Bývalý čílsky diktátor Augusto Pinochet čakal na minulotýždňový verdikt od 16. októbra 1998 – vtedy ho totiž na žiadosť španielskeho sudcu Garzóna v Londýne zatkli. Rozhodnutie britského ministra vnútra Jacka Strawa prepustiť na slobodu muža, ktorý má na svedomí viac ako 1200 popráv a vrážd, je však fackou do tváre nielen tisícov pozostalých márne sa dovolávajúcich spravodlivosti. Je to nebezpečný precedens, ktorý opäť raz dokázal, že politika je vo svete stále silnejšia ako právo. Pinocheta totiž neoslobodil nezávislý súd, ale člen britskej vlády. Preto sa Británia tak ľahko nezbaví podozrenia, ktoré sformuloval švajčiarsky prokurátor B. Bertossa, že sa stala „útočiskom zločincov“.
Za normálnych podmienok by totiž takýto muž mal byť vyhlásený za personu non grata. Inými slovami, keby ho Británia nevpustila na svoje územie, nikdy by nemala takéto problémy. Zdalo by sa, že všetko poldruharočné úsilie o potrestanie jedného z najväčších symbolov teroru v druhej polovici tohto storočia vyšlo navnivoč. Nie je to však celkom tak. V Chile sa už totiž zaktivizovala Asociácia príbuzných osôb, ktoré zmizli v období Pinochetovej vlády a oznámila, že v najbližších dňoch bude žiadať čílsku justíciu o zbavenie imunity bývalého diktátora. Tú má dosiaľ tento muž doživotne zabezpečenú. Chile sa v týchto dňoch prebúdza zo strachu, spadlo z neho jedno tabu a rodí sa poznanie, že Pinochet sa do vlasti vracia zbavený väzenia, ale nie viny. Prijať v tejto chvíli tézu barónky Tchatcherovej, že generál Pinochet postavil na nohy ekonomiku krajiny a treba ho posudzovať predovšetkým podľa týchto výsledkov, znamená osvojiť si nebezpečnú tézu, že cestu k prosperite môžu lemovať aj stovky umučených ľudí. Cynizmus hodný železnej lady…
