy primárkam hovorí aj súťaž krásy. Neskôr nasledovali príklad New Hampshire mnohé ďalšie štáty, lebo predpokladali, že tajné voľby dokážu lepšie vystihnúť názory obyvateľstva ako stranícke schôdze, kde sa názor prítomných zisťuje zdvihnutím ruky.
Foto: Democracy Chronicles / Flickr
Druhým dôvodom záujmu o výsledky v New Hampshire je dlhodobá štatistika. Traduje sa, že od roku 1952 každý z uchádzačov, bez rozdielu, či patril do tábora demokratov alebo republikánov, ak uspel v tomto štáte, s pravdepodobnosťou, ktorá sa rovná takmer istote, skončil vo finále ako kandidát na prezidenta v novembrových voľbách. Ako každé pravidlo, aj toto má svoje výnimky, ale problémom je, že v poslednom čase sa práve tie výnimky stávajú pravidlom. Napríklad, Bill Clinton v roku 1992 v New Hampshire neuspel, predbehol ho bývalý senátor pochádzajúci zo susedného štátu Massachusetts. Experti tvrdia, že práve tie dobré susedské vzťahy odsunuli Clintona z čela volebného peletónu. Druhá výnimka sa udiala v roku 2000, keď medzi republikánmi neuspel George Bush junior, ale John McCain. V tomto prípade je zaujímavé, že McCain vynechal týždeň predtým účasť na volebných zhromaždeniach v štáte Iowa a všetku energiu venoval radšej prvým primárnym voľbám v New Hampshire. Stavil teda na istotu a tradíciu. Napriek tomuto jeho víťazstvu stranícky zjazd republikánov si v lete vybral za kandidáta Georgea Busha. O tretiu výnimku sa postarala Hillary Clintonová, ktorá tu v roku 2004 vyhrala nad Barackom Obamom. Zrejme k tomu prispel fakt, že v tomto štáte je menej farebného obyvateľstva ako v tých, kde sa neskôr presadil on.
Súboj Trump – Sanders?
Predpokladajme, že štatistika bude fungovať aj v tomto roku. V tom prípade by sme mohli už teraz povedať, že záverečný súboj o Biely dom povedie za demokratov socialista, zástanca menšín a chudobnejších Američanov Bernard (Bernie) Sanders, zatiaľ čo republikánov bude reprezentovať miliardár Donald Trump. Dôvodom k takémuto úsudku je fakt, že Sanders pred týždňom v Iowe s Clintonovou v podstate remizoval a v New Hampshire zvíťazil nad ňou výrazným rozdielom vyše dvadsať percent. Je to oveľa viacej, ako sa predpokladalo. Republikán Donald Trump sa zasa spamätal z porážky na straníckych zhromaždeniach v Iowe a rovnakým rozdielom ako Sanders nechal ďaleko za sebou celý roj republikánskych uchádzačov. Bernie Sanders po víťazstve v New Hampshire nezabudol zdôrazniť, že jeho úspech je posolstvom pre Wall Street a Washington o tom, že „vláda patrí všetkému ľudu a nie iba hŕstke bohatých prispievateľov na kampaň“.
Prvým veľkým prekvapením tohtoročných primárnych volieb je teda práve vzostup popularity dlhoročného kongresmana a senátora Bernieho Sandersa. Svoju politickú kariéru na celonárodnej úrovni odštartoval v roku 1990, keď sa ako nezávislý stal členom Snemovne reprezentantov USA. Americké médiá vtedy konštatovali, že ide o prvého socialistu zvoleného na tento post po dlhých desaťročiach. Sanders bol potom opakovane kongresmanom až do roku 2006, keď bol zvolený za senátora štátu Vermont. Tým pridal svoju farbu socialistu aj hornej snemovni Kongresu USA. Napriek častej deklarácii, že je nezávislý, väčšinou sa stotožňoval s názormi demokratov.
Táto jeho spolupráca v Kongrese zrejme prispela k tomu, že v apríli 2015 sa rozhodol uchádzať o nomináciu na post prezidenta práve za Demokratickú stranu, pričom už vo svojom vyhlásení dal najavo, že tým nemení svoje názory. „Neverím, že americkí muži a ženy, ktorí obraňovali americkú demokraciu, bojovali za vytvorenie situácie, kde miliardári vlastnia politický proces,“ vyhlásil pred budovou Kongresu. Ak dotiahne svoj zápas o nomináciu do úspešného konca a ak bude naďalej platiť tradícia z New Hampshire, je celkom možné, že sa ocitne tvárou v tvár práve proti zástupcovi najbohatšej vrstvy Američanov, miliardárovi Trumpovi, ktorý je zrejme presvedčený, že si dokáže kúpiť aj post prezidenta. V tom prípade to bude naozaj zaujímavý súboj. O čom mieni Sanders hovoriť, naznačuje jeho nedávne vyhlásenie, ktoré vyznieva ako svojské krédo: „Netvrdím, že vláda by mala zoštátniť obchodíky s potravinami na ulici alebo že by mala vlastniť výrobné prostriedky, ale som presvedčený, že stredná trieda a pracujúce rodiny, ktoré produkujú bohatstvo Ameriky, si zaslúžia dôstojnú životnú úroveň a že ich príjmy by mali ísť hore, nie dole. Verím v súkromné spoločnosti, ktorým sa darí a ktoré investujú a podporujú rast v Amerike, spoločnosti, ktoré vytvárajú pracovné miesta tu a nie tie podniky, ktoré tu končia a zvyšujú svoje zisky tým, že využívajú nízku námezdnú prácu niekde v zahraničí.“
Sandersove konzistentné postoje
Bernie Sanders je známy tým, že dlhodobo nemení svoje politické presvedčenie, čo mu dodáva na dôveryhodnosti počas predvolebnej kampane. Do povedomia verejnosti sa dostal najmä po teroristickom útoku 11. septembra 2001, keď Amerika podľahla ošiaľu pseudovlastenectva a on bol jedným z mála politikov, ktorí si zachovali chladnú hlavu a verejne sa postavili proti invázii do Iraku v roku 2003. Na rozdiel od Hillary Clintonovej, ktorá sa ako senátorka za Demokratickú stranu nechala unášať na bojovej vlne verejnosti a hlasovala za vojnu. Neskôr síce svoj postoj oľutovala, ale Sanders ju môže naďalej kritizovať za toto zlyhanie. A robí to často.
