Klub nového SLOVA si na svoje novembrové stretnutie pozval osobnosť kandidujúcu s politickou stranou Smer na prvé priečky v najbližších parlamentných voľbách – poslanca NR SR ROBERTA FICA. Pred preplnenou miestnosťou potvrdil povesť dobrého rečníka, ktorý vie publikum zaujať bezprostrednosťou výpovede. Na úvod povedal:
„V uplynulých dňoch sa odohrala udalosť, ktorá naznačuje, kadiaľ sa asi bude uberať slovenská politická scéna v najbližších mesiacoch. Tak ako viacerí ďalší predsedovia strán, dostal som pozvánku na ustanovujúci kongres SDKÚ, v ktorej ma milo požiadali, aby som na ňom vystúpil s krátkou zdravicou delegátom tejto strany. Neskôr som však obdržal list, v ktorom mi píše jeden z lídrov SDKÚ, aby som považoval predchádzajúcu pozvánku za bezpredmetnú. Ivan Šimko mi k tomu povedal, že oni sa najprv nad nami zľutovali a pozvali nás, ale potom, keď sme kritizovali premiéra ohľadom vládneho programu, rozhodli sa stiahnuť pozvánku späť. Máme sa vraj pokojne zaradiť vedľa pána Mečiara a pani Malíkovej, kde nás oni teraz vidia. Považujem to v tomto období za veľmi nešťastný začiatok novej politickej strany, ale rešpektujem to. Deviateho decembra má Smer slávnostný snem, kde bude hodnotiť prvý rok pôsobenia. Chceme na ňom prijať niekoľko významných programových dokumentov. My naň pozývame všetkých predsedov politických strán, či sú v opozícii alebo vo vládnej koalícii. Rešpektujem iné názory! Rešpektujem ich, ak sú zachované elementárne pravidlá slušnosti, normálneho správania sa a politickej kultúry.“
Ako vy osobne vnímate zodpovednosť v politike?
– Pod zodpovednosťou v politike rozumiem predovšetkým stanovenie si reálnych cieľov. Na ich dosiahnutie však treba použiť legitímne prostriedky. Ak sme si v našom tíme povedali, že chceme vyhrať voľby, tak zároveň vieme, že jedinou cestou na dosiahnutie tohto cieľa sú parlamentné voľby. Či už budú skôr alebo neskôr, to nás teraz nezaujíma. Od 3. januára tohto roku sme absolvovali 97 poslaneckých dní v teréne bez akejkoľvek mediálnej podpory. Nestojí za nami totiž žiadne veľké médium. Samozrejme, zvíťaziť a dosiahnuť dobrý výsledok je jedna vec a druhá vec je tento výsledok pretaviť do zodpovedného správania sa po dosiahnutí výsledku. Poznáte moje vyjadrenie, za ktorým si stojím: Ak Smer nebude úspešný a nedosiahne svoj cieľ, to znamená byť pri zostavovaní vlády a dostať do kabinetu i celkovej politiky čo najviac ľudí, Robert Fico z politiky odíde. Týmto chcem dať najavo, že politik musí prijímať osobnú politickú zodpovednosť za úspech alebo neúspech. Ak príde úspech, som pripravený kandidovať aj na post predsedu vlády. Ak sa dostaví neúspech, odchádzam. Mávať z televíznej obrazovky nebudem, no všetkým sa poďakujem a ihneď sa vzdám funkcie predsedu strany. Samozrejme je otázne, aké bude postavenie Smeru, či budem pokračovať v práci poslanca, pretože voliči, ktorí ma budú voliť, by mohli byť sklamaní, že odchádzam z tohto prostredia. Pokiaľ ide o zodpovednosť do budúcnosti pri predpoklade dobrého výsledku, vidím to takto: zodpovednosť spočíva najmä v tom, že nová vláda, či príde v roku 2001 alebo 2002, bude musieť mať odvahu prijať v prvých 90 dňoch veľmi tvrdé opatrenia najmä v sociálnej a zdravotníckej oblasti. Smer sa na to efektívne pripravuje. Zodpovednosť spočíva aj v tom, že vláda pôjde do rizika prudkého poklesu preferencií počas prvého roka. Bude však vychádzať z toho, že má druhý rok na to, aby naštartovala veci a tretí a štvrtý rok z toho žala konkrétne úspechy. Ako vzor mi dnes slúži Česká republika. To, čo dokázal Miloš Zeman, naznačuje určitú mieru zodpovednosti. Neprijal totiž salámovú metódu, neodkladal nevyhnutné opatrenia. Pod zodpovednosťou v politike rozumiem aj prijatie absolútne nepopulárnych rozhodnutí. Dnes by sme sa napríklad mohli rozprávať o dlhopisovej privatizácii. O tom, či je zodpovedné doviesť túto privatizáciu až na samý koniec a tri-štyri mesiace pred voľbami prísť s teóriou, že ľuďom vyplatíme 35 miliárd. Predáme SPP, predáme všetko, len nech naplníme tento cieľ. To tiež nie je zodpovedné, ale, žiaľ, táto odvaha dnešnej vláde už chýba. Odo dňa, keď vyhlásili výsledky referenda, začala sa predvolebná kampaň. Všetky strany sa zrazu začali správať, ako keby boli o dva mesiace parlamentné voľby.
