Politickou udalosťou roka 1999 v Rusku boli decembrové parlamentné voľby. Rok 2000 dosiahol svoj vrcholný bod 26. marca. Rusi pristúpili po desiaty raz k urnám, aby sa pokúsili rozhodnúť o veľkej veci. Napriek tomu, že krajina tesne pred a počas volieb v porovnaní s rokom 1996 vyžarovala nevšedný volebný pokoj, voliči rozhodovali najmä o Rusku 21. storočia.
Politický mág Boris Jeľcin opustil svoj post vtedy, keď už bolo jasné, že na ruskej politickej scéne nezostal nikto, kto by bol schopný radikálne zmeniť mocenský či vlastnícky pomer, ktorý sa vymodeloval za jeho éry – oponenti ho charakterizovali ako kriminálny. Bol bojovníkom, demokratom, likvidátorom a boj bol zmyslom jeho politického života. Bol to on, ktorý svojimi ťahmi dal mat pučistickej skupine, „rozobral“ Najvyšší soviet na čele s Ruslanom Chasbulatovom. Zbavil sa Aleksandra Ruckého, individuálnym prístupom paralyzoval opozičné sily, ktoré sa zdali byť na vrchole pri impeachmente. Jeľcin a jeho systém vydržal všetko a keď zmizol nepriateľ, vycúval.
Samozrejme, už nemá význam analyzovať dôvody rozhodnutia B. Jeľcina. Dôležitejšie je, že okolo neho sa sformovala skupina moci – tzv. „rodina“. Ona sa ukázala ako najefektívnejšia pri ovplyvňovaní politickej situácie v Rusku. Nemožno pochybovať, že rozhodnutie o demisii bolo prijaté práve v „rodine“. Tá sa nemieni vzdať svojich privilégií a odísť zo scény. Prostredníctvom B. Jeľcina ukázala prstom na osobu, ktorá mala byť novým prezidentom Ruska, ale najmä zaistiť „rodine“ neklesajúci politicko-ekonomický vplyv a politicko-právnu nedotknuteľnosť. Ukázala na Vladimíra Putina. Ten bol osobou, ktorú oligarchizovaná elita v Kremli akceptovala a zároveň odrážal očakávania spoločnosti: nikdy nebol zapojený do politických šarvátok a mal málo nepriateľov. Nebol dogmatickým prívržencom žiadnej ideológie a pružne pristupoval k bolestivým témam – ľudské a politické práva, súkromné vlastníctvo, dodržiavanie zákonov, právny štát… O týchto témach bol ochotný nielen rozprávať, ale aj prijímať opatrenia. Dokázal, aj keď tomu spočiatku tak nebolo, že v Čečensku ide o antiteroristickú operáciu a tým si získal väčšinového Rusa, t.j. väčšinového ruského voliča.
Neidentifikovateľná charizma Ruské média zobrali možné zvolenie V. Putina – rozhodnutie „rodiny“ ako nemenný fakt a takto spracovávali verejnú mienku. Bol titulovaný ako nástupca – pokračovateľ. Jeho vysokú volebnú bonitu (9/99 – 2,8%, 12/99 – 40,0%, 1/2000 – 55,1%) začali vysvetľovať neidentifikovateľnou charizmou. Niečo podobné, čím sa svojho času preslávili Nikita Chruščov, Jurij Andropov, Michail Gorbačov a vo svojich začiatkoch aj B. Jeľcin, Alexander Lebeď a Jevgenij Primakov.
Pozičná bezalternatívnosť V. Putina bola ale narušená dohodou s novozvolenou Štátnou dumou o novom prerozdelení vplyvu, postov a vyváženosti politiky. Pravica ho označila za zradcu. Týmto manévrom síce V. Putin de facto stratil šancu stať sa prezidentom všetkých Rusov, ako sa to podarilo B. Jeľcinovi (1991), nič mu však nebránilo stať sa prezidentom Ruska, ktorý kráča so zdvihnutou hlavou v ústrety 21. storočiu. A to už v prvom kole.
Voľby prezidenta – voľby Putina Ústredná volebná komisia Ruska uzavrela 21. februára 2000 registráciu kandidátov. Komisia zaregistrovala Umara Džabrailova, Čečena, pre ktorého bola predvolebná kampaň len koníčkom. Ďalej poslanca ŠD Stanislava Govoruchina, akademika Aleksandra Podberiozkina (bývalý poradca G. Zjuganova), Ellu Pamfilovu, exministerku vo vláde J. Gajdara, Jevgenija Savostianova, ktorý sa donedávna venoval financiám a majetku v Kremli (zriekol sa kandidatúry v prospech G. Javlinského), Jurija Skuratova, exgenerálneho prokurátora RF, gubernátora Samarskej oblasti Konstantina Titova, Kemerovskej oblasti Amana Tulejeva. Skupinu kandidátov na základe súdneho verdiktu doplnila ešte trvalka prezidentských volieb Vladimír Žirinovskij. Od samého začiatku však mali iba traja nádej osloviť relevantnejšiu časť voličov: Grigorij Javlinskij, Gennadij Zjuganov a samozrejme V. Putin. G. Javlinskij sa pri poslednom februárovom ratingu ruských politikov umiestnil na 20. mieste. G. Zjuganov si udržal šieste miesto (pred Čubajsom, Lužkovom, Rušajlom, ale za oligarchami Berezovským, alebo Abramovičom). Na čele bol V. Putin (je tam od októbra 1999). Po prvýkrát od januára 1993 nebol v tomto ratingu v prvej dvadsiatke B. Jeľcin. Mimo dvadsiatky sa ocitol aj najkorektnejší oponent B. Jeľcina posledných rokov, Jevgenij Primakov.
