Tri dni na začiatku EÚ je „viac ako čokoľvek iné“

Pobral som sa na ďaleký východ, na slovenský ďaleký východ. Do Čiernej nad Tisou. Mestečko neďaleko trojmedzia Slovensko – Maďarsko – Ukrajina. Podľa nás z Bratislavy leží na konci sveta (slovenského). Mestský úrad v „Tiskej Čiernej“ si to nemyslí. Na svojej webovej stránke pyšne uvádza: … mesto na začiatku európskej únie… Ako vyzerá začiatok európskej únie po tieto dni?

V Čiernej nad Tisou som doteraz nikdy nebol, hoci môj osobný letopočet atakuje priemernú dĺžku dožitia mužov v našej vlasti. Mestečko mám uložené vo svojej pamäti ako najväčšiu železničnú stanicu na prekládku tovaru medzi Československom a Sovietskym zväzom. Požehnanie či prekliatie rozdielnosti rozchodov železničných koľají? Železničné koleso má aj vo svojom erbe.

Iná väzba na Sovietsky zväz dostala pred päťdesiat jeden rokmi Čiernu nad Tisou na prvé stránky svetových médií a do histórie nielen československej, ale aj svetovej politiky. Áno, tu na konci júla 1968 sa uskutočnilo svetoznáme rokovanie sovietskeho politbyra na čele s L. Brežnevom s najvyššími predstaviteľmi ČSSR vedenými A. Dubčekom. Politici pricestovali vlakmi, vtedajšia sovietska, dnes ukrajinská hranica je od stanice v Čiernej niečo cez jeden kilometer vzdialená, presnejšie zblížená. Vraví sa, svetská sláva, poľná tráva. V tunajšom prípade nielen poľná tráva, ale aj stromčeky vyrastajúce na balkónoch prvého podlažia. Píšem o stave budovy, v ktorej prebiehali rokovania. Opustená sa nachádza oproti stanici, v tom čase to bol Uzlový dom železničiarov. Slúžil pre odbory a kultúru. Dnes jeho voľakedajšiu slávu nič nepripomína. Spoznáte ju jedine podľa tabule na priečelí, ktorá však oznamuje, že v roku 1947 sa začala výstavba prekládkového centra… Nič nesvedčí o prítomnosti viac ako tucta politikov vtedajšej svetovej veľmoci a našej obrodnej elity. Žiaden artefakt, žiadna expozícia. Len burina a z betónu vyrastajúce dreviny akoby symbolizovali náš vzťah k dejinám. Zrejme niektorí sa riadia heslom o čiernej diere socializmu v Čiernej. Považujem to za chybu. Stopy dejín v Čiernej nad Tisou by mohli byť jedným z impulzov jej rozvoja.

Dnešná Čierna – stále píšem o meste, lebo na severnej strane koľajiska je samostatná obec Čierna – na prvý pohľad nie je vstupnou bránou do EÚ, ktorá by lákala. Prekládka tovaru na železnici výrazne klesla, rýchliky do Moskvy sú nostalgickou minulosťou. Tohto roku zaviedli regionálny rýchlik na trase Košice – Čierna n/Tisou – Čop – Mukačevo. Našťastie, počas mojej cesty mal na prednom skle slovenské názvy ukrajinských staníc. Potešilo ma to, lebo pôvodne išiel do staníc „Chop“ a „Mukachevo“. Och tá naša slovenská hrdosť… Označenie rýchlik sa týka len skráteného času prepravy, lebo stojí len na spomínaných štyroch staniciach. Inak je to motorový dvojvagón a štreku zvládne za hodinu. Osobákom z Čiernej do Košíc cesta trvá dve hodiny. Pánboh zaplať za prvú vlakovú lastovičku nádeje. Pre Čiernu sa môže stať požehnaním budúceho rozvoja cezhraničného cestovného ruchu. Inak (autom, bicyklom, peši) sa na Ukrajinu dnes odtiaľto nedostanete. Na prepravu vlakom za hranice EÚ vám stačí cestovný pas a cestovný lístok.

Samotná železničná stanica určite nedosahuje slávu minulosti, ale môže byť dobrou, účelnou a príťažlivou vstupnou bránou pre každého návštevníka. Pred budovou zo strany koľajiska sa týči takmer dvojmetrový štátny znak ČSSR z kameňa. Podobný si môžete všimnúť z vlaku na železničnej stanici v Štrbe. A na budove je pamätná tabuľa odhalená na počesť 55. výročia sprevádzkovania železničnej stanice odhalená v roku 2002. Kultúrne prekvapenie vás čaká v staničnom vestibule. Malá galéria. Sklené okenné tabule smerom do ulice vám ponúkajú 16 gravírovaných(?) ikonických symbolov slovenských a českých miest, hradov, kúpeľov. Po stenách sú tri veľkorozmerné obrazy. Pri jednom sa mi podarilo identifikovať autora – Vladimír Vestenický. Pri ďalších dvoch nie. Začul som informácie, že možná rekonštrukcia stanice by mohla znamenať radikálnu zmenu výzdoby. Dúfam, že sú nepravdivé. V pamiatkovej súvislosti ma zaujíma osud nástennej maľby M. Klimčáka z roku 1958, ktorá sa nachádzala (nachádza?) podľa Vlastivedného slovníka obcí na Slovensku v Dome železničiarov (v spomínanom zdevastovanom Uzlovom dome železničiarov). Je tam a či čo?

