Ukrajina: od zápasu k zmiereniu?

Parlamentné voľby tridsiateho septembra 2007 priniesli nesmierne tesné víťazstvo „oranžovému“ táboru prezidenta Viktora Juščenka. Tým sa nateraz možno skončí zápas medzi prezidentom a parlamentom, v ktorom dosiaľ dominovala „modrá“ koalícia vedená Stranou regiónov. Je však otázne, či nakoniec vznikne nová oranžová koalícia, alebo sa uzavrie „historický kompromis“ medzi oranžovým táborom a Stranou regiónov. Na Ukrajine často počuť sťažnosti na politickú nestabilitu. Je to dôsledok nevyberanej súťaže medzi „oranžovým“ táborom – do ktorého patria Naša Ukrajina-Ľudová sebaobrana (NU-ĽS) prezidenta Juščenka a Blok Julie Tymošenkovej (Bjut) – na jednej strane a „modrým“ táborom okolo Strany regiónov doterajšieho premiéra Viktora Janukovyča. Do modrého tábora patrí aj Komunistická strana a od roku 2006 i Socialistická strana. Tri dominantné strany (NU-ĽS, Bjut a Stranu regiónov) nerozdeľujú názory na všeobecné ekonomicko-sociálne smerovanie. Všetky tri sú liberálno-konzervatívnymi stranami zastupujúcimi veľký biznis. Ba v skutočnosti sú skôr politickými klubmi istých ekonomických záujmov, než naozajstnými masovými politickými stranami. Záujmy, ktoré zastupujú, však medzi sebou navzájom súperia – Strana regiónov je obhajcom ťažkého priemyslu východnej Ukrajiny, kým oranžový tábor je predstaviteľom širšieho zoskupenia ekonomických záujmov umiestnených v strede a na západe krajiny. Volebné sľuby týchto strán, že prídu s rozsiahlymi sociálnymi výdavkami, nemožno brať vážne. Geopolitické a regionálne ťažiská Súťaživosť a tvorba volebnej bázy týchto strán je preto založená skôr na geopolitických a kultúrnych rozdieloch. Napríklad podľa Ihora, manažéra z Mukačeva, ide o zápas medzi proeurópskou a proruskou orientáciou. To je možno trocha zjednodušený pohľad na vec. Naša Ukrajina energicky presadzuje vstup Ukrajiny do NATO, kým Bjut sa k tejto téme až tak veľmi nevyjadruje. Oranžové strany dostali na volebnú kampaň v roku 2004 výraznú finančnú podporu od Spojených štátov, proti vtedajšiemu prezidentskému kandidátovi Janukovyčovi, ktorého v tom čase podporovalo Rusko. Dnes sa však kapitálové skupiny, ktoré stoja za Janukovyčom, zamerali na cieľ zvýšiť objem obchodu so západnou Európou. Janukovyč má preto záujem na priateľských a pevných vzťahoch s EÚ. Vzhľadom na početné po rusky hovoriace obyvateľstvo na východnej Ukrajine presadzuje Strana regiónov ruštinu ako druhý oficiálny jazyk krajiny. Bolo by však priveľkým zjednodušením tvrdiť, že strana je jednoznačne proruská. Je však pravda, že kým otázka jazyka a priaznivý vzťah k Rusku sú dôležitými prvkami pri získavaní volebnej podpory na východnej Ukrajine, oranžový tábor dostáva hlasy ukrajinských nacionalistov, ktorí sú obzvlášť silní na západnej Ukrajine. Oranžový tábor sa objavil v posledných rokoch vlády bývalého prezidenta Kučmu. Juščenko i Tymošenková zastávali v čase jeho prezidentovania dôležité funkcie, aby neskôr Kučmov tábor opustili. Tretím pilierom oranžových síl bola v tom čase Socialistická strana, ktorá dôsledne bojovala za demokratizáciu politického usporiadania. V roku 2004 sa oranžové sily pustili do spoločnej kampane proti Kučmovmu následníkovi Janukovyčovi, v čom ich podporovali západné nadácie, poväčšine americké. Ich hlavnými požiadavkami bolo, aby došlo k demokratizácii a ustanovil sa právny štát. Po úspešnej mobilizácii proti volebným manipuláciám bol Juščenko zvolený za prezidenta. Prvá oranžová vláda, na čele ktorej stála ako premiérka Julia Tymošenková, však nevydržala dlho. Kameňom úrazu bola otázka, do akej miery by sa mali rušiť privatizácie Kučmovej éry. Juščenko uprednostňoval zdržanlivosť, kým premiérka Tymošenková presadzovala všeobecnú revíziu. Po parlamentných voľbách v roku 2006 získal oranžový tábor síce väčšinu, no nedokázal sa dohodnúť na rozdelení funkcií. Socialistická strana vtedy prešla k opačnému táboru a dostala za to odmenu v podobe kresla predsedu parlamentu. Nová koalícia pozostávala zo Strany regiónov, socialistov a komunistov. Posledne menovaní boli Kučmovou lojálnou opozíciou, až sa z nich napokon vyvinuli Janukovyčovi spoľahliví spojenci. Na druhú stranu barikády začali postupne prechádzať aj jednotliví poslanci oranžových strán, za čo podľa svojich niekdajších lídrov dostávali finančné odmeny. Na jar roku 2007 sa Juščenko rozhodol parlament rozpustiť, hoci bolo viac než pochybné, či na to mal právny nárok. Keď sa proti tomuto jeho kroku obrátili oponenti na súd, začal zasahovať do súdnej moci. Kompromis o predčasných voľbách sa napokon uzavrel vtedy, keď sa objavil rozkol v bezpečnostných silách medzi prezidentovými vernými a stúpencami nerovnako sfarbenej vlády. Posun oranžovej rovnováhyJuščenko vyšiel z týchto manévrov oslabený. Jeho politické zoskupenie získalo 14,2 percenta hlasov, čo je podľa politológa Kostju Bondarenka žalostný výsledok. Významný podiel na ňom – možno 5-6 percent – pritom mal jeho spojenec, bývalý socialista Jurij Lucenko, významný aktivista na demonštráciách proti Kučmovi a minister vnútra. Bjut Juščenkovu stranu výrazne predstihol. Tymošenkovej blok zvýšil svoj podiel hlasov z 22,3 percenta na 30,7 percenta a ustanovila sa ako jasná vedúca sila oranžového tábora. Strana regiónov mierne zvýšila svoj volebný výsledok na 34,4 percenta hlasov, ktoré boli výrazne sústredené na východe krajiny. Komunistická strana tiež získala o niečo viac, konkrétne 5,4 percenta. Za svoj prechod na opačnú stranu však draho zaplatila Socialistická strana. Tesne sa jej nepodarilo prekročiť trojpercentnú hranicu – dostala len 2,86 percenta. Štyri percentá hlasov získal po intenzívnej reklamnej kampani blok Lytvyna, oligarchické zoskupenie, ktoré vedie predseda parlamentu z kučmovských čias. Tento blok dúfal, že sa stane jazýčkom na váhach, no vzhľadom na volebné fiasko socialistov ho pri zostavovaní novej vlády netreba. Oranžové strany majú tesnú väčšinu 229-ich kresiel oproti 201 kreslám Strany regiónov a komunistov. Zostávajúcich 20 kresiel obsadí Blok Lytvyna. Náznaky zmieru? Hoci Juščenko a Tymošenková oznámili svoj zámer vytvoriť koaličnú vlády, Juščenko niekoľko dní po voľbách naznačil, že by možno bol ochotný do procesu formovania novej vlády zahrnúť aj Stranu regiónov. Zdôraznil totiž potrebu prekonať politické rozdiely. Značná časť sféry biznisu by si možno želala veľkú koalíciu, ktorej prísľubom by bola väčšia stabilita nedávno vytvorených vlastníckych práv a navyše možno aj zvýšená stabilita politická. Tvorbu novej vlády možno ovplyvnia aj politické kalkulácie v súvislosti s budúcimi prezidentskými voľbami. Julia Tymošenková totiž okamžite odpovedala, že v prípade spojenectva medzi Našou Ukrajinou-Ľudovou sebaobranou a Stranou regiónov by jej strana zaujala úlohu opozície. Napriek tomu však aj ona chce podať hlavnej modrej strane ruku na zmierenie. Navrhla totiž, aby Strane regiónov pripadol prestížny post predsedu parlamentu. Tieto kroky naznačujú, že tri hlavné strany biznisu sa pokúšajú trocha zmierniť vzájomnú konkurenciu. Do úvahy pripadajú rozličné koalície. Ľavica je však navzdory zúfalej sociálnej situácii vytisnutá úplne na okraj. Keď Socialistická strana neočakávane zmenila v roku 2006 spojencov, napokon jej to zlomilo krk. Joachim Becker je hosťujúcim profesorom na Viedenskej univerzite a analytikom Inštitútu pre štúdie politickej ekonómie (IPE)