Možné scenáre a nový premiér V predvolebnom období sa vplyvní ruskí politológovia zväčša v prognózach vyjadrovali, že V. Putin vyhrá v prvom kole. Desať dní pred voľbami však zazneli aj iné hlasy, ktoré predpovedali dvojkolový súboj s dodatkom, že v druhom kole bez problémov zvíťazí V. Putin. Analytik Georgij Satarov, ktorý dlhšiu dobu pracoval v Kremli, vyjadril svoj názor nasledujúco: „…s veľkou pravdepodobnosťou môžem povedať, že V. Putin vyhrá v prvom kole. Ak bude druhé kolo, stretnú sa v ňom Zjuganov a Putin, ktorý s jasnou prevahou porazí vodcu komunistov…“. Tak sa začalo nahlas špekulovať o troch možných scenároch súboja, aj keď splnenie prvého variantu bolo od samého začiatku najpravdepodobnejšie. Prvá možnosť bola, že V. Putin zvíťazí v prvom kole. Využije svoju charizmu a domáci (o zahraničnom nemôže byť ani reči) úspech v Čečensku. Druhý scenár predpokladal víťazstvo V. Putina v druhom kole s tým, že v medziobdobí dôjde k voličskej konsolidácii. Tretí bol o tom, že by sa G. Zjuganov predsa len stal prezidentom.
Bez prekvapenia Ruský prezident je niečo medzi cárom, generálnym tajomníkom a premiérom. Má ústavou danú neobmedzenú moc. Za nového prezidenta Ruskej federácie bol v prvom kole a podľa očakávania zvolený V. Putin. Jedna ruská neznáma sa tak vyriešila. V. Putin a jeho okolie technologicky dokonale zvládli volebnú kampań. Nenaháňal sa za voličom zbytočne. Ak v minulých prezidentských voľbách strašili G. Zjuganovom, v tejto volebnej kampani tohto strašiaka nahradilo Čečensko. Inými slovami, volič si mohol vybrať: buď bude za rozhodného Putina, ktorý dokázal zvládnuť Čečensko, alebo za niekoho iného a Rusko sa zmení na jedno veľké Čečensko. V lete 1917, niekoľko mesiacov pred nastolením boľševickej diktatúry v Rusku poznamenal Leninov odporca a filozof V. Rozanov: „…demokracia oklamala Rusko, Rusko teraz odmieta demokraciu…“. Nastala po voľbách podobná situácia? Zdá sa, že svojím spôsobom áno. Nejde o podružný problém faktickej bezalternatívnosti volieb. Alternatívy sa „domáhali“ len demokrati v mestách. Žiaľ, na ruskom vidieku je bezalternatívnosť už dávno normou. Ide o niečo dôležitejšie. Je cítiť intuitívne smerovanie krajiny k silnému lídrovi, ktorý zaistí poriadok. Nie náhodou mnohí s nostalgiou spomínajú na Jurija Andropova. V. Putin pri zmene svojho štatútu z povereného na zvoleného prezidenta Ruskej federácie situáciu zvládol.
Symbolické na týchto prezidentských voľbách je, že nová „revolúcia“ sa v Rusku začala v auguste roku 1991 demontážou bronzového pamätníka F. E. Deržinského, symbolizujúceho neobmedzenú moc KGB, pred budovou na Ljublanke (sídlo sovietskych a ruských tajných služieb v Moskve) a končí sa demokratickým príchodom „čekistu“ k moci. Voči demokratickému rozhodnutiu suveréna nemožno mať námietky. Je však na zamyslenie, ako bude nový prezident riešiť druhú neznámu – kto bude novým premiérom. Riešenie tejto rovnice naznačí, kam sa vyberie V. Putin pri (ne)plnení svojich volebných sľubov, ako a kam bude kráčať Rusko v budúcom tisícročí. Exprezident B. Jeľcin totiž vo volebnej miestnosti nedvojzmyselne vyhlásil, že nový prezident bude pokračovať v jeho kurze. Za chrbtom mu pritom stála časť „rodiny“.
Autor (1959) je tajomník Zahraničného výboru NR SR
