Turecko: Voľby s obmedzenou voľbou

Predvolebné obdobie je v Turecku napäté. V auguste 2006 bol po horúcej diskusii schválený Zákon o boji proti terorizmu. Prvou policajnou operáciou na základe tohto zákona boli v septembri minulého roka dva záťahy, okrem iného proti odbojným odborárskym lídrom a ľavicovým žurnalistom. Potom bol v januári zavraždený socialistický novinár arménskeho pôvodu Hrant Dink, ktorého prípad „útoku proti tureckosti“, na základe známeho článku 301 ústavy, bol v tom čase stále prejednávaný súdom, čo sprevádzala populistická a nacionalistická propaganda. Problémy sa vyskytli aj pri voľbe nového prezidenta. Kandidáta vládnej liberálno-konzervatívnej AKP zablokoval parlament neprítomnosťou opozičných poslancov. Nasledovalo „elektronické memorandum“, ktoré na svojich internetových stránkach zverejnili ozbrojené sily, ktoré rovnako kritizovalo AKP za jej správanie sa počas volieb, využijúc obvinenie z „islamistickej propagandy na stredných školách“. Do politickej histórie krajiny vstúpilo ako „mäkký prevrat“. Potom navrhla vládnuca strana ústavný dodatok, ktorý zavádzal priamu voľbu prezidenta. Inštitucionálne konflikty vyústili do predčasných parlamentných volieb a odkladu prezidentských. V rovnakom čase sa v každom väčšom tureckom meste konali masové demonštrácie proti vládnucej strane – pod hlavičkou „ochrany laicizmu“. Sledoval ich benevolentný zrak tureckých ozbrojených síl a najsilnejšej opozičnej strany CHP. Polarizácia spoločnosti pozdĺž prázdnych ideologických línií ako „laicizmus verzus islam“ robí artikuláciu komplikovaných sociálnych problémov ešte ťažšou. Boj o prezidenta Na tomto polarizovanom sociálnom základe je krátkodobou výhrou prezidentský post. Prezident má široké právomoci, najmä pokiaľ ide o nominácie v armáde. Armáda je štátom v štáte. Vojenský establišment je hlavnou časťou nacionalisticko-laického bloku. Presvedčivosti jej „nacionalistického imidžu“ nič neubralo ani to, keď pred troma týždňami predala holdingová spoločnosť armády, OYAK, celé bankové operácie holandskému kapitálu. Proti tomu však protestoval „mladý“ politický blok, zložený z nábožensky zafarbeného sociálneho konzervativizmu a rozhodného ekonomického liberalizmu. Na úrovni politických strán ho reprezentuje AKP, ktorá ovláda väčšinu parlamentných kresiel a tvorí vládu. Predchodcovia AKP boli zrodení z rastúcej anatólskej buržoázie a podporovateľov získali sociálnymi sieťami medzi marginalizovaným mestským obyvateľstvom. Moc AKP je inštitucionálne obmedzovaná mocou armády vstavanou do systému, ktorú podporuje intervencia USA v Iraku a dezilúzia zo zmeny postoja EÚ voči Turecku. AKP dúfala, že sa jej podarí obmedziť moc armády prostredníctvom procesu pristúpenia k EÚ. Pretože však šanca na členstvo v Únii postupne klesá, vedenie strany neochotne priznalo, že sa v tejto snahe bude musieť spoľahnúť na svoju mocenskú základňu. Najhlasnejším v nej je najsilnejší podnikateľský zväz TUSIAD, ktorý podporuje strategicky AKP v mene „zachovania ekonomickej stability“. AKP má tiež silné spojenie s plánmi a šancami USA na Blízkom východe. Víťazstvo v prezidentských voľbách by bolo dôležitým krokom na pokračovanie v takejto „stabilite“. Rôzne vlády, rovnaká hospodárska politika Medzi politickými stranami establišmentu nie je veľký rozdiel v názoroch na hospodársku politiku. Bagimsiz Sosyal Bilimciler, asociácia kritických spoločenských vedcov, nazvala hospodársku politiku posledných rokov sloganom: „rozličné vlády, jedna politika“. Roky po vojenskom prevrate v roku 1980 boli charakterizované otváraním sa svetovej ekonomike a politikou nízkych platov. Zmenili sa len priority politiky orientovanej na svetové trhy. 80. roky boli dekádou podpory exportu. Mena bola devalvovaná, exportný priemysel – najmä textilný a turistický – bol silne subvencovaný, mzdy boli prísne tlačené nadol. Odbory boli jedným z cieľov vysoko represívnej politiky vojenského režimu. Nové pracovné zákony boli naklonené silno v neprospech pracovnej sily. Odborové hnutie bolo oslabené, čo sa prejavuje dodnes. Po vyčerpaní sa proexportnej politiky sa turecká vláda pokúšala riešiť situáciu lákaním zahraničného kapitálu. V roku 1989 liberalizovala medzinárodné kapitálové toky, ponúkla vysoké úrokové miery a pokúsila sa udržiavať tureckú líru na nadhodnotenej úrovni. Táto politika vytvorila krátkodobú ilúziu prosperity a vyústila do dvoch vážnych finančných kríz, v roku 1994 a 2001. Po poslednej finančnej kríze stavila vláda na politiku lákania priamych zahraničných investícií a rýchlej privatizácie, najmä v sektore energetiky a telekomunikácií. Zástancovia tejto politiky tvrdia, že priame zahraničné investície (PZI) posilnia exportnú kapacitu Turecka. Tento argument však skutočné trendy v investíciách nepotvrdzujú. V rokoch 2005 a 2006 mierilo asi 75 % FDI do sektora služieb, ďalších 17 – 18 % do nehnuteľností, čo ponechalo len 6 – 7 % na priemysel a poľnohospodárstvo. Takáto skladba investícií nepovedie k budúcim príjmom zahraničnej meny, ale práve naopak, k jej odlivu. Problematický je aj najnovší vývoj zahraničného obchodu. Trend zhodnocovania novej tureckej líry a štruktúra ciel, ktorá je výsledkom colnej únie s EÚ, favorizuje dovoz. Deficit zahraničného obchodu sa v roku 2006 vyšplhal na 9,4 % HDP. To je v dlhodobom meradle ťažko udržateľné. Z hľadiska obrovského deficitu obchodnej bilancie i bežného účtu nie je prekvapením, že zahraničný dlh narástol z 118,7 miliárd dolárov v roku 2000 na 206,5 miliardy v roku 2006. Podľa výročnej správy Bagimsiz Sosyal Bilimciler z roku 2007, Turecko je „vysoko zadĺženou a vysoko rizikovou“ krajinou, porovnateľnou s inými rozvojovými krajinami. Takže vysoký hospodársky rast – asi 7 % HDP – stojí na pochybných základoch. Falošná prosperita Hoci je hospodársky rast vysoký, zamestnanosť sa ledva zvýšila. Posledné vlády stiahli podporu poľnohospodárstvu, ktoré je ale stále dôležitým zdrojom pracovných miest. Medzi rokmi 2001 a 2006 sa zamestnanosť v poľnohospodárstve znížila z 8,09 milióna ľudí na 6,09 milióna. Mnohí poľnohospodárski pracovníci nedokázali nájsť prácu v meste. Okrem toho vstupujú na trh práce mladí ľudia. Nezamestnanosť (široko definovaná) tak v tom období vzrástla z 12,3 % na 16,6 %. Mnohé pracovné miesta nie sú stabilné. Vo výrobnej sfére sú platy stále nižšie, než pred krízou. Hospodársky model tak nie je len vysoko nestabilný, ale aj veľmi nespravodlivý. Žiadna z hlavných strán nespochybňuje súčasné smerovanie hospodárskej politiky. Nacionalisticko-laická CHP zdôrazňuje, že ak získa parlamentnú väčšinu, bude v súčasnej politike pokračovať. Jej jedinou podmienkou je zachovanie niektorých strategických sektorov v rukách štátu. Súčasné volebné zákony, s 10 % hranicou pre vstup do parlamentu, dávajú ľavicovej politickej strane ťažko nejakú šancu. No po prvýkrát od roku 1982 postavila kurdská strana (DTP) a niekoľko malých socialistických strán spoločných nezávislých kandidátov pod hlavičkou „Kandidáti tisícich nádejí“. Do parlamentu sa, po prekonaní 10 % bariéry, môže dostať prinajlepšom 30 nezávislých ľavicových poslancov (väčšina z nich z kurdského hnutia). Jazvy a dedičstvo vojenského režimu sú stále veľmi viditeľné. Voľby dajú voličom v sociálno-ekonomických otázkach veľmi obmedzenú voľbu. Polarizácia spoločnosti pozdĺž sloganov „nacionalistický/globalistický“ a „laický/islamistický“ len pomáha zakrývať bolestnú realitu, v ktorej sú voľby obmedzenou voľbou. Joachim Becker pôsobí na Wirtschaftsuniversität Wien a je analytikom viedenského Inštitútu pre štúdium politickej ekonómie Asli Odman pôsobí na katedre histórie na Istanbul Bilgi University