„Európa už nesmie byť nikdy rozdelená,“ povedal začiatkom tohto roka švédsky premiér Göran Persson, po tom, čo od 1. januára 2001 jeho krajina prevzala od Francúzska polročné predsedníctvo Európskej únie (EÚ). Podľa tradície sa však Švédsko stáva predsedom EÚ až po terajšej zoznamovacej pracovnej návšteve dvoch desiatok zástupcov Európskej komisie (EK) na čele s predsedom Romanom Prodim v Štokholme.
Mimochodom, Štokholm už počas decembrového summitu EÚ v Nice dával dôrazne najavo, že hlavnou prioritou švédskeho predsedníctva bude integrácia stredo- a východoeurópskych štátov do európskej pätnásťky. Aj vďaka švédskemu tlaku nakoniec hlavy vlád a štátov EÚ v Nice odobrili stratégiu ďalšieho postupu pri rokovaní s dvanástimi uchádzačmi o členstvo v únii. Víťazstvom Švédska bolo prijatie dodatku, že Brusel bude s tými najlepšie pripravenými kandidátmi rokovať ešte rýchlejšie, čo de facto umožňuje ich skoršie prijatie do EÚ.
Neželajú si otrasy Podľa vyjadrení švédskej ministerky zahraničných vecí Anny Lindhovej je najskorším termínom prijatia prvých členov rok 2003, čo zodpovedá predstavám tých najhorlivejších a najprichystanejších uchádzačov – ČR, Slovinska, Poľska, Maďarska, Estónska a Slovenska. Persson dokonca vyhlásil, že ak sa bude časovo posúvať rozšírenie únie (na neskôr) a klásť nové prekážky kandidátskym krajinám, vyvolá to v nich pre Európu neželané sociálne otrasy. Aj Švédsko, podobne ako ostatné severské krajiny, potvrdzuje, že cíti zodpovednosť za ďalší vývoj v reformných štátoch strednej a východnej Európy. A preto, ak do konca júna nepadnú konkrétne termíny na prijatie prvých členov, Švédsko aspoň chce, aby sa na finálnom summite v Göteborgu (15. – 16. júna) sa dohodol čo najpodrobnejší scenár ďalšieho postupu. Štokholm chce zanechať za sebou výrazne kladnú stopu.
Švédski predstavitelia (na rozdiel od opatrných Francúzov) sa nikdy netajili svojimi predstavami o rýchlom rozšírení únie. Popredné európske denníky im však „schladzujú hlavy“ a poukazujú na to, že „človek mieni, ale osud mení.“ Potrvá totiž istý čas, kým sa členské krajiny spamätajú z nervózneho a historicky najdlhšieho summitu v Nice, ktorý umožnil rozšírenie. Veď doterajší motor únie – francúzsko-nemecký tandem – si prestáva rozumieť a vo veľkých krajinách EÚ je nadšenie pre rozširovanie slabé.
Perssonove nádeje Francúzsky denník Le Figaro napísal, že nové storočie sa nezačína pre EÚ najlepšie, lebo francúzske predsedníctvo nemalo dostatok pary, nedodržalo svoje sľuby a poukazuje na to, že Švédsko síce sľubuje „aktívne konsolidovať“ už dohodnuté veci a zavádzať nové prvky, ale samotní Švédi prejavujú len málo nadšenia z členstva v EÚ. Podľa viacerých minuloročných prieskumov verejnej mienky si dokonca želali opustiť klub európskej pätnástky. Kabinet premiéra Perssona si, pravdaže, od predsedníctva v EÚ sľubuje aj väčší záujem občanov jeho krajiny o európske záležitosti a dúfa, že to v konečnom dôsledku presvedčí verejnú mienku o potrebe pričlenenia sa do Európskej menovej únie (EMÚ).
Práve vďaka EMÚ vznikla spoločná európska mena euro, ktorá má tohto roku prekonať posledné prípravné etapy a už 1. januára 2002 sa vo forme bankoviek a mincí objaví v peňaženkách asi 300 miliónov Európanov. Švédsko však spoločne s Veľkou Britániou a Dánskom vstup do eurozóny odmietlo, čo teraz Štokholm stavia do trochu trápnej situácie. Švédsky minister financií Bosse Ringholm totiž nebude môcť predsedať pravidelným mesačným zasadaniam ministrov financií EÚ, hoci mu to prináleží. Túto povinnosť bude vykonávať jeho belgický rezortný kolega a to počas celého roka, keďže Belgicko od 1. júla preberie predsednícku taktovku únie. Švédi sa tak nezúčastnia na jednom z najväčších a najodvážnejších projektov únie. Vládny kabinet však z tohto handicapu chce dokonca vytĺcť politický kapitál a presvedčiť Švédov o nevyhnutnosti ekonomickej a menovej únie, ktorá je podľa vlády „prínosom pre hospodársku stabilitu a integráciu“.
Príde skok vpred? Priority svojho polročného predsedníctva švédski lídri zhrnuli do troch „E“ – Enlargement, Employment, Environment, čo preložené do slovenčiny znamená: rozširovanie, zamestnanosť a životné prostredie. Prvý bod, ich politika rozširovania únie je známa. Zaujímavé v tejto súvislosti je to, že aj napriek euroskepticizmu Švédov až 58 percent populácie súhlasí s pričlenením 12 uchádzačov. Je teda logické, že sa Perssonova vláda posnaží sústrediť aj na ostatné dva body. Švédi, hrdí na svoje dlhoročné sociálne vymoženosti by boli úprimne radi, keby zvyšok euroklubu okopíroval od nich sociálnu politiku, najmä systém dôchodkového zabezpečenia a zdravotného poistenia.
V západnej Európe však v posledných rokoch – aj vďaka globalizačným trendom – nastáva trend opačný, postupné odbúravanie sociálneho štátu, a tak je otázne, či Švédi so svojou iniciatívou pochodia. Švédsko je vďaka svojim národným špecifikám, ekologickým štandardom a prosociálnemu životnému štýlu považované za „morálnu veľmoc“ Európy, v tomto smere však pravidlá diktovať nemožno. Podľa znalcov európskej problematiky, keby sa Švédom podarilo presadiť viac ako polovicu z troch „E“, pre európsku pätnásťku by to bol nesporne kvalitatívny skok dopredu. Prehĺbenie nielen ekonomického rázu, o aké sa snažia vyspelé západoeurópske ekonomiky propagujúce dvojrýchlostnú Európu, ale prehĺbenie sociálnych a morálnych rozmerov.
Švédi, aj vďaka svojej geografickej polohe, nie sú až takí vystrašení prílivom lacnejšej pracovnej sily z východu Európy ako napríklad Nemecko, Rakúsko či Taliansko, aj napriek tomu však musia vnímať svoje predsedníctvo z celokontinentálneho aspektu. Tento rok je rokom dôležitých volieb v Taliansku a Veľkej Británii, čiže do väčších, prevratných reforiem sa nemožno púšťať. Tie nakoniec, či už ide o určenie kandidátov na vstup (Helsinky), nový finančný rámec (Bonn) alebo inštitucionálne reformy (Nice) už boli odštartované, a tak švédske predsedníctvo môže byť potrebným obdobím pokojnej mravčej práce, bez veľkého šumu, ale možno o to úspešnejším.