Čo si predstavujete pod pojmom revolučná nedočkavosť?
– Pod týmto pojmom určite nerozumiem to, že by politik a strana nevedeli správne odhadnúť svoje sily, nevedeli, kedy má prísť ich čas. Smer vznikol v roku 1999 a vtedy sme vôbec netušili, ako sa bude vyvíjať politická scéna. Vedeli sme len, že voľby budú najneskôr v septembri 2002 a na toto sme sa reálne pripravovali. Dnes môžem povedať, že samotné referendum urýchlilo určité kroky pri príprave na vládnutie. Ak by boli voľby už v roku 2001, nebude zásadný rozdiel pri príprave Smeru na takéto predčasné alebo riadne voľby. Pod revolučnou nedočkavosťou by som zadefinoval nedočkavosť Smeru dosiahnuť dobrý volebný výsledok v roku 2002, najmä naplniť tie ambície, ktoré sme chceli. V Českej republike mi bola veľmi sympatická iniciatíva Ďakujeme, odíďte! Zeman na to typicky zemanovsky odpovedal: Ďakujeme, zostaneme. Samotná iniciatíva, ktorá bola iba vo forme vyhlásenia, nemohla nikomu ublížiť. Keby sa však táto iniciatíva vtedy, keď bola najpopulárnejšia, pretavila do politického hnutia alebo strany, tak garantujem, že by urobila prielom na českej politickej scéne. Smer to do určitej miery urobil. Vyhlásili sme filozofiu nových tvárí, pragmatickej a racionálnej politiky. Politiky, ktorá sa nebude zaraďovať ideologicky ani doľava, ani doprava. Zdá sa, že náš odhad neštandardnej slovenskej politickej situácie bol správny. Jediná cesta ako vymeniť ľudí v politike, sú parlamentné voľby. Nepomôžu vyhlásenia, tlačové konferencie, ani veľké výkriky. To je jediný legitímny cieľ a na ten sme stavili. Ak toto je tá revolučná nedočkavosť, tak sa k nej naplno hlásim.
Smer patrí k mimoparlamentným stranám. Neradíte sa ani naľavo, ani napravo, kam vlastne smerujete?
– O čo by bol populárnejší minister spravodlivosti Ján Čarnogurský, keby sedel v SDĽ a o čo by bol populárnejší predseda SDĽ Jozef Migaš, keby patril do KDH? Pravdepodobne by nebol žiadny zásadný rozdiel. Od roku 1992 sa na Slovensku vyvíja neštandardná politická scéna. Ak by sme sa my v roku 1999 pri vzniku Smeru zaradili a povedali, že sme pravicoví či ľavicoví, bolo by to jedno. Verte mi, ľudia nerozlišujú slovenských politikov podľa toho, či sa hlásia k socialistickej, liberálnej, alebo konzervatívnej pravicovej ideológii. Ľudia si to všímajú len vtedy, keď ide o plnenie týchto cieľov. Pozrime sa, aké obrovské ťažkosti má dnes SDĽ. Stále sa, prirodzene, tlačí do ľavého priestoru, no vo vládnej koalícii je nútená robiť opatrenia úplne iného charakteru. Uznávam, že v určitom momente sa bude musieť Smer zaradiť a povedať: naše hodnoty inklinujú od stredu doľava, alebo sú stredové, či od stredu doprava. Viem, kde sú tie hodnoty a cítim ich, lebo strana sa postupne formuje. Racionalizmus a pragmatizmus – takto sme zadefinovali svoju politiku. Má úspech medzi ľuďmi. Keby mal Smer aj podporu médií, sme dnes už podstatne ďalej. Ľudia nám na stretnutiach hovoria: rešpektujeme, že chcete dostať do politiky nových ľudí. Smer má dnes 3000 členov a je záujem o ďalšie členstvo. Sme odhodlaní robiť aj špeciálne filtre na regionálnych kanceláriách, úlohou ktorých je zabrániť, aby sa do Smeru dostali ľudia, ktorí tam nemajú čo robiť. Vybudovali sme 21 regionálnych štruktúr, ktoré sa neprispôsobili okresom alebo krajom, ale my sme ich prispôsobili prirodzeným regiónom.
Teda kam chce Smer smerovať?
– Našou úlohou je udržať si strednú cestu, nepridať sa ani na stranu opozície, ani koalície. Bola by to z našej strany smrteľná politická chyba, keby sme teraz povedali, že sme dzurindovci alebo mečiarovci. Prečo by sme to robili? Máme svoj vlastný plán – chceme dosiahnuť dobrý volebný výsledok. Prispôsobili sme stratégiu tomu, čo verejnosť chce. A to je úspešný projekt. Vo voľbách máme záujem o vznik štandardnej politickej scény, ale dnes na to nie je priestor. Všimnite si, kto je úspešný – neštandardné strany ako HZDS, SDKÚ, Smer. Klasické politické subjekty s dobrými štruktúrami a ideológiou zlyhávajú, pretože nemajú v tomto prostredí priestor na vlastnú politiku. Nehovoriac už o tom, že v štáte sú ťažkosti, ktoré ľudia nechcú ideologizovať. Koho zaujíma otázka umelého prerušenia tehotenstva, či registrovaného partnerstva homosexuálov? To nie sú témy. Ale keď otvoríte tému nezamestnanosti či kriminality, ľudia automaticky povedia: Dajte nám pokoj s ideológiu, čo to má spoločné s ľavicovosťou či pravicovosťou? My chceme konkrétne riešenia. A úspešná bude tá strana a politici, ktorí prídu s konkrétnymi riešeniami.
Vyvodíte aj vy určitú zodpovednosť za neúspešné referendum?
– Vzdelaní ľudia vedia, že Smer nebol pri iniciovaní referenda. Takisto sme počuli v rozhlase a videli v televízii, že prezident SR vyhlásil referendum. Postavili nás pred hotovú vec. Našou úlohou bolo povedať, čo si o referende myslíme. Povedali sme – ľudia zúčastnite sa na ňom, vyjadrite svoj názor na túto vládu, pretože náš vzťah k referendu je prejavom úcty a rešpektu. Pýtam sa, čo sa stane o štyri, päť rokov, keď budeme úpenlivo prosiť občanov, aby sa zúčastnili na referende o vstupe do EÚ či NATO? Čo keď nám potom povedia – kašleme na vás, toľkokrát ste nás odhovárali od účasti na referende, tak prečo by sme mali ísť práve teraz? Mrzí ma, že ústavní činitelia vyzývali ľudí, aby sa na ňom nezúčastnili. Dokonca hovorili, že nebudú rešpektovať výsledky referenda v parlamente. Je to nenormálne a zároveň to potvrdzuje neštandardnosť našej scény. Nie je možné, aby v deň plebiscitu jeden ústavný činiteľ svätil zvony a druhý naháňal psa po záhrade! Nepovažujem to za korektné voči ľuďom v tejto krajine. Referendum je ústavný inštitút a každý občan Slovenskej republiky mal právo ísť alebo neísť. My sme odporučili: Choďte! No nepovedali sme, ako majú ľudia hlasovať. Nezúčastnili sme sa na predreferendovej kampani a nemali sme ani možnosť vystúpiť po referende v médiách a vysvetliť, aký je náš postoj. Sme mimoparlamentná strana, tak to rešpektujeme. Odmietam však otázky typu, akú politickú zodpovednosť mieni Smer vyvodzovať z výsledku referenda. Žiadnu. Vedeli sme, že referendum nebude úspešné – rátali sme s 20- až 30-percentnou účasťou. A či to zaplatíme? Prečo by sme mali platiť za demokraciu? Je to predsa v Ústave SR. Majme ešte toľko zdravého rozumu, že nebudeme takto devalvovať ústavné inštitúty. Referendum predsa vyhlásil prezident v súlade s ústavou.
Ponúkate voličom: dajte nám svoj hlas, voľte nás a my vám potom ukážeme, ako sme to mysleli. Vyhýbate sa nielen zaradeniu naľavo či napravo, ale aj konkretizácii svojich cieľov a programu. Čo sa teda dá od vás očakávať, okrem toho, že budete veľmi rýchli?
– Ktorá politická strana ako prvá prišla s uceleným návrhom, čo robiť s privatizáciou strategických podnikov a predložila ho predsedovi vlády? Boli sme to my v júni v roku 2000. Ktorá strana povedala ucelený názor na postupy v oblasti energetickej bezpečnosti Slovenska? Ktorá strana mala odvahu povedať vo vzťahu k Rómom, že o desať rokov ich tu máme milión a v tejto otázke treba niečo robiť? Ku všetkým významným udalostiam spoločenského života sme sa vyjadrili a stále sa vyjadrujeme. Nepoznám oblasť, kde by sme boli ticho. Vyjadrili sme sa veľmi jasne k reforme verejnej správy. Povedali sme, že okresy nemôžu vznikať podľa toho, kde sa narodil nejaký politik. Na to musí byť iné kritérium. Najvhodnejšie by bolo rozdeliť Slovensko na tri kraje a na Bratislavu, vrátiť sa k pôvodným štyridsiatim okresom. Pokiaľ ide o nezamestnanosť, treba najskôr vyhodiť z evidencie všetkých, ktorí tam nemajú čo robiť. Je ich približne 150 tisíc. Prišli sme s návrhom na pracovné testy. Hovoríme ako podporovať absolventov stredných a vysokých škôl. Dajme podnikateľom úľavu z odvodov. Nová vláda musí v prvých deväťdesiatich dňoch po voľbách rozhodnúť o niektorých veciach. Napríklad treba odseknúť tretinu slovenského zdravotníctva. Ale v živote to neurobí minister zdravotníctva, ktorý je lekárom a pozná všetkých riaditeľov nemocníc. Ten nebude chcieť nikomu ublížiť. Musí ním byť ekonóm, manažér, ktorý nie je bytostne spojený so zdravotníctvom. Aký prínos má minister Roman Kováč k súčasnej situácii? Žiadny. Nepôjdeme do vlády, ak tam budú viac ako tri politické strany. Ideálne by boli dve. Netreba nám ústavnú väčšinu. Vidíte, čo spôsobuje v parlamente. Je to otázka priorít. Vláda nemôže mať 22 priorít, ako ich má súčasná. Môže mať maximálne dve alebo tri. Priorita je prioritou len vtedy, ak na ňu dáte peniaze. Niekto musí zobrať odvahu a povedať: priatelia, nedostaviame Slovenské národné divadlo, nekúpime stíhačky, ale peniaze pôjdu na informačné technológie a vzdelanosť, na podporu malého a stredného podnikania, infraštruktúru a boj proti kriminalite. Slovensko musí vyrábať, musí tu byť elementárny poriadok a potom tu môže byť hoci aj kresťansko-katolícko-socialistická ideológia.
Aké sú teda hlavné priority Smeru?
– Zatiaľ som definoval tri priority, lebo o štvrtej budeme hovoriť až na slávnostnom sneme. Jednou z nich je vzdelanie a informačné technológie. Paľo Kanis si zasluhuje náš obdiv, ako dokáže vo vláde pre vojakov, ktorí majú nízku bojaschopnosť, vybojovať čoraz viac peňazí. Ak sa navýši rozpočet vysokých škôl na úkor rezortu obrany, budem to podporovať. My dnes vieme, že v hospodárskej kriminalite, kam patria podvody či daňové nedoplatky, nám ročne unikajú miliardy. Ak prídete na úrad vyšetrovania, nájdete tam teológov, filozofov, no žiadneho špičkového daňového poradcu. Ak chceme s kriminalitou bojovať, treba dať na takýchto odborníkov peniaze.
Povedali ste, že Slovensko je štát, kde sa nedodržiavajú ľudské práva a médiá vás nerešpektujú. Dokedy budete tento stav akceptovať?
– Nový čas popísal o Smere kadejaké veci, za ktoré by sme ich mohli zažalovať. Nakoniec by sme vysúdili 50 alebo 100 tisíc korún. Medzitým sa uskutoční mediálna vojna a dvoje alebo troje parlamentné voľby, ktoré môžu byť poznačené takýmto mediálnym súbojom. Treba, podľa mňa, prijať novú právnu úpravu ochrany osobnosti. To sa netýka len politikov, ale všetkých občanov. Predstavme si situáciu, že by som sedel v nejakej živej relácii napríklad s mojím kamarátom Ľubom Andrassym. Rozprával by, ako chcú stavať byty pre mladých a vtedy si pomyslím: chlapec je šikovný, teraz získava body, musím ho preto seknúť po krížoch. Poviem mu: Pán kolega, o akej morálke v bývaní tu rozprávate, veď vy máte dvadsať bytov. V jednom bývate a ostatné prenajímate. Vymyslím si adresy, mená nájomcov a ceny, ktoré žiada a takto ho budem dusiť celú reláciu. Darmo sa bude stále odvolávať, že to nie je pravda. Ráno bude potom Ľubo utekať na súd a podá na mňa žalobu na ochranu osobnosti, že som použil nepravdivú informáciu. Možno prinesie aj výpis z katastra nehnuteľností. To mu však vôbec nepomôže. Celé Slovensko bude rozprávať o tom, že Andrassy má s veľkou pravdepodobnosťou 20 bytov. Ako šikovný právnik vám garantujem, že by som ho desať rokov vláčil po súdoch. Potom, keď sa uskutočnia už dvoje alebo troje voľby, súd vyhlási, že Andrassy mal pravdu a Fico mu musí zaplatiť 100 tisíc. Ja si vtedy utriem ruky, pretože som urobil špinavú robotu, akú som chcel. To nie je možné. Len čo ktosi použije informáciu takéhoto charakteru, súd by mal rozhodnúť do troch mesiacov. Ak nejaké médium úmyselne zneužíva svoje postavenie, tak musí prísť pokuta, ktorá dané médium zlomí. Nie je možné, aby sa spoliehali na to, že politici ich nebudú žalovať. Na Slovensku nie je normálne mediálne prostredie. Ostatne platí – akých máme politikov, takých máme aj novinárov. Do médií nastupujú ľudia, ktorí nevedia, o čom je novinárska kultúra, etika a vôbec profesionalita v prístupe k informáciám. Dnes sú medzi novinármi špičkové osobnosti, ktorým môžem povedať najtajnejšie informácie a viem, že ich nezneužijú. Na druhej strane sú novinári, ktorí si veľa vecí vymyslia.
Aký máte vzťah k osobnostiam z ostatných politických strán?
– Poviem vám to na príklade. Po problémoch v ZRS chceli robotníci vytvoriť v Smere vlastnú platformu. Ponúkol som im, aby vstúpili do strany na individuálnej báze. Aby ukázali, kto sú, čo robia. Dám vám príklad človeka, čo to zvládol na jednotku: Jano Kvorka, ktorý prišiel na ustanovujúci snem, strpel všetky pohľady delegátov a bol uzrozumený s tým, že nikdy nemôže kandidovať na ústredný post v strane, za poslanca či ministra. Pritom ide o jedného z najlepších regionálnych koordinátorov. Keby boli všetci takí, tak Smer má dnes 30 percent. Ľudia z iných politických strán majú u nás otvorené dvere.
Spomínali ste, že medzi konkrétne kroky Smeru patrí aj privatizácia strategických podnikov. Čo v tejto oblasti navrhujete?
– Nespochybňujeme privatizáciu strategických podnikov. Ak mi však niekto povie, že treba predať 49 percent akcií SPP a my za to nemáme dostať ani 200 miliárd korún, tak mu urobím malú matematiku. Dnes hovoria predstavitelia SPP, že keď sa ročne stratí miliarda, nikomu nechýba. Napriek tomu tento podnik prináša do štátneho rozpočtu 16 miliárd ročne. Ak by sme tam dali lepší manažment, tak nám možno táto spoločnosť zarobí 20 miliárd, za desať rokov mám 200 miliárd, ale podnik je stále náš, patrí štátu. Prečo máme teraz pristúpiť k takej nevýhodnej transakcii len preto, že treba splatiť dlhopisy a zvýšiť dôchodky? Ak to bude nevyhnutné, privatizujme, ale iným spôsobom. Ponúknime desať percent SPP priamemu investorovi. Určite ich kúpi. Keby ste teraz prišli s takouto ponukou, určite by bol obrovský záujem o SPP. Nech tam príde priamy strategický partner a zavedie nové kontrolné mechanizmy – o tri roky budú akcie SPP drahšie. Potom by som pustil ďalších desať až pätnásť percent cez kapitálový trh. Za tých 20 percent by sme určite získali viac ako teraz za 49. Efektívna a rozumná privatizácia je posledná šanca na rozvoj výroby v Slovenskej republike. Tieto peniaze však nesmieme prejesť. Vážne sa pýtam: Na aké rozvojové programy išli peniaze z predaja Slovenských telekomunikácií? Ako je možné, že Deutsche Telecom ovláda vysielanie slovenského rozhlasu a televízie, má k dispozícii všetky tajné informácie týkajúce sa SIS, vojenského spravodajstva, ministerstva vnútra i obrany. Veď všetky tie informácie idú cez ST. Ako je možné, že sa vláda nevysporiadala s dlhom 900 miliónov korún verejnoprávnych médií? Čo je toto za privatizáciu? Chorváti napríklad privatizovali 30 percent svojich telekomunikácií a dostali podstatne viac ako my za 51 percent. Privatizujme a peniaze použime výlučne na rozvojové programy. Len čo tieto financie skončia na ministerstvách, na platy sekretárok, či stíhačky, tak končíme.
Čo vám bráni v parlamente presadzovať ľavicovejšie zákony?
– Predložili sme návrh ústavného zákona o zákaze privatizácie strategických podnikov. Nemôžem za to, že si to strany politicky podelili – Jožo bude mať SPP, Miro Transpetrol, Fero telekomunikácie a Juro energetiku. Tak sa to delilo pri zostavovaní vlády, pri ktorom som bol. Videl som, ako sa delil vplyv vo veľkých podnikoch. Veď pokiaľ ide o šéfov jednotlivých podnikov, tých predsa nominovali vládne strany. Kinčeš v SPP za SDK, v energetike Košovan za SDĽ, Transpetrol mali Maďari a telekomunikácie Hubinák z SOP. Keď sú dohodnutí, akým ústavným zákonom do toho vstúpime? Teraz navrhujeme ďalší zákon, ktorý by kompetencie pri rozhodovaní o privatizácii presunul z vlády na parlament.
Nie je na Slovensku stále priveľa „červenkastých“ ľudí?
– Uvedomme si, že od roku 1989 uplynul vlastne veľmi krátky čas. Ak sa niekto v tejto krajine osvedčil, tak to boli ľudia z bývalej komunistickej strany. Mali skúsenosti, vedeli, čo je to riadenie štátu. Veď to neboli hlupáci. Umením vlády je však vyberať si z minulosti len to dobré. Sme asi jediná krajina, ktorá sa neustále hrabe vo svojej minulosti. Domnievam sa, že do roku 1990 tu bolo množstvo dobrých vecí. Napríklad podpora mladých ľudí, rozličné štipendijné systémy. Veď ja som na vysokej škole dostával za samé jednotky 500 korún a na internáte ma volali HYPOFICOBANKA, lebo som mal peniaze na požičiavanie. Postupne som si za tie peniaze s manželkou nasporil na svadobnú cestu na Maltu. Netvrďme preto, že všetko bolo úplne zlé a že tu bola čierna diera.
S kým by ste išli po úspešných voľbách do koalície?
– Na Slovensku určite nebude politická strana s 51-percentnou podporou. Pripúšťame však myšlienku menšinovej vlády. Bude sa zrejme deliť koláč 27 percent HZDS, i keď je otázne, kedy. Odpovedzte si na otázku, kto v súčasnej situácii bude z toho koláča brať najviac. Dúfam, že viete, o čom hovorím.
Aký máte názor na spoplatňovanie štúdia na vysokých školách?
– Najprv prišla Mladá demokratická ľavica s myšlienkou neplatiť. Potom to potvrdila Brigita Schmögnerová. Vyhlásila, že nemáme tri miliardy na štipendiá, keď z poplatkov vyberieme 500 až 600 miliónov korún. Zabudnime na to, či sme ľavičiari alebo pravičiari. Najprv chcem na stole vidieť zákony o štipendijných mechanizmoch, ktoré umožnia každému študentovi za nejakých podmienok študovať, a potom sa bavme o spoplatňovaní. Obávam sa, že sa to skončí úplne opačne. Zavedieme iba spoplatnenie a vykašleme sa na ostatné otázky podpory. Kladiem si otázku: Čo je pre slovenské vysoké školstvo dôležité? Moja manželka je vysokoškolským pedagógom na právnickej fakulte, považujem ju za špičkovú odborníčku. Má hrubý mesačný príjem 11 200 korún, čiže nižší ako kedysi moja sekretárka na ministerstve spravodlivosti. Potom sa čudujeme, že pedagógovia nepublikujú, že nerobia vedu.
Podporujete štúdium zahraničných študentov na Slovensku?
– Keď zaplatia, nevidím dôvod, prečo nie. Fakt je ten, že mnoho slovenských študentov študuje v Českej republike. Bolo by zaujímavé zanalyzovať prečo. Pre mňa je zrazu lukratívne a zaujímavé ísť na prednášku do Brna alebo Prahy. Nie finančne, ale povedali mi, že tam budem mať nastúpených tristo Slovákov, ktorým budem prednášať. Tak nakoniec budem aj volebné mítingy robiť v Čechách a na Morave.
Ako možno zastaviť odchod mladých vzdelaných ľudí do zahraničia?
– Vôbec sa im nečudujem. Nie je problémom mladých ľudí, že odchádzajú, ale vlády a tohto štátu, že im nevytvára podmienky. Skúsme nájsť nejaké vhodné mechanizmy. Napríklad, že do zahraničia nepôjde mladý človek ako súkromná osoba, ale ako pracovník firmy, s ktorou sa urobí dohoda na päť až šesť rokov. Bude tam podávať v slušnom štandarde určité výkony, no potom sa vráti. Poďme do zahraničia a kradnime tam myšlienky. Jedno je isté – do parlamentných volieb v roku 2002 ideme s jedným heslom Už žiadne sľuby! Najväčšia tragédia tejto vlády je, že nám tisíce mladých ľudí odchádzajú do zahraničia. Viete si predstaviť, že by si Slovan Bratislava vypestoval futbalistu od žiačika až po špičkového hráča a potom by ho daroval Realu Madrid? Je to nezmysel. Krajina musí niečo urobiť, aby tu tých ľudí zadržala, alebo našla iné, ekonomické motivácie. Najmä im treba ponúknuť prácu. Preto hovoríme, aby sa malým a stredným podnikateľom odpustili odvody do fondov na tri roky. Napríklad v Kežmarku je hotelová akadémia, ktorej 87 percent absolventov ide do Švajčiarska, Holandska, Rakúska a Nemecka. A my za naše peniaze vyrábame pre tieto bohaté krajiny čašníkov. Počul som tiež, že 30 percent študentov Ekonomickej univerzity má už dnes umiestenku do Kanady. Toto je najväčšia prehra dnešnej vlády.
Aké postavenie vo vašej strane majú ženy?
– Minule sme na predsedníctve viedli búrlivú diskusiu, v ktorej chlapi navrhovali vytvoriť ženskú organizáciu. Na to sa postavila Monika Beňová, ktorá povedala, že ženy nie sú chránený živočíšny druh a nepotrebujú osobitnú organizáciu. Na druhej strane sú veci, ktoré by si mohol štát dovoliť: napríklad sedemhodinový pracovný čas pre ženy s deťmi. Slovenskí muži však budú zrejme stále vychádzať z predpokladu, že žena vydrží sedemkrát viac ako oni. V Smere sme nestanovili kvóty na zastúpenie žien. Pritom napríklad podstatnú časť našich regionálnych kancelárií obsadili ženy. Spolieham sa na to, že sa prirodzenou cestou do politiky prebojuje viac žien. U nás v Smere si každá vybojuje svoje postavenie sama, a to bude potom aj pre ňu samotnú oveľa hodnotnejšie.
Besedu zaznamenali Jana Matúšová a Martina Pavlíková
