Na čele Medzinárodného menového fondu došlo na jar k zmene, ktorá vyvoláva nádeje v rýchlejšie a hlbšie reformy tejto organizácie. Po predčasnom odstúpení Michela Camdessusa sa uvažovalo o niekoľkých kandidátoch na uvoľnený post. V tom čase bolo jasné len to, že nepôjde o Američana.
Predstaviteľ USA býva pravidelne na čele Svetovej banky (teraz ním je James Wolfensohn) a kreslo šéfa MMF obsadzuje podľa nepísanej dohody zástupca vyspelých európskych štátov. Nemecko do funkcie navrhovalo štátneho tajomníka na svojom ministerstve financií Caia Koch-Wesera, muža, ktorý vyše 20 rokov pracoval vo Svetovej banke. Jeho kritici (zvlášť z Veľkej Británie a Francúzska) však upozorňovali, že Koch-Weser má málo skúseností s vysokou politikou a tiež, že činnosť MMF a Svetovej banky je predsa len odlišná. Spojené štáty (najmä ústami ministra financií Lawrenca Summersa) Koch-Wesera odmietali aj preto, že vraj nie je dostatočne razantným manažérom, ktorý by mohol v MMF uskutočniť radikálne zmeny.
Clinton presadzoval Nemca Britmi presadzovaný kandidát, naturalizovaný Američan Stanley Fischer, ktorý je prvým námestníkom výkonného riaditeľa MMF, mal možno šancu kvôli skúsenostiam z práce vo svojej funkcii a nezanedbateľným plus bolo aj to, že ho podporilo 20 afrických štátov, no predsa len – nie je Európan. Neuspela ani japonská menová legenda Eisuke Sakakibara. Americký prezident Bill Clinton jednoznačne protežoval (akéhokoľvek) nemeckého zástupcu: „Celkom súhlasím s tým, aby sa hlavou MMF stal Európan. A bolo by vhodné, keby to bola osoba pochádzajúca z Nemecka. Bol by som rád, keby Nemecko vo všetkých týchto inštitúciach hralo väčšiu úlohu.“ Zákulisné boje síce Koch-Wesera po skúšobnom hlasovaní vo výkonnom výbore fondu vyradili, no Nemci promptne ponúkli náhradu na vysokej úrovni. O prijatie kandidatúry na post šéfa MMF požiadal nemecký kancelár Gerhard Schröder prezidenta Európskej banky pre obnovu a rozvoj Horsta Köhlera a ten ponuku prijal. Keď Kohlera jednomyselne navrhli ako svojho kandidáta členské krajiny EÚ a súhlas vyslovil aj Washington, bolo rozhodnuté.
Šéf MMF Horst Köhler sa narodil 22. februára 1943 v poľskom Skierbieszowe, je však Nemec. Vyštudoval ekonómiu a do polovice 70. rokov pracoval ako vedecký pracovník na Inštitúte aplikovanej ekonómie v Tübingene. Po získaní doktorátu z ekonómie a politických vied začal pracovať na nemeckom ministerstve hospodárstva. Po víťazstve CDU vo voľbách v roku 1982 sa stal šéfom oddelenia na ministerstve financií a pôsobil aj ako vyjednávač Nemecka na rokovaniach o vzniku európskej hospodárskej a menovej únie. Pred dvoma rokmi sa stal najvyššie postaveným Nemcom v medzinárodných inštitúciach, keď ho zvolili za prezidenta Európskej banky pre obnovu a rozvoj. Vo finančných kruhoch je známy ako silná až arogantná osobnosť. Vyhovuje aj Spojeným štátom ako človek, ktorý by mal byť schopný zlepšiť fungovanie MMF a presadiť potrebné reformy.
Köhlerove predstavy Američania už dlhší čas presadzujú, aby došlo k zásadnej reorganizácii MMF, ktorý by vraj mal byť omnoho akčnejší a jeho fondy by sa mali čiastočne sprivatizovať. Pri jednom z prvých zverejnení svojich predstáv o fungovaní organizácie naznačil dezignovaný výkonný riaditeľ, že je prístupný ku kompromisom voči požiadavkám USA, no mieni presadzovať predovšetkým svoju víziu. Köhler nepopiera potrebu reformovať túto organizáciu, ak si chce udržať význam globálnej finančnej inštitúcie, no reformy by podľa neho mali byť umiernené a nemali by smerovať k radikálnemu prebudovaniu MMF. Naznačil, že sa bude usilovať o väčšiu nezávislosť fondu na politike USA i ďalších bohatých krajín. Znamená to, že sa postaví proti aj v tom prípade, ak sa budú USA a iné krajiny skupiny G 7 pokúšať o nasmerovanie úverových aktivít tak, aby to vyhovovalo ich politickým záujmom. Vzoprieť sa chce konkrétne poskytnutiu miliardových úverov Rusku či Ukrajine, ktorých zaujatie pre ekonomické a právne reformy je neisté, no význam pre Západ ohromný.
Pokiaľ ide Američanmi presadzovanú privatizáciu, Köhler uviedol, že MMF by mal viac spolupracovať so súkromným sektorom a sústrediť sa na krátkodobé úvery, ako to požadujú Spojené štáty. Zároveň by však fond nemal opúšťať úlohu v zaisťovaní dlhodobejšieho prorastového financovania v najchudobnejších krajinách, na čo má mandát od národov rozvojového sveta. Hoci je poslaním chrániť stabilitu na svetových finančných trhoch, nebude táto inštitúcia ďalej hrať úlohu „veriteľa poslednej inštancie“, ktorý by v prípade finančných kríz odškodňoval súkromných investorov z peňazí daňových poplatníkov členských štátov. Veritelia a dlžníci musia niesť riziko svojich rozhodnutí. Bližšie má Köhler svoje predstavy rozvinúť na začínajúcom pražskom kongrese MMF a SB.
Meltzerov plán neuspel Volanie Američanov po reformách MMF a Svetovej banky vyústili v rozhodnutie kongresmanov poveriť profesora pittsburskej univerzity Carnagie Mellon Allana Meltzera, aby s tímom ekonomických expertov vypracoval návrhy možných zmien v činnosti oboch organizácií. Meltzerova správa, ktorá sa stala doposiaľ najväčšou ucelenou kritikou MMF a SB, bola zverejnená mesiac pred aprílovým zasadaním oboch inštitúcií vo Washingtone. Dvestostranový dokument bez obalu tvrdí, že ani fond, ani SB si neplnia úlohy, kvôli ktorým boli vytvorené. MMF sa nevenuje len krátkodobej pomoci v prípade finančných kríz, ale postupne rozšíril svoju pôsobnosť na dlhodobé pôžičky, poradenstvo a ďalšie vedľajšie činnosti. Svetová banka sa zase nevenuje výhradne boju proti chudobe a dáva peniaze na projekty, ktoré s pomocou chudobným krajinám nemajú nič spoločného.
Čo by sa podľa komisie malo zmeniť? V Svetovej banke ide predovšetkým o odpustenie dlhov výmenou za štrukturálne reformy, zrušenie programov pôžičiek krajinám s priemernými príjmami obyvateľstva a ich nahradenie systémom grantov pre najchudobnejšie krajiny, zavedenie nového systému programu subvencovaných pôžičiek cieleného na štrukturálne reformy. Granty aj systém pôžičiek však musia byť prísne sledované nezávislou inštitúciou a peniaze by mali byť uvoľnené len v prípade, pokiaľ tento orgán uzná, že v krajine dosiahli pokrok. V prípade MMF komisia navrhla, že ak nejakú krajinu postihne kríza, bude musieť splniť predbežné podmienky platné pre všetkých, aby mohla dostať pomoc fondu. Krajiny by teda mali ísť najskôr na finančné trhy a ak tie nebudú fungovať, potom sa môžu obrátiť na MMF ako na poslednú inštanciu. Clintonova administratíva ďalekosiahle návrhy predložené komisiou odmietla s tým, že „navrhované obmedzenie činnosti oboch organizácií by poškodilo záujmy USA a oslabilo schopnosť týchto inštitúcií reagovať na finančné a hospodárske krízy vo svete“. Plán sa stretol s negatívnou odozvou aj u viacerých členských krajín MMF a SB zvlášť z rozvojového sveta.
Otvorenosť a oddlženie Podľa predsedu vyššie spomínanej komisie neexistuje lepší program na zníženie chudoby ako otvorenie trhov bohatých krajín pre dovozy z rozvojového sveta. Svetová banka prišla síce s takýmto návrhom, no požiadavka úplného zrušenia ciel a kvót na dovozy z chudobných krajín sa nepozdáva Spojeným štátom, ktoré sa už dlhší čas boria s rastúcim schodkom obchodnej bilancie. Hoci sa rozvojové krajiny už pokúšali integrovať do svetového hospodárstva, znemožňuje im protekcionalistický postoj vyspelých štátov využiť existujúce alebo potencionálne konkurenčné výhody. Kvôli obchodným bariéram tak rozvojové krajiny na vývoze strácajú ročne 700 miliárd dolárov. Ich výraznejšia integrácia do svetového obchodného a finančného systému tak nevedie k rýchlejšiemu hospodárskemu rastu, ale k vyšším deficitom zahraničného obchodu, a tým k ekonomickej nestabilite. UNCTAD považuje za najdôležitejšie zrušenie dovozného cla na kľúčové produkty reformných krajín, ako aj odbúranie dotácií v poľnohospodárstve v krajinách OECD. Navrhuje tiež odstránenie niektorých metód obchodnej politiky, ako sú antidopingové opatrenia, zneužívanie zdravotných a bezpečnostných pravidiel na kontrolu dovozu a obchádzanie obchodných dohôd, napríklad prostredníctvom tzv. dobrovoľných vývozných obmedzení.
Vlády chudobných krajín viackrát bankrotovali kvôli nadmernému zaťaženiu zahraničnými dlhmi. Podľa riaditeľa vonkajších vzťahov MMF Thomasa Dawsona nemôžu MMF ani SB samé o sebe tieto dlhy odpustiť, pretože sú vlastnené členskými štátmi a tie musia odpustenie odhlasovať a odpustiť aj svoje vlastné pohľadávky. Keď sa však dlh odpíše, príde MMF a SB v účtoch o časť kapitálu a stratí schopnosť ďalej plniť svoje úlohy. Meltzerova komisia jednoznačne navrhuje úplné oddlženie tých najchudobnejších štátov. Tým, že by sa eliminovali dlhy, bolo by možné u niektorých krajín obnoviť finančnú rovnováhu bez toho, aby bolo potrebné pokračovať v „asistencii“ MMF a jeho kontrole ekonomiky. Meltzerova komisia navrhuje nahradiť pôžičky Svetovej banky systémom grantov. Premyslieť však treba systém, ktorý by zabránil zneužitiu poskytnutých financií. Je totiž jasné, že obe strany tohto procesu nesú na neefektívnosti vynakladaných prostriedkov svoj diel viny. Zodpovednosť za využívanie financií nahromadených zo zdrojov členských krajín majú pritom jednoznačne Medzinárodný menový fond a Svetová banka. Tlak na reformovanie oboch inštitúcií, ktoré sú ďaleko od optimálneho fungovania v prospech väčšiny (nie počtom akcií, ale množstvom) členov, je preto celkom pochopiteľný a potrebný.