Medzi dvoma najpamiatkovejšími budovami mesta: železničnou stanicou a domom železničiarov je ešte jedna technická pamiatka. Rušeň na podstavci dobre symbolizuje zakladateľskú myšlienku mesta. Veď osada/budúce mesto malo od začiatku výstavby centrálne vykurovanie. Zabezpečovali ho dva parné rušne. Dnešný rušňový pamätník zdobí sprejový nápis v maďarčine: mindennél jobban. Nestranný „gúgel“ to slovensky prekladá: „viac ako čokoľvek iné“.

Viac ako čokoľvek iné pre mňa znamenala aj prechádzka mestečkom. S odstupom času môžeme tvrdiť, že bolo budované ako podnikové mestečko. Podobne ako voľakedy Partizánske, Svit alebo časť Sládkovičova. Tým podnikom boli železnice, vtedy ČSD. Dokonca aj jediný výrobný závod Automatizácia železničnej dopravy patril železniciam. Pravouhlá sieť ulíc južne od prekladiska zahŕňa budovy všetkých typov a časových etáp výstavby. Obytný súbor Malé domky pri ceste na Malé Trakany predstavuje pôvodnú typovú individuálnu výstavbu. Dnes sú domčeky rôznorodo upravené podľa vkusu a peňaženky majiteľa. Podobne je to s bytovými blokmi. Pri väčších stavbách sa na ich stave podpísal najmä čas a fakt, že výstavba mesta po roku 1980 nepokračovala. Budova s nápisom hotel Úsvit je opustená, podobne ako niektoré ďalšie. Výnimkou je zrekonštruovaná pôvodná slobodáreň jedna z prvých trvalých stavieb. Azda jediným staviteľským výdobytkom po roku 1989 je Ekumenický kostol prebudovaný z kotolne. Slúži pre rímskych i gréckych katolíkov, luteránskych i helvétskych protestantov.

Čierna nad Tisou vznikla účelovo a účelne. Pôvodný údel mesta sa naplnil. ČSD už neexistuje. Načim začať znova a pritom stavať na overenom. Prihliadať na potreby zajtrajška. Napriek tomu, že pred sedemdesiatimi dvomi rokmi „istil“ stavbu Čiernej nad Tisou štát trikrát väčší ako ten dnešný, zostali ľudia, ktorí niečo dokázali.

Čierna nad Tisou nie je vo vzduchoprázdne. Slovensko má päť susedov, a päť trojhraničných bodov. Jeden z nich je hneď vedľa Čiernej v katastri obce Malé Trakany. Tam pri hraničnom kameni vstupuje na naše územie rieka Tisa. Presnejšie pravý breh v dĺžke azda troch kilometrov. Asi 600 metrov od trojhraničného kameňa je jediná slovenská pláž na Tise. A Malé Trakany a celé okolie Čiernej majú príťažlivosť nielen hraničnú. V septembri býva Deň sliviek. Miestni organizátori nás lákajú na všestranné využitie sliviek. „Okrem tradičného slivkového lekváru, či známeho hrejivého nápoja sa objavujú aj v rôznych sladkých jedlách… Alebo „slivky prirodzeným spôsobom podporujú náš imunitný systém, nachádza sa v nich aj vláknina, ktorá pomáha naštartovať trávenie, a zároveň sú tým správnym doplnkom stravy pri problémoch s cholesterolom“. Ťažko odolať…

Hotel Svit…

Tunajší slivkový deň má historické opodstatnenie. V polovici 19. storočia zmenili tok Tisy a vybudovali hrádze. V oblasti medzi hrádzou a riekou, v tzv. záplavovom území boli pastviny, lesy. Záplavové územie neskôr využili na veľké ovocinárske sady, tzv Tisa-záhradu, kde boli najmä jablone a slivky. Domáci mi prezradili, že tu bolo okolo 15 tisíc ovocných stromov… Hľa, aká možnosť nevídaných slivkových obzorov vo všetkých skupenstvách. Nehovorím do vetra, píšu o tom aj územné plány.

Na záver prajem juhovýchodnému kútu Slovenska bohaté úrody nielen slivák, ale aj tvorivosti a držím prsty pri podpore Čiernej nad Tisou ako rozvojového centra piatej skupiny. Verte, Slovenská republika pozná aj niečo také! Možno práve to prebudí Šípovú Černienku a posunie na správnu koľaj. Koľajníc v Čiernej nad Tisou je dostatok.

Tabuľa na železničnej stanici.