V tomto období uplynie rok od pozvania stoviek tisícov utečencov do Nemecka a od zrušenia všetkej, dovtedy funkčnej legislatívy ich vstupu do EÚ. Na začiatku imigračnej krízy sa médiá vyžívali v napádaní vlastných občanov EÚ, ktorí si uvedomovali možný negatívny dosah tohto sťahovania národov a boli hanebným spôsobom obviňovaní z xenofóbie a fašizmu.
Dnes sú už mainstreamové médiá opatrnejšie v kritike odporcov tohto rozhodnutia, ale stále im chýba odvaha, alebo možno iba súhlas majiteľov na objektívne posúdenie tohto masového pohybu. Zmena postoja k vlastným občanom bola výsledkom uvedomenia si priepastného rozdielu medzi mienkou občanov a propagandistickými obrazmi o nadšených, vítajúcich Nemcoch, Rakúšanoch, Švédoch…
Názorová jednota všetkých médií bola a je taká šokujúca, že vytvára podozrenie, že toto rozhodnutie je súčasťou širšieho plánu. Nie som stúpencom žiadnych konšpiratívnych teórií, ale absolútna zhoda mainstreamových médií a absencia kritického pohľadu na rozhodnutie pani Merkelovej bola a je za hranicou náhody.
Preto je dôležité pokúsiť sa odhaliť filozofiu, resp. ciele a dôvody „pozvania miliónov“ a celkový význam migračnej krízy pre EÚ.
Pani Merkelová zdôrazňovala „pozvanie miliónov“ dvoma príčinami:
1. morálnou nutnosťou urýchlene pomôcť vojnou strádajúcim ľuďom,
2. ekonomickou potrebou získať nové pracovné sily pre vymierajúci nemecký národ.
O týchto veciach sa už veľa popísalo a je zrejmé, že ani urgentnosť, ani množstvo, ani morálka, ani potreba nových pracovných síl neboli tým najdôležitejším v tomto projekte.
Zdá sa, že migrácia má iba jeden cieľ, a tým je
útok na národné štáty „dvadsaťosmičky“ a ich občanov.
Oni sú hlavnou prekážkou vízie integrovať EÚ do podoby globálnej mocnosti, na čele ktorej by mohlo stáť ešte chvíľu aj Nemecko. Z tohto pohľadu sa národné štáty javia ako zastarané štruktúry plné anachronizmov, ktoré nechápu, alebo nechcú pochopiť nevyhnutnosť podpory globalizačných snáh v EÚ a vo svete, a preto treba tento odpor jednoducho zlomiť.
Rozklad národných štátov sa z globálnych ašpirácií stáva úlohou číslo jeden. Kultúra, tradície, história národných štátov, sú iba nepoužiteľným balastom pri vytváraní novej EÚ a svetového spoločenstva.
Nástrojom rozkladu týchto anachronických štruktúr má byť „migrácia miliónov“, ktorá svojou početnosťou, populačnou silou môže zásadným spôsobom zmeniť štruktúru európskeho obyvateľstva.
Snahu o tieto radikálne spoločenské premeny dokazuje pani Merkelová nielen tým, že odmieta prílev utečencov zastaviť, ale predovšetkým úsilím podpísať aj transatlantickú zmluvu EÚ s USA o jednotnom trhu (TTIP) už do konca tohto roku.
Dnes, po poslednom vyhlásení pani Merkelovej k migrácii, že „Wir schaffen es“, musíme už jasne povedať, že tu nejde o jej naivitu či neskromné ambície, ale o nebezpečný, vedomý a neakceptovateľný program, ktorý treba zastaviť.
„Pozvanie miliónov“ a snaha podpísať transatlantickú zmluvu bez konsenzu s občanmi krajín EÚ ju usvedčujú, že
nejde o nejaký altruizmuz alebo lásku k strádajúcim ľuďom, ale o jasný kalkul presadiť jej šialené globálne návrhy.
Vyhlásenie prezidenta Gaucka signalizuje, že v Nemecku nie je Merkelová so svojimi názormi osamotená. Gauck: „Ešte viac ľudí, ako doteraz, sa odpúta od obrazu národa, ktorý je homogénny, v ktorom je materinským jazykom skoro všetkých nemčina, v ktorom prevláda kresťanstvo a svetlá farba kože… Musíme novo definovať národ ako spoločenstvo rôznych.“
Je neuveriteľné, že prezident Nemecka hlása otvorene zánik svojho národa, ktorý bude vymazaný z mapy Európy a stane sa krajinou iných ľudí.
Mnohí politológovia vysvetľujú tento postoj nemeckých politických elít za dôsledok ich fašistických hriechov z druhej svetovej vojny a z obavy ich pripomínania.
Možno takýto prístup by mohol vysvetľovať postoj mnohých Nemcov, ale v žiadnom prípade nie je celoeurópsky obhájiteľný.
Tieto postoje sú na hranici genocídy. Ak sa pozrieme, ako ju definuje Dohovor OSN o zabránení a trestaní zločinov genocídy z 8. decembra 1948, sme veľmi blízko jej naplnenia.
Slovom genocída sa v tomto dokumente rozumejú „činy“ spáchané v úmysle zničiť úplne alebo čiastočne niektorú „národnú, etnickú alebo náboženskú skupinu“, a to bez ohľadu, či sú spáchané v dobách mieru alebo počas vojny.
Je pravdou, že pán
Gauck, samozrejme, nechce nikoho zlikvidovať, on to rád prenechá globalizácii,
akejsi abstraktnej globálnej sile, ktorá sa nedá zastaviť, ktorú treba iba prijať a proti ktorej nemá zmyslel ani bojovať. Nemá záujem skúmať, kto sa za touto silou skrýva a koho záujmy presadzuje. Pre neho jednoducho nemecký národ zmizne, aj s jeho jazykom, kultúrou a bohatou históriu a nezostane po ňom nič. Že tento globálny vývoj nás pozdravuje „Allah akbar“, mu nič nehovorí.
V zásade nám pán prezident chce povedať, že subjektom genocídy je globálny vývoj a jeho sa to vlastne ani netýka. On má čisté ruky.
Čo takýmto ľuďom povedať? Snáď iba „Auf Wiedersehen, Deutschland!“
Je strašné, že takéto predstavy, ktoré sú fakticky hlásaním kolektívnej samovraždy vlastného národa, môže šíriť prezident, a to bez protestu ustrašených Nemcov.
Takúto názorovú podobnosť môžeme nájsť aj v 7-bodovom pláne pána Sorosa, ktorý má byť riešením súčasnej migračnej krízy a ktorý bol publikovaný v Foreign Policy.
EÚ podľa neho ohrozujú rozširujúce sa xenofóbne nálady v krajinách dvadsaťosmičky. Nie je to výsledok „pozvania miliónov“, ale nárast akéhosi nacionalizmu, ktorý sa stavia proti užšej integrácii EÚ.
Pán Soros vysoko oceňuje rozhodnutie pani Merkelovej pozvať do Nemecka milióny utečencov, a považuje to za „ inšpirujúce gesto“, ktoré však nebolo celkom dobre premyslené.
On by odporúčal znížiť počty utečencov o dve tretiny, t. j. z jedného milióna na cca 300 000 utečencov ročne. Kde sa však významne líši od pani Merkelovej, je odhad nákladov na migráciu, a to až do výšky 200 miliárd eur pre roky 2015 – 2020.
Určite nemusíme pochybovať, že tento filantrop by rád asistoval pri delení týchto 200 miliárd, aby mohol zvýšiť hodnotu svojich aktív…
Najdôležitejšie na jeho 7-bodovom pláne je, že význam migrácie pre EÚ vidí najmä v tom, že tento obrovský transfer ľudí z Ázie a Afriky do EÚ nám môže umožniť zreformovať EÚ.
Ešte lepšie nám osvetľuje podobnú predstavu zreformovania EÚ bohatý dedič reťazca Bloomingdale James Traub, ktorý píše do podobného časopisu (Foreign Relations) ako pán Soros.
Pán Traub vyzýva, aby elity povstali proti bezmyšlienkovitým, rozhnevaným, ignorantským masám, ktoré sa snažia vykoľajiť globalizáciu. Je toho názoru, že starší ľudia, ktorých známy svet sa stráca pod spleťou jazykov a multikulturálnych osláv, zdvíhajú päste proti kozmopolitným elitám.
Podľa jeho názoru:
„Politická scéna Západu by sa v budúcnosti mala zmeniť tak, že bohaté elity profitujúce z globalizácie a chudobní príslušníci z rasových menšín sa spoja proti pracujúcej triede, ktorá bude chcieť naďalej brániť koncept národného štátu.“
Ak toto má byť predstava objektívnych železných zákonov globálneho pohybu, tak jasne vidíme, kto a s akými záujmami sa za tieto procesy skrýva.
V našej pozornosti by teda nemali byť otázky kvót a množstvo prijímaných utečencov, ale otázky zmyslu a cieľa celej migrácie. Ukazuje sa, že jej hlavnou funkciou je likvidácia majority pôvodného európskeho obyvateľstva, ktoré je prekážkou urýchleného vybudovania globálnej Európy, ktorá by mohla prispieť k urýchlenému vybudovanie celosvetovej globálnej spoločnosti.
Do akej miery sú názory organizátorov „pozvania miliónov“ výsledkom ich úvah a vlastného presvedčenia a ich veľkého ega zapísať sa do dejín sveta, alebo ide iba o príklad nesvojprávnych, kúpených politikov, ktorí vykonávajú rozhodnutia veľkých korporácií, to ťažko možno posúdiť.
Rovnako nemožno vylúčiť ani osobné zlyhanie politikov, na ktorých našli niečo diskreditujúce významnejší, dôležitejší politici, ktorým ani tak nejde o futuristický projekt sveta, ako skôr iba o rozloženie nebezpečného a silného súpera, akým je EÚ, s ktorým by sa neradi delili o profit z podielu na riadení zglobalizovaného sveta.
Nech je to však akokoľvek, rozklad národných štátov a likvidácia ich kultúry by nás mala stimulovať k rozhodným činom na všetkých úrovniach EÚ, pretože ide o nás samých a o našu identitu.
Naše tiché, reptajúce mlčanie sa musí zmeniť na politický program, ktorý si osvoja všetky politické strany, inštitúcie a povedia týmto sociálnym inžinierom, že si nedáme zničiť dielo, ktoré tu naša civilizácia budovala 2 tisíc rokov.
Možno si všetci myslíme, že Slovensko je príliš malé a bezvýznamné, aby sme takýto postoj pre záchranu Európy artikulovali práve my v štruktúrach EÚ.
Je však vidieť, že nespokojnosť Európanov s migráciou, s jej neriešením narastá, a to aj v samotnom Nemecku.
Treba vysoko oceniť aktivitu krajín V4, ktoré majú rovnaké stanoviská ku kvótam a odvážne ho medializujú, za čo si s výnimkou ČR, všetci vyslúžili politicko-kultúrny dešpekt a vyhrážky z Bruselu.
Možno práve vďaka nám, krajinám V4, sa podarilo odvrátiť oveľa dramatickejší scenár premiešania obyvateľstva pre celú EÚ.
Je žiaduce vyvolať celonárodnú občiansku diskusiu o zamedzení deštrukcie EÚ a znevážení celého projektu EÚ, ktorý má obrovský potenciál pracovať v prospech svojich občanov a byť príkladom, ako a kam by sa mal uberať celý svet. EÚ musí ukázať, že je schopná ochrániť malé národy únie aj pred takou globálnou silou, ktorá má nápadnú podobnosť s džihádistami.
