Približne v strede Bruselu, niekde medzi Severnou a Centrálnou autobusovou stanicou, leží bulvár Anspach. Známy je starou budovou Burzy, postavenou v klasicistickom štýle. Tento kolotoč preňazí stále funguje – na masívnom schodisku pred vchodom do budovy vídam strážnu službu, po bulvári sa sem-tam mihne štíhly maklér s kufríkom. Bežnejšie tam však stretnete cupitaťzahalené žienky tureckého či marockého pôvodu a ich manželov za pultami okolitých predajní a kaviarní.
Sú to väčšinou ľudia, ktorí sa v Belgicku usadili ešte pred rokom 1974, kedy vláda zrušila možnosť legálnej imigácie do krajiny. Prílev prisťahovalcov však neustal. V posledných rokoch sa situácia vyhrotila a štát sa uchýlil až k násilným repatriáciám imigrantov do ich domovov. Preto sa koncom roka 1998 ľudia zvaní „sans-papiers“ (bez papierov – utečenci čakajúci na legalizáciu pobytu) spojili a nahlas sa ozvali. Jednou z foriem protestu, ktorú už skôr vynašli sans-papiers vo Francúzsku, sa stali okupácie kostolov. Keď som rok po začiatku hnutia utečencov navštívil Belgicko, obsadený zostával posledný kostol. Stojí kúsok od bruselského bulváru Anspach…
Ibrahim z Kostola rádových sestier „Volám sa Ibrahim, pochádzam z Maroka a som hovorca skupiny sans-papiers, ktorá pokračuje v nadlhšej okupácii kostola, k akej kedy v Belgicku došlo,“ predstavil sa mi elegantne oblečený muž v stredných rokoch. Pristúpil ku mne, sotva čo si moje oči stihli privyknúť na šerosvit chrámu. Stretnutie dohodol priateľ Sadek, ktorý občas utečencom pomáha. Po oboch stranách chrámovej lode vidím rad troch bielych stanov. Postáva pri nich skupinka Arabov a Afričanov, no nevšímajú si ma. Popred oltár chodí kňaz. Inak tu nikto nie je. Namiesto hluku ulice však dotiera vlhký chlad. V duchu obdivujem odhodlanie a vôľu týchto ľudí z teplého juhu, čo si tu každú noc drkotajúc zubami líhajú do spacákov.
„Kostol sme obsadili pred štrnástimi mesiacmi, v októbri 1998,“ rozhovorí sa Ibrahim. Vtedy začalo hnutie za všeobecnú legalizáciu pobytu. Okupácia je symbolický protest, ktorý by mal ovplyvniť verejnú a politickú mienku. Ibrahim dúfa, že tak dokážu upozorniť tých, čo sú pri moci, že je tu vrstva obyvateľstva, sans-papiers, ktorí chcú legalizovať svoj pobyt v Belgicku a získať rovnaké práva ako ostatní občania. Spočiatku bolo okupantov 150, teraz zostávajú štyridsiati dvaja. Počas zimy totiž poslali svoje rodiny preč, takýto chlad by v noci nezniesli. No aj niektorí muži to vzdali, niektorí boli zatknutí a sú teraz v uzavretých centrách pre utečencov. Aby som z Ibrahima vytiahol viac, hlúpo sa pýtam, či je prechádzka v bruselských uliciach nebezpečná. Áno, áno, rozčúlene zvýši hlas. „Samozrejme, že keď chceme prežiť, musíme vychádzať von, hľadať prácu a jedlo. A to je riskantné, vtedy nás môže chytiť kontrola žandarmérie. A keďže my, sans-papiers, sme naozaj „bez papierov“, zatýkajú nás. Štyria z nás už strávili po tri mesiace v uzavretých centrách.“
Solidarita je príjemnejšou témou nášho rozhovoru. Pomoc poskytli charitatívne organizácie ako je Oxfam, Caritas Catholique, Protestantské sociálne centrum, odborové organizácie FGTB a CSC a ľavicové politické strany – Ecolo, Strana práce a trockisti. Najradšej hovorí Ibrahim o nezištnej solidarite a sympatiách od obyčajných ľudí, čo chodievajú na nedeľné omše. Vôbec im neprekáža, že mnohí z okupantov katolíckeho kostola sú moslimovia. „Vlastne to boli oni, kto spolu s kňazom rozhodli, že v okupácii máme pokračovať,“ spomína s dojatím. Okrem podpory zo strany verejnosti udržiavajú osadníci z kostola Beguinage kontakty aj s inými organizovanými sans papiers, ktorí okupujú mestské úrady alebo radnice v mestách Charleroi, Liége a v Gente. Pred troma mesiacmi ich prišli na demonštráciu v Bruseli podporiť aj francúzski sans-papiers z Paríža a Lille.
Ibrahim pricestoval z Maroka do Európy obchodnou loďou, ukrytý medzi nákladom v kontajneri. V Amsterdame podplatil prístavnú hliadku a tá ho nevidela. Hoci to bolo už pred dvadsiatimi rokmi, dodnes zostáva občanom druhej kategórie. Rovnako ako ostatní nedobrovoľní obyvatelia kostola Beguinage z Maroka, Alžírska, Tuniska, Senegalu, Konga, Angoly, Mali, Beninu, Somálska, Chile, Brazílie, Bangladéša. Prečo si, Ibrahim, opustil Maroko? „Stratil som prácu, chcel som si zariadiť lepší život,“ odpovedá. „Myslím, že je to dobrý dôvod,“ pridáva sa do rozhovoru mladý Umar zo západoafrického Mali. Je zhovorčivejší ako Ibrahim, rozpráva svoj príbeh, príbeh o bavlne, ktorá sa pre neho a pre ostatných roľníkov v Mali stala obživou a zároveň pohromou. „Naša krajina je veľmi zadĺžená, a tak vláda hlúpo rozhodla, že rozširovaním pestovania bavlny zahraničné dlhy splatíme. Bavlna je všade. Zostáva málo pôdy pre pestovanie potravín, bavlna navyše pôdu rýchlo vyčerpáva. Stále viac vidiečanov u nás hladuje. Keď prišiel rad aj na moju rodinu, mal som jediné východisko: exil do Európy, zarábať tu peniaze pre moju ženu a deti, ktoré zostali doma.“
Iný pohľad na utečencov Masové sťahovanie obyvateľstva sa objavilo asi už so vznikom ľudstva. Človek sa jednoducho, bez ohľadu na to, či hranice sú alebo nie sú, vždy sťahoval a bude sťahovať za lepším životom. Aspoň dovtedy, kým bude jestvovať priepasť medzi chudobou a bohatsvom. Dnes, z výšky konca 20. storočia, je ťažké nevidieť, že kapitalizmus nedokázal znížiť sociálnu nerovnosť na našej planéte. Naopak. Dokazujú to výskumy, ktoré každý rok publikuje Rozvojový program OSN (UNDP). Podľa Správy o rozvoji ľudstva pre rok 1998 trpí v posledných 15-20 rokoch vyše 100 krajín tretieho sveta katastrofálnym poklesom rastu a hlbším a dlhodobejším pádom životnej úrovne, než zažili vyspelé krajiny počas svetovej krízy v 30-tych rokoch. Dôsledkom toho klesli príjmy vyše miliardy ľudí pod úroveň spred 10, 20 alebo 30 rokov. Napríklad v roku 1960 malo 20% obyvateľov najbohatších krajín sveta celkový príjem 30-krát vyšší než 20% obyvateľov najchudobnejších krajín. V roku 1995 bol príjem 20% najbohatších vyšší už 82-krát. Zo 4,4 miliardy ľudí v treťom svete chýba trom pätinám základné zdravotníctvo, skoro tretina nemá pitnú vodu. Na uspokojenie týchto základných potrieb všetkých ľudí tretieho sveta (výživa, pitná voda, zdravotníctvo, hygiena, vzdelanie) by stačila investícia asi 40 miliárd dolárov, čo predstavuje len 4% celkového bohatstva 225 najväčších súkromných spoločností. Majetok troch najbohatších osôb sveta prevyšuje súhrný hrubý domáci produkt 48 najchudobnejších krajín tretieho sveta.
Najnovšia kríza kapitalizmu, ktorá začala uprostred 70-tych rokov, mala negatívne dôsledky najmä pre obyvateľstvo krajín tretieho sveta. V záujme zachovania svojich ziskov nechali vlády bohatých krajín padnúť ceny surovín, zdvihli rozličné bariéry pre vstup výrobkov z tretieho sveta. Prinútili tamojšie vlády, aby následné rozpočtové deficity riešili zadlžovaním sa u Medzinárodného menového fondu a u Svetovej banky. Možno spomínané ekonomické opatrenia znejú ako ošúchané ľavičiarske frázy, no skrývajú, žiaľ, milióny osobných tragédií. Zoberme si napríklad nerovnú výmenu v oblasti poľnohospodárstva. Burzy v bohatých krajinách, kde rozhodujú nadnárodné spoločnosti, určili, že roľník z tretieho sveta zarobí 4% z ceny čokolády, 2 až 5% z ceny banánov a 3% z ceny čaju, za ktoré si tieto plodiny kupujú ľudia v západnej Európe. Keď do Európskej únie prídu Srílančania alebo Ghančania, sú systematicky odháňaní naspäť. Avšak srílanský čaj alebo ghanské kakao za hladové ceny sú v civilizovanej Únii napospol vítané.
Dôsledkom najnovšej krízy kapitalizmu sa celosvetovo zrýchlila migrácia obyvateľstva. Podľa odhadu UNDP za posledných 30 rokov odišlo z juhu na sever minimálne 35 miliónov osôb. Toto číslo sa každoročne zväčšuje o milión. Počet ľudí, ktorí sú v súčasnosti na úteku, odhaduje UNHCR na 15 až 30 miliónov. Väčšinou sú medzi nimi ženy a deti. Žijú v stanových táboroch alebo v predmestských chatrčiach veľkomiest tretieho sveta, vystavení kriminalite, pracovnému vykorisťovaniu i sexuálnemu zneužívaniu. Postoj bohatých krajín je preto veľmi sebecký. Napríklad belgická odmieta legalizovať pobyt svojim sedemdesiatim piatim tisícom sans-papiers, hoci chudobné krajiny ako Keňa alebo Tanzánia dokážu znášať niekoľkoknásobne ťažšie utečenecké bremeno.
Verejnosť proti násiliu Koncom septembra 1998 zabila belgická žandarméria mladú utečenkyňu Semiru Adamu pri násilnom pokuse o jej deportáciu späť do Nigérie. Vo všetkých veľkých mestách Belgicka sa tisíce ľudí dali do pohybu. Pohreb hrdej a odvážnej Afričanky sa stal masovou manifestáciou za legalizáciu všetkých utečencov, ukrývajúcich sa v krajine. Okamžite nasledovali protesty v tzv. zatvorených centrách, kde držia stovky ľudí (často aj deti), čakajúcich na odsun. Nasledujúci október sa stal známy ako mesiac obsadzovania kostolov. Najprv to bol kostol v Liége, potom Brusel, nasledovali Antverpy, Mons, Charleroi, Verviers a Gent.
Tak začalo veľké hnutie solidarity belgického obyvateľstva. Okupované chrámy božie boli plné solidárnych návštevníkov, utečenci sa ujali slova na školách, univerzitách, v odboroch, domoch mládeže, kultúrnych strediskách. Sans-papiers a ich sympatizanti viedli spoločné akcie, hladovky. Po kostoloch boli obsadzované aj školy, univerzity. V zatvorenom centre Steenokerzeel sa odohrala skutočná vzbura, muselo byť dočasne zatvorené. Vláda dokonca pozastavila deportácie, no pri ich obnovení si trúfla dať zatknúť aj niekoľko okupantov kostolov, ktorí si už získali sympatie verejnosti. Obrovské protesty si vynútili oslobodenie Sergeho, okupanta z Mons. Letiskové haly sa pri niektorých deportáciách stali doslova bojiskom medzi solidárnymi organizáciami a žandarmériou. Často sa na stranu slabších pridávali aj rozhorčení cestujúci a piloti, ktorí odmietajú prevážať nevinných ľudí v putách. Pri jednom násilnom pokuse bola ťažko zranená Fatimata Mahamed len preto, lebo kládla odpor proti vyhosteniu do Sierra Leone, kde zúri občianska vojna. Napokon bola vláda nútená povoliť dočasný pobyt všetkým Sierra-leončanom.
Čiastkové víťazstvo sans-papiers? Niekoľko týždňov po mojom návrate z Belgicka, v januári roku 2000, začala belgická vláda proces postupnej legalizácie pobytu sans-papiers. Nový zákon je však veľmi vzdialený od všeobecnej legalizácie, ktorú dôrazne žiadali sans-papiers a ich sympatizanti počas protestného hnutia. O aké kritériá ide? 1. žiadosť o azyl podaná minimálne pred štyrmi rokmi pre slobodných, pred rokmi pre rodiny; 2. choroba, ktorá vylučuje možnosť prepravy lietadlom; 3. pochádzať z Angoly, Afganistanu, Sierra Leone alebo Somálska (avšak takého utečenca môžu poslať do krajiny, ktorou prechádzal); 4. bývať v Belgicku aspoň šesť rokov pre slobodných a päť rokov pre rodiny.
Z vládou stanovených kritérií vyplýva, že úspech môže dosiahnuť len menšina utečencov. Napríklad podmienka dokázať svoj pobyt na území Belgicka – každý rok pobytu musí byť úradne zaznamenaný – sa väčšinou nedá splniť, pretože človek v ilegalite sa za sebou snaží vymazať najmenšie stopy. Ďalej, títo ľudia majú úplne prirodzený strach vystúpiť z tieňa. V žiadosti o azyl musia totiž uviesť adresu svojho bydliska. Odmietnutie ich žiadosti by znamenalo odsun z krajiny do jedného mesiaca. Preto do začiatku februára o legalizáciu požiadalo len 15 000 z odhadovaných 80 000 ilegálnych prisťahovalcov, ktorí po rokoch prenasledovania zrejme vo vzduchu inštinktívne cítia ohrozenie. Aj niektoré mimovládne organizácie na pomoc utečencom (Otvorené Hranice, Centrum pre rovnosť príležitostí) sa obávajú, že takáto forma legalizácie je v podstate len prostriedkom vydierania, ktorým si vláda pripravuje pôdu pre masové odsuny, ako to už urobila s našimi Rómami alebo nedávno s Albáncami. Uvidíme…
Autor (1976) je študentom politotológie na FFUK