Pozoruhodný je nárast Sandersovej popularity. Možno to posudzovať aj podľa toho, ako rýchle sa mu darilo zhromažďovať prostriedky na predvolebnú kampaň. Už 24 hodín po oficiálnom oznámení svojho úmyslu zaznamenal jeho štáb na konte jeden a pol milióna dolárov, do konca roka suma narástla na 73 miliónov a peniaze pribúdajú naďalej. Iba v januári pribudlo ďalších 20 miliónov. Oveľa dôležitejšie je to, že sa mu na kampaň vyzbierali (na rozdiel od Hillary Clintonovej) jednoduchí Američania a odborové organizácie.
Zaujímavé je aj zloženie jeho sympatizantov. Prevládajú mladí ľudia, čo môže byť náznakom zmeny v ponímaní dlhodobo presadzovaných hodnôt v americkej spoločnosti. Za pozornosť stojí aj fakt, že 43 percent jeho voličov v štáte Iowa sa považuje za socialistov a 44 percent má ten istý názor na Wall Street, ako ho prezentuje Sanders. V New Hampshire ho podporili všetky vekové kategórie s výnimkou voličov starších ako 65 rokov. Pokiaľ ide o príjmové kategórie, Clintonová bodovala iba u najbohatších s príjmom nad 200 tisíc dolárov ročne. Na mnohé problémy majú obaja demokratickí kandidáti podobné alebo dokonca zhodné názory, ale Bernie je presvedčivejší práve pre svoje konzistentné postoje a tým aj dôveryhodnejší, zatiaľ čo u Hillary, ktorú podporujú aj veľké korporácie, to v mnohých prípadoch vyznieva skôr ako predvolebná fráza. Prekvapením New Hampshire bolo aj to, že medzi tamojšími ženami bol muž Bernie populárnejší ako žena Hillary. To vyprovokovalo bývalú ministerku zahraničných vecí Madeleine Albrightovú, aby na predvolebnom zhromaždení vyzvala ženy podporiť jej priateľku Hillary a pohrozila, že tie, ktoré vo voľbách nepodporia ženu, majú v pekle vyhradené osobitné miesto. Napriek varovaniam neuspela.
Clintonová vie zabojovať
Výsledok primárnych volieb v New Hampshire neznamená, že Hillary Clintonová opúšťa bojisko. Pohľad do nedávnej minulosti napovedá, že dokáže vyvinúť mimoriadnu energiu a ukázať odvahu tam, kde sa to od nej už neočakáva. Príkladom je jej postoj počas sexuálnej aféry svojho manžela, keď ho výpovede stážistky Moniky Lewinskej takmer pripravili o úrad prezidenta. Keď bolo najhoršie, Hillary navštívila Kongres, aby prehovorila k zhromaždeným poslancom za Demokratickú stranu. Vyhlásila, že prišla ako žena, ktorá miluje svojho manžela a podporuje ho. K tomu dodala: „Existuje prepojené úsilie podryť jeho prezidentské postavenie, rozmetať mnohé z toho, čo sa mu podarilo vykonať, a keď nemôže byť porazený politicky, zasiahne ho osobne.“ Jej vystúpenie prispelo k tomu, že republikánom sa nepodarilo odvolať prezidenta a štvorročné vyšetrovanie sexuálnej aféry sa skončilo fiaskom.
Za zmienku stojí aj fakt, že Bernie Sanders pochádza z rodiny židovských prisťahovalcov, obaja rodičia prišli z Poľska, pričom jeho súčasná manželka je írskou katolíčkou. To môže vytvoriť zaujímavú predvolebnú koalíciu a tým aj šancu, že naďalej vydrží v boji o nomináciu. Samozrejme, ešte stále platí názor väčšiny Američanov, že Hillary Clintonová má väčšie šance úspešne zvládnuť v jeseni finálny boj o Biely dom, ako Bernie Sanders. Lenže, do letného zjazdu Demokratickej strany, ktorý rozhodne o všetkom, ostáva ešte dosť času, aby o svojich schopnostiach presvedčil ďalších.
