Na malom Slovensku sa nikdy nič celkom neutají. Ak táto ľudová múdrosť platila i počas železnej ruky mocnárstva Vladimíra Mečiara, dvojnásobne sa potvrdzuje za súčasnej rozhádanej vládnej koalície.
Sotva sa prevalila kauza šéfa Slovenských elektrární (SE), Migašovho priateľa Štefana Košovana, už ktosi prostredníctvom médií nastolil ďalšie. Najväčší škandál sa črtá z pomerov v Správe štátnych hmotných rezerv (SŠHR), ktoré majú byť k dispozícii v mimoriadnej situácii, zapríčinenej živelnými pohromami či, nebodaj, ohrozením bezpečnosti a suverenity SR. Za normálnych okolností by občania o existencii takejto inštitúcie podobne ako o tajných službách nemuseli ani tušiť. Prvý raz sa však dostala na pretras v súvislosti s nelegálnym predajom 600-tisíc ton obilia do zahraničia, ktorý sa za tretej Mečiarovej vlády po dlhých prieťahoch „vyriešil“ iba odvolaním dvoch ministerských úradníkov.
Nadmerná zhovievavosť Prezradili by sme štátne tajomstvo, keby sme tvrdili, že obilie bolo jedinou strategickou komoditou, ktorej dostatočné zásoby mala SŠHR zabezpečovať a že sa jej predstavitelia k svojim pracovným povinnostiam stavali jemne povedané, ľahostajne. Po posledných parlamentných voľbách síce došlo k zmenám vo vedení, dokonca sa oficiálne hovorilo o možných trestných postihoch, no akosi všetko ostalo pri slovách. Napokon sa veci vyvinuli tak, že mnohí zamestnanci, čo sa podieľali na nezákonnostiach, na svojich stoličkách sedia ďalej, vysmievali sa pritom do očí čestným spolupracovníkom, ktorí na chyby upozorňovali, až kým neboli „odídení“.
SŠHR nie je jediným orgánom ústrednej štátnej správy, kde nová vládna koalícia ponechala vykonávateľov korupčných rozhodnutí. Tí sa, paradoxne, zúčastňovali na vypracovávaní známych čiernych kníh za jednotlivé rezorty. Nech sa potom nečuduje únikom informácií do tábora opozície, ani tomu, že sa ich chránenci obrátia o 180 stupňov, len čo sa zvrtne politická situácia. Na profesionálov tohto razenia je Slovensko mimoriadne bohaté. To, kde sa zobrala nezdravá zhovievavosť novej moci k tomu, čo sa dialo v SŠHR, poodhalila správa SIS o bašovaní v spomínanom úrade. Podľa nej kľúčovú úlohu zohrával podpredseda správy, niekdajší veľkoobchodník so zeleninou Štefan Soták, nominovaný SOP. Akoby z capa urobili záhradníka. Ukazuje sa, že funkciu zneužíval na vlastné obohacovanie, lacno chcel získať nehnuteľnosti poľnonákupcov a vedome predával obilie za ceny, nevýhodné pre štát, sebe veľmi blízkym firmám. Z obchodného registra vyplýva, že Sotákovo meno figurovalo prinajmenšom vo dvoch z radu spoločností, ktoré v roku 1995 na tzv. obilovej afére určite neprerobili.
Košeľa bližšia ako kabát Podľa viacerých médií sa na prapodivnom podieľal aj šéf SŠHR, niekdajší viceprimátor Bratislavy za DU Ján Odzgan, riaditeľ odboru hmotných rezerv Stanislav Ladziansky a ďalší podpredseda správy Karol Kalinák, bývalý primátor Svidníka, blízky predsedovi SDĽ. I preto sa zdajú vykonštruované obvinenia analytika Igora Cibulu v denníku Sme, že tajnú správu SIS televíziám Luna a Markíza poskytol Jozef Migaš. Zámer zúžiť celý problém na vypátranie vinníka, zodpovedného za zverejnenie prísne tajného dokumentu, pripomína staré časy, keď sa dôsledok zamieňal s príčinou. Vtedy z neúspechu zahraničnoobchodných transakcií obviňovali novinárov, lebo si dovoľovali kritizovať kvalitu výrobkov, ponúkaných na export. Správy nie sú prísne tajné preto, aby sa závažné nedostatky zatĺkali, ale aby sa riešili. Avšak na fascikle s výsledkami šetrenia SIS v kanceláriách najvyšších ústavných činiteľov sadal niekoľko týždňov prach.
Po kontroverznom odchode Gabriela Palacku z vedenia ministerstva dopravy dosadil premiér Mikuláš Dzurinda na uvoľnený post Jozefa Macejku. Sotva sa ohrial v kresle sedem mesiacov, vypukol obdobný škandál ako v SŠHR. Slovenská správa ciest v čase, keď na jej čele stál Macejko, uprednostňovala úhrady faktúr z roku 1999 pred staršími pohľadávkami, mimochodom i v prospech akciovej spoločnosti Cestné stavby Košice, kde bol terajší minister pred novembrom 1998 generálny riaditeľ. Z protokolu Najvyššieho kontrolného úradu sa dozvedáme aj o ďalších porušeniach viacerých legislatívnych noriem. Keď v nedávnej minulosti predseda NKÚ Štefan Balejík raz do roka čítaval rozsiahlu správu o tureckom hospodárení v štátnych inštitúciách, vtedajšia opozícia mu nadšene tlieskala. Ale pred voľbami sa toho veľa nezmenilo a asi ani po nich. Aspoň pokiaľ ide o korupciu a klientelizmus. Ktosi tu však pred dvoma rokmi sľuboval radikálnu zmenu k lepšiemu.
