Dve udalosti, keď sa Lúčky dostali na prvé stránky novín – snem liptovských zemanov a vzbura proti maďarizácii, nemali želateľný efekt. Napriek tomu úsilie Jána Bobuľu o vytvorenie koalície liptovského zemianstva a slovenských vzdelancov nevyšlo naprázdno. Niektorí liptovskí zemania potom s nostalgiou spomínali skôr na výkony slávneho huslistu Jozefa Piťu, ktorými svojou hrou oživil ich stretnutie v Lúčkach. Možno aj práve preto si tento virtuóz zaslúži širší priestor, lebo on – maďarský cigán – viacej prispel k pozdvihnutiu slovenského povedomia a k prebudeniu národnej hrdosti, ako mnohí vtedajší národovci.
Slávny huslista Jožko Piťo nikdy nepohrdol dobrou spoločnosťou a cenil si tých, ktorí vedeli dobre ohodnotiť jeho majstrovstvo. Nie všetkým tento Piťov „internacionalizmus“ vyhovoval. To, že prišiel hrať v roku 1868 liptovským zemanom zhromaždeným v Lúčkach, ešte zniesli. Ale stalo sa mu osudným, keď sa nasledujúci rok zúčastnil aj na matičných slávnostiach v Martine. Promaďarsky orientovaný Ružomberčan Fridolín Blaskovics obvinil Piťa z panslavizmu a postaral sa o to, aby už viacej nemohol hrávať v Korytnici, kde sa vtedy každé leto schádzala uhorská smotánka a kde si cez sezónu jeho cigánska banda zarobila dostatok peňazí na celý ďalší rok.
Jožko Piťo, ako ho zachytil maliar Pavol Bohúň
Napriek tomu sa našla dobrá duša. Národne uvedomelý zeman Ján Tholt z Liptovskej Štiavnice, ktorý sa v tom čase stal majiteľom kúpeľov v Lúčkach, pozval Piťa, aby chodieval obveseľovať jeho hostí. Týmto rozhodnutím Tholt nepochybne prispel k tomu, že Piťo sa dostal k ďalšiemu dobrému zdroju tých ľudových piesní, ktoré ho najviac preslávili – k trávniciam. Kde inde mal takú dobrú príležitosť započúvať sa do týchto ťahavých melódií, ako práve na lúčanských lúkach?
Nevie sa presne, kedy sa Jožko Piťo narodil. Záznamy neexistujú. Predpokladá sa, že sa tak stalo v roku 1800 v terajších Tekovských Lužanoch. Do tajov hry na husle ho vraj zasvätil jeho strýko, čo potom využil, keď sa dal zverbovať do cisárskej armády a stal sa členom a neskôr aj primášom cigánskej vojenskej kapely pri pluku pôsobiacom v severnom Taliansku. Po dvanástich rokoch vojenskej služby odišiel do Liptovského Mikuláša a stal sa primášom verbunskej hudobnej skupiny. Verbung bola to vtedajšia forma získavania regrútov do armády. Skupina urastených vojakov v pekných uniformách chodila po dedinách, kde hudbou, tancom, vínom a sľubmi lákali mládencov do armády.
Po príchode do Mikuláša sa Piťo po prvý raz bližšie oboznámil so slovenskou ľudovou piesňou a obľúbil si ju napriek tomu, že aj so slovenčinou sa stretol až tu v Liptove a do konca života mu jej zložitá gramatika a výslovnosť robili problémy. O jeho slovenčine sa šírili doslova legendy. Tak napríklad, keď sa večer počas dlhej hry potreboval osviežiť, zavolal: „Pán hostinský, prosím béla kávát!“ Husle prekrstil na „husľa“, takže podľa tejto jeho skomolenej slovenčiny mu prischla prezývka „Stará Piťo“. Liptovská šľachta sa zabávala najmä na jeho zážitkoch z vojenčiny. Pamätnou bola najmä epizóda, keď nielen vojaci, ale aj celá cigánska kapela musela v Taliansku nastúpiť na „buzerpľac“ a stáť tam dlhý čas v pozore. Piťo príhodu okomentoval slovami: „Prišol muha, ale nie taký muha, ako u nás muha, ale taký muha, ako ten vrabec, sadol na nos a čípal, čípal, az ebadta.“
Ak mu slovenčina robila problémy, slovenskej ľudovej hudbe porozumel okamžite a stal sa jej neopakovateľným interpretom. Mal aj to šťastie, že život liptovskej šľachty, ktorej pre jej chudobu prischla prezývka „sedmislivkári“, bol v tom čase mimoriadne bezstarostný. Akosi nepostrehli vývoj v Európe veštiaci, že čoskoro sa aj v Uhorsku skončí poddanstvo a tým aj ich éra. Svojím správaním pripomínal zemiansky Liptov tak trocha atmosféru na Titanicu. Loď aristokracie sa síce pomaly ale zaručene potápala, no hore na palube vyčlenenej pre tých najbohatších ešte stále vládla bezstarostná zábava. Situáciu výstižne opísal Lipták Belo Klein vo svojej stati Zemianstvo Liptova a jeho slovenskosť, ktorú uverejnil v roku 1924 v Slovenských pohľadoch, kde venuje širší priestor aj Piťovi. „Keď on prišiel do Liptova (v 30. rokoch), veselo sa žilo v zemianskej spoločnosti liptovskej. Nebolo treba ani fašiangov, sviatkov, menín, svadieb, majálesov, krštení, a zabávalo sa. No i Piťovcom sa pritom dobre vodilo! Jeho „husľou“ rozveselení páni boli by ho kúpali vo víne, objímali, bozkávali ho a bankovky lietali nielen do basy, ale lepili ich Piťovi i na čelo.“
Trávnice z lúčanských lúk
Zaujímavý bol spôsob, ako Piťo obohacoval svoj hudobný repertoár o nové slovenské ľudové piesne. Spočiatku chodieval v lete do Pribyliny a na tamojších lúkach počúval spev žien pri hrabaní a obracaní sena. Zaujímavé, že zo všetkých poľných prác jedine kosenie lúk sa spájalo s osobitnou formou ľudovej piesne, ktorá potom dostala spoločné pomenovanie – trávnice. Potom, čo Piťo hrával v letnej sezóne v lúčanských kúpeľoch, viem si predstaviť, ako schovaný za kríkom liesky niekde na Rovniach, pod Holicou alebo na Sovách a napäto počúval spev žien, ich výskanie a prekáračky šíriace sa celým údolím a potom si vypočutú melódiu vybrnkával na husliach, aby ju dostal do prstov. Jeho fenomenálnej hudobnej pamäti to stačilo, aby ju následne dokázal dokonale predviesť a dodať jej svoju vlastnú neopakovateľnú interpretáciu, ktorou potom dostával liptovských zemanov do takého vytrženia, že boli ochotní dať za muziku aj poslednú zlatku.
Jeho hudobné vystúpenia mali ustálenú formu. Vždy začínal piesňou Nebanovala by, keby nemusela. Nasledovali rýchle i pomalé melódie a vo vzácnych prípadoch končieval najslávnejšou piesňou svojho repertoáru Švihrovskou dumou. Boli aj také situácie, keď musel celý večer hrať jedinú pieseň. Takou sa stala napríklad Mať moja, mať moja, za dvomi horami, keď si istý zeman potreboval týmto spôsobom vyliať svoj žiaľ za stratou matky.
Jeho majstrovstvo opísali mnohí slovenskí básnici a spisovatelia, ale zrejme najlepšie ho vystihol Svetozár Hurban Vajanský vo svojej novele Husľa. „Piťove trávnice režú sa do duše. Čuješ v nich žblnkot horskej bystriny, ženúcej sa po žulových skalinách, šumenie svrčín pod útesom nebotyčných hôr zaznieva z piesne. Sú to naozaj hôrne, tatranské ohlasy, echá malebných brál, ktoré akási víla ľaliovou rukou zhromaždila a vpratala do javorových huslí staríka.“
V novele Vajanský opísal aj svoje osobné chlapčenské zážitky z matičných čias. „Viem, ako by to bolo dnes (ach, nejeden rôčik umkol do večnosti!), stál som v kútiku, keď hodovali matiční hostia (mne ešte nepatrilo sedieť za stolom – vtedy my mladí sme sa nevystrkovali na oči); stojím, hľadím na vysokú, strunistú postavu v čiernych, vyšnurovaných šatách, v mentieke s karniolovými gombíkmi, veľkými ako žalude; má na ruke ťažké zlaté prstene… Vidím jeho veľké, čierne, hodne vypúlené, ohnivé oči… A jeho ruka… ako opísať jej pohyb… mäkký, elastický, určitý, mocný?… Jeho pravá ruka neletela, ale sa vila, ako od brehov do diaľavy vinúca sa morská vlna… plavmo, melodicky, v úchvatne krásnych líniách… A čo všetko vychádzalo z jeho ,husle’! Nepočul som nič, len stony a zamieranie jeho nástroja, nevidel som nič, ani hostí, ani tabule, ani sály, iba Piťu, jeho strunistú, vysokú postavu, jeho vejárom rozprestretú bradu, jeho ohnivé, vypúlené oko, jeho majestátnu tichosť… Stál ako z mramoru vytesaný, len ruka lietala… A keď hudba utíchla, nevydržal som, vybehol som zo svojho kútika a bozkal som starému cigánovi ruku… Pamätám, v ohni môjho vytrženia urazil som si oko na jeho veľkých zlatých prsteňoch.“
Piťova Švihrovská duma
Osobitnú zmienku si zaslúži Piťova Švihrovská duma. Údajne ju skomponoval asi v roku 1860 liptovský zeman Juraj Luby z Beňadikovej. Jeho pradedo bol plukovníkom v Rákociho armáde a zúčastnil sa na švihrovskej bitke v auguste 1709, ktorá predznamenala skorý koniec protihabsburského odboja v Uhorsku. Švihrová je planina neďaleko obce Vavrišovo, na ktorej došlo k tejto historicky zlomovej šesťdňovej bitke medzi cisárskou armádou a povstalcami – kurucmi.
Piťo chodieval pravidelne k Lubymu, kde si overoval melódiu zachytených ľudových piesní. Aj keď sa autorstvo Švihrovskej dumy pripisuje Lubymu, bol to Piťo, ktorý jej dokázal vdýchnuť dušu a potom ňou uvádzal liptovských zemanov do vytrženia. Napokon, stačí si prečítať, čo o tejto piesni, aj keď nadnesene, akoby kopíroval Vajanského, napísal novinár a spisovateľ, ružomberský rodák Emo Bohúň. „Zo Švihrovskej piesne akoby vietor skučal a poľné kvety spievali, akoby skaly pukali a hory hučali. Jej melódia šuští, akoby sa vetrík hral s vrchovcami mladých smrekov, a hneď nato mohutnie a hučí, ako keď sa víchor pretláča pomedzi bralá, a zase zaznie nežne, akoby sa matka prihovárala dieťaťu, až odrazu zakvíli a zase zahrmí ako ozvena hromobitia v hlbokých dolinách. Z piesne počuť vojnovú vravu, cval koní, dupot pochodujúcich a ich víťazný krik.“
Švihrovskú dumu o niečo realistickejšie okomentoval aj historik, ružomberský rodák Ivan Houdek, pričom sledoval aj reakcie liptovského zemianstva. „Keď zazneli prvé melancholické akordy Piťovej čarovnej ´milej husle´, zatíchol náhle všetok hluk, štrngot pohárov, pohyb a prítomní s tvárami do dlaní vloženými a so slzami v očiach počúvali napnuto, rozcítene a rozrušene tie lahodné zvuky, tu pomalé, dumné, inde zas rýchle, hlučné, búrlivé, so sebou strhujúce, upomínajúce na tie dávne časy a vyluďujúce živý obraz bojov, v ktorých zápasili ich predkovia, jedni (zväčša) na strane povstalcov, ostatní v radoch cisárskych.“
Piťo dosiahol v Liptove takú popularitu, že obyvatelia Nemeckej Lupče sa rozhodli usporiadať finančnú zbierku a požiadali iného slávneho Slováka, maliara Petra Bohúňa, aby im huslistu namaľoval. Bohúň ich požiadavku splnil, a tak vznikol povestný obraz Piťu s husľami v rukách. Osud tohto obrazu sa nelíšil od mnohých ďalších slovenských umeleckých diel. Po zlikvidovaní Matice slovenskej uhorské úrady obraz „znárodnili“ a teraz je majetkom maďarského múzea v Budapešti.
Patrí sa dodať, že priateľský vzťah medzi obyvateľmi Lupče a Piťom bol obojstranný. Svoju lásku k tomuto mestečku Piťo údajne vyjadril slovami: „Egy Lupcsát nem adok az egész Oraváért“ (Jednej Lupče sa nevzdám za celú Oravu).
Piťo ostal verný Liptovu až do smrti a odmietol aj lákavé ponuky ruského kniežaťa Orlova odísť hrať do Petrohradu. Zatúlal sa tak nanajvýš do Vysokých Tatier, kde sa odohral aj jeho pamätný „husľový súboj“ s iným slávnym virtuózom Karolom Bokom. Toho tam dal doviesť na vlastné náklady maďarský šľachtic Móric Csáky, aby obveseľoval tatranských hostí pravou maďarskou piesňou. V tomto súboji samozrejme vyhral Piťo. Traduje sa, a zmienil sa o tom Vajanský, že aj v lúčanských kúpeľoch sa odohrala podobná súťaž. Slávny maďarský virtuóz Eduard Reményi vraj potom, keď počul hrať Piťu, odhodil svoje stotisícové husle do kúta.
Panuje všeobecná mienka, že Piťo výraznou mierou prispel v posilneniu slovenského povedomia práve tým, že ľudovú pieseň priblížil aj vyšším spoločenským vrstvám. Vystihol to Slovenský týždenník, ktorý v roku 1905 o Piťovi napísal: „Vedel pozdvihnúť popolušku, slovenskú ľudovú pieseň, na taký vysoký piedestál, aký jej právom patrí. Vedel dokázať, že slovenské naše piesne čo do krásy, čo do úchvatnosti, čo do ľúbeznosti, čo do citovej hlbokosti, čo do originálnosti sú nie menej hodné, než ľudové piesne iného národa, trebárs mnohokrát väčšieho…“ Keď zemania, z ktorých väčšina si už dávno predtým dala pomaďarčiť rodové mená, počuli ľudové piesne v podaní tohto slávneho huslistu, uvedomili si, že sa nemajú prečo hanbiť za svoj slovenský pôvod.
Piťo zomrel 22. marca 1886. Jeho truhlu niesli sviatočne vyobliekaní liptovskí zemania a nad hrobom v Liptovskom Mikuláši mu kapela zahrala posledný raz slávnu Švihrovskú dumu.
Anotácia knihy Pramene zdravia a nádeje – Kniháreň Slova