Je nevyhnutné, aby všetky politické strany na Slovensku odmietli program pani Merkelovej a hľadali koncepčné východisko z tejto neľahkej situácie. Vláda a parlament musia odsúdiť tento nebezpečný projekt, ktorému tlieska iba hŕstka naivných a za nič nezodpovedajúcich rojkov.
Výsledkom celonárodnej diskusie o migrácii by mala byť Deklarácia Národnej rady SR, ktorá odmietne genocídny program migrácie.
Je do určitej miery paradox a možno aj potvrdenie, že to s našou politickou reprezentáciou nie je až také zlé, ako je to dnes mediálne prezentované z pohľadu mítingov pred Bonaparte, alebo i z počutia ostrých výmen v parlamente.
Všetky strany unisono podporili odmietnutie kvót Smerom, avšak ani jedna z nich nezaujala jasný, koncepčný pohľad na migráciu a na jej možné genocídne dôsledky pre národy EÚ.
Takúto vec však nie je možné prejsť mlčaním.
Politické strany SR by mali informovať svojich politických partnerov v krajinách V4 a, samozrejme, i svoje európske centrály, do ktorých sú združené.
Treba si uvedomiť, že žaloba Smeru na kvóty a chystané maďarské referendum, či EÚ môže rozhodovať o tom, kto bude maďarským občanom, sú správne kroky, ale nedostatočné!!!
Ich slabou stránkou je to, že sa darí koncentrovať pozornosť našich politikov na kritiku kvót a odvádzať tak pozornosť od príčin a cieľov imigračnej krízy.
Na otázku, či imigračná kríza upevňuje alebo rozkladá EÚ, je odpoveď Veľkej Británie a jej Brexit.
Verím, že krajiny V4 dajú skôr prednosť nasledovaniu Veľkej Británie, ako by sa mali potupne zúčastniť národnej a kultúrnej samovraždy.
Myslím si, že spoločné zasadnutie parlamentov, resp. vlád, minimálne však premiérov krajín V4 a prijatie spoločnej deklarácie proti migrácii by mohlo zmeniť mienku a nálady nielen v ďalších krajinách EU, ale aj v samotnom Bruseli.
Preto nesmieme strácať čas diskusiami o kvótach, ale
musíme povedať dôrazne, že „pozvanie miliónov“ je neprijateľné a žiadame ho okamžite zastaviť.
Najvhodnejším miestom, kde by sa mohlo uskutočniť spoločné stretnutie predstaviteľov V4, by bola Viedeň.
Pri múroch tohto mesta bolo roku 1683 porazené osmanské vojsko, vedené Karom Pašom.
Bolo by to veľmi symbolické, stretnúť sa vo formáte V4 +1 v dňoch 11. – 12.septembra, kedy uplynie 334 rokov od víťazstva Svätej aliancie nad osmanskými vojskami, čo je vhodná príležitosť povedať Islamskému štátu a všetkým džihádistom, že EÚ si islam neželá.
Na zorganizovanie takéhoto stretnutia je krátky čas, ale premiér Fico a Orbán by vedeli tento problém prekonať.
Najväčšou prekážkou nie je ani tak krátkosť času, ako skôr potreba sily a odvahy povedať všetkým multikulturalistom jasne a politicky nekorektne, že „svoje hodnoty a kultúru si nedáme vziať“.
Samozrejme, svet sa nekončí ani po 12. septembri. Bolo by žiaduce, aby politické strany, vláda i parlament, v záujme budúcej silnej Európskej únie, tieto otázky ako i návrh ich riešení predkladali aj orgánom únie.
(Autor je konzervatívny socialista)
Ďalšie články: EDUARD ŠEBO