Kto príde na rad? KDH a SDĽ už dávnejšie žiadali abdikáciu Tibora Petrusa z funkcie predsedu Dozornej rady Slovenských telekomunikácií, pretože musel čeliť viacerým obvineniam. Údajne za Mečiarovej éry jeho súkromná spoločnosť úspešne tunelovala štátny podnik, ktorého aktivity kontroloval zhodou okolností práve on. To, že ho do tohto postavenia vymenoval premiér Dzurinda spolu s predsedom NR SR Migašom, je prinajmenšom čudné. Ale ešte nepochopiteľnejšie je, že napriek takmer ročnej kritike odstúpil až teraz – i to na vlastnú žiadosť.
Podľa všetkého sa v najbližších dňoch dozvieme zaujímavé informácie o Jánovi Sabolovi, ktorého za štátneho tajomníka ministerstva hospodárstva navrhla SOP. Ako aj o Drahomírovi Mihálekovi, ktorého za vedúceho úradu na tomto rezorte dosadil ešte Ľudovít Černák. Ten rovnako ako Palacka musel opustiť vládu, lebo nedokázal vyvrátiť obvinenia z klientelizmu. SDĽ koaličným partnerom sľubuje, že i oni budú hlasovať za odvolanie oboch pánov, keď im predloží dôkazy o ich nekompetentnosti. A to vraj nielen pokiaľ ide o závažné nedostatky v práci ministerstva vo vzťahu k SE, na ktoré poukázal audit v elektrárňach, no aj v súvislosti so Sabolovými kontaktmi s bývalými Mečiarovými privatizérmi.
Naozaj museli prísť socialisti najprv o svojho „koňa“ v tomto strategickom podniku, aby sa začali tváriť zásadovo voči Sabolovým a Mihálekovým úletom? Kto im teraz uverí, že práve oni sú v tejto chúlostivej záležitosti arbitrom spravodlivosti? Navyše, keď sa opäť zázračnou zhodou okolností minulý týždeň ukázalo, že sa na importe uhlia pre SE „zviezla“ i prešovská firma predsedu Mandátového a imunitného výboru NR SR Viliama Sopku (považovaného za Migašovho človeka). Jeho vyjadrenie, že si musí zaručiť hmotnú existenciu, ak ho v budúcnosti nezvolia za poslanca, bolo síce úprimné, ale politicky viac ako neomalené. Málo na tom mení fakt, že zákon o konflikte záujmov ústavných činiteľov zakazuje členom snemovne len účasť v riadiacich či kontrolných orgánoch podnikov a že „jeho“ uhlie tvorí iba zlomok dovozu tohto paliva z Ruska. Tu predsa ide o princíp, hoci mnohí tvrdia, že Sopko patrí medzi tých málo poslancov, čo sa k svojim podnikateľským aktivitám otvorene priznávajú. Pravda, keď bol k tomu donútený.
Večné zapaľovanie sviečok Sopko – to je malá ryba. Veď jeho spoločnosť sa ledva postavila na nohy, ani nemala z čoho poskytnúť SDĽ finančný dar. Ale v našom podnikateľskom mori plávajú aj žraloci, zďaleka nielen rezešovci, poórovci, martinkovci, či povestná G7. Pri ich výpočte objavíte až prekvapivo veľa donátorov najmenšej parlamentnej strany. Vzhľadom na jej nízke preferencie sú práve oni najnedočkavejší na vyplatenie úrokov za predvolebnú výpomoc. Bude však zložité splniť požiadavku KDH, aby koaličné strany priznali, kto za koho kope. Mnohí z veľkopodnikateľov sa držia ďalšej slovenskej obyčaje – v zložitých časoch zapaľujú sviečky nie jednému, ale dvom-trom bohom. Veď ktovie, čo ich čaká zajtra? Zatiaľ nik nevie, ako dlho sa budú ráno na redakčných stoloch objavovať nové a nové materiály, usvedčujúce politických činiteľov, ministerských úradníkov a manažérov v štátom kontrolovaných podnikoch z nekalých činností. Oproti nedávnej minulosti je dobré aspoň to, že sa o nich nešepká len v kuloároch, ale sa aj verejne píše. Ak sa k tomu pripoja rázne opatrenia proti tým, čo porušujú zákony, zásady politickej etiky i ľudskej slušnosti, bude to veľký krok vpred. Nepochybne v boji proti klientelizmu by prospel nový zákon o financovaní strán, o ktorom po chvíľach vzrušenia z odmeňovania regionálnych pracovníkov KDH zase svorne všetci mlčia.
Občania by privítali, keby sa do vedúcich hospodárskych funkcií dostávali skutoční odborníci na základe konkurzov a nie straníckych kamarátšaftov. Pochopiteľne za predpokladu, že sa na tom dohodne Koaličná rada, že prijímacie komisie nebudú manipulované politickými reprezentantmi na príslušných ministerstvách a že sa budú realizovať plošne, nie ojedinele, ako v Košovanovom prípade. Žiaľ, niekoľkoročné skúsenosti nás vystríhajú, že kým v súčasnosti sa na Slovensku zrejme viac nedá dosiahnuť.
