Tranzícia je slovo, ktoré sa pre každého, kto sa aspoň trochu zaujíma o to, čo sa deje v slovenskej sociológii a v politických vedách, najčastejšie spája s menom Soni Szomolányi. Toto slovo charakterizuje nielen tému jej súčasnej vedeckej práce – skúma predsa peripetie premien slovenskej spoločnosti, charakterizuje aj jej osobný príbeh ako politickej sociologičky: bola predsa medzi prvými, kto sa dokázal vzoprieť nenápadnosti a šedivosti takej charakteristickej pre spoločenské vedy sedemdesiatych a osemdesiatych rokov.
Príbehy jednotlivcov majú zmysel len na pozadí doby, s ktorou splývajú alebo voči ktorej sa vzopreli, s ktorou vedú spor. Platí to všeobecne a osobitne to platí pre tých, ktorí si za svoje povolanie volili spoločenské vedy a prežili ich peripetie v ostatných tridsiatich rokoch.
Možno pochopiť, prečo sa v druhej polovici šesťdesiatych rokov niekto rozhodol študovať niektorú zo spoločenských vied. Boli to predsa nádherné roky optimizmu, keď sa zdalo, že svet sa konečne mení k lepšiemu, a že na tejto zmene sa najviac podieľa práve rozvoj poznania spoločnosti, že poznanie oslobodzuje. Nakoniec, stačí si pripomenúť niektoré z kultovných kníh tých, ktorí sa vtedy rozhodovali pre spoločenské vedy: určite medzi ne patrila Sociologická imaginácia C. Wrighta Millsa. A možno medzi nimi boli aj knihy D. Riesmana, J. P. Sartra, A. Schaffa, L. Kolakovského a K. Kosíka. To všetko boli knihy optimizmu, viery v lepšie možnosti človeka, spoločnosti.
Tak ako sa ľahko dá pochopiť, prečo niekto išiel študovať spoločenské vedy v druhej polovici šesťdesiatych rokov, tak sa ťažko dá pochopiť, prečo v nich potom zostal v sedemdesiatych rokoch. Sotva si dnes už možno rekonštruovať náladu týchto rokov, niet ani veľmi na čo spomínať. Boli sme, splývali sme so šedivosťou vedeckých ústavov a katedier, čím bol niekto nenápadnejší, tým ľahšie sa mu žilo: čo sa dnes dá o tomto vlastne povedať a koho to vôbec zaujíma. Všetko, čo dnes o tých rokoch povieme, bude účelové prepisovanie už mnohokrát prepísaného, ospravedlňovanie, ktoré nemá kto prijať. Morálnemu ochromeniu zodpovedal pokles štandardov vedeckej práce. Iste, nie všade a nie všade rovnako, najsilnejšie však v tých disciplínách, ktoré boli priamo spojené s rozmachom a nádejami šesťdesiatych rokov. Sociológia nepochybne patrila medzi najviac postihnuté disciplíny. Len málo ľudí sa prebilo k vedomiu, že „zmŕtvychvstanie” spoločenských vied, odpútanie od šedi „plánov” vedeckej práce, individualizácia myslenia, to všetko je viazané na politické podmienky, že naším problémom nie je len nedostatok vzdelania (čo ako reálny), ale predovšetkým celkový stav spoločnosti. Keď je spoločnosť zaťažená, uzamknutá voči sebe samej, tak ani tie najlepšie teórie nám nepomôžu. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch sa bolo treba k pravde o svete namáhavo prebojovať, bolo sa treba vzoprieť ilúziám doby. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sme všetci vedeli, ako to je, ako sme na tom, čo sa s nami deje. Rešpektovali sme však dohodu, že sa o realitu nebudeme zaujímať. Dôsledky tejto dohody pociťujeme všetci dodnes.
V druhej polovici osemdesiatych rokov sa rešpekt k tejto dohode začína strácať: sociológovia a literárni vedci začínajú nahlas hovoriť o tom, čo sme vlastne všetci dobre vedeli. Historici vedia presne opísať, ako ťažko sa presadzujú nové pravdy; my vieme, že tak isto ťažko, možno ešte ťažšie to majú tí, ktorí sa odvážia nahlas povedať to, čo všetci vedia. Ich nepriateľmi sa stanú nielen tí, čo ťažia zo zamlčaných právd, postavia sa proti nim aj tí, ktorí sa dali predbehnúť. Politika je však o konfliktoch, a i ten, kto o nej len uvažuje, musí mnohé vydržať. A ešte niečo: politicky konať a zároveň o politike uvažovať je oveľa ťažšie, než sme si vedeli predstaviť. Nakoniec, deväťdesiate roky nám názorne ukázali, aký zákerný môže byť vzťah vedy, ideológie a politiky.
Dosť však už rečí o minulosti, dobe, náladách, vedách a programoch. Chcel som predsa hovoriť o konkrétnom človeku, žene, ktorá patrila medzi prvých, ktorí sa v polovici osemdesiatych rokov vzopreli základnému pravidlu vedeckého pracovníka, teda pravidlu „mysli nenápadne” a svoj vedný odbor – politickú sociológiu – vidí ako úsilie pochopiť „strašný a nádherný svet ľudskej spoