Trkotárium

Insitný filozof, konzervatívny zabávač, vraj politik Peter Zajac napísal, že v roku 2001 ho dnes už odstupujúci minister kultúry Rudolf Chmel nazval bláznivým radikálom. Držte ma, aby som sa nepovracal. Peter Zajac je možno bláznivý, ale za to, že sa neochvejne zastáva svojich, či už tak alebo onak diskutabilných konzervatívnych zásad slušnosti, hádam ho hneď netreba nazývať aj radikálom. Od takého niečoho má naozaj ďaleko. Radikálom nazvať niekoho, kto mentálne žije niekde na úsvite dvadsiateho storočia, kdesi v zaprdenom štefánikianizme a masarykianizme, je predsa len prisilné. Ale na Slovensku asi normálne. Slováci si nedokážu priznať, že majú na výber len medzi dvomi zlami – ani jedno z nich nie je menšie. Jedno zlo predstavuje polonacionalistický, mierne xenofóbny, kompromisnícky, mečiarovsko-dzurindovsko-ficovský, pobalkanizovaný mafiánsky byzantinizmus a druhé – naozaj o nič menšie zlo — smelo reprezentuje údesne zadubená, polovzdelanecká, dogmatická, senilno-parkinsonovská fundamentalistická čvarga vybudená prečudesne premiešanou zmesou konzervatívno-protestantsko-katolíckych bludov. Slovák by mal vedieť, že si niet z čoho vybrať, ergo: urýchlene načim this country opustiť! Nech sa tu medzi sebou výdatne melú všetci tí, čo (po)zostali. Ale reč dávame o Zajacovi. Peter Zajac v jednom článku adoruje svojho kamoša Rudiho Chmela, že konečne prišiel k rozmu, a že prešiel – aspoň podľa Zajaca – na tú správnu stranu. Zajac píše: „Som rád, že dnes môžem povedať: ‚Vitaj, medzi nami, apa.‘“ Z týchto slov som – ale možnože nesprávne – pochopil, že konzervatívci predsa len priznávajú ľudskej bytosti rozmer premenlivosti. Ak teda Rudi dostal rozum, tak: sláva! Keď ho, teda ten rozum, alebo čo, rad za radom podostávali Michal Kováč, Milan Kňažko, Roman Kováč, Ivan Gašparovič, Dušan Jarjabek a ďalší, v okamihu, keď zistili, že cisár Vladímír Mečiar je preda len nahý, tak adorácie sa nekonali. Lebo to všetko – podľa predstáv vždy slušných, vždy bezchybne pravicových, okravatovaných a učesaných konzervatívcov – sú tupci, blbci, zločinci, karieristi, demagógovia, mafiáni, konjunkturalisti, váľovníci a čo ja viem čo ešte. Veď aj sú. O tom potom. Ale keď je niekto kamoši, tak je kamoš. To je hneď iné. Rudi síce mal svoju zahmlenú chvíľku, keď svorne vyl s vlkmi z ANO, ale už sa vyliečil, už je ako za mlada, je to intelektuál, žiadny politický karierista (!), má právo na omyly, hurááá! Ale vy všetci, čo nie ste kamoš, ste špiny! Vy ste len prevliekali kabáty. Rudi však nie. On dozrieval. On iba použil svoj vrodený zmysel pre opatrnosť. Elegantne a s humorom sa vyhýbal krviprelievaniu. To je úctyhodný, ale najmä šoumenský, teatrálny výkon. Aj Rudi je zabávač. Škoda, že kým sa on artistne vyhýbal a uhýbal, iní krvácali, ba až dokrvácali. Nuž, poriadna zábava čosi stojí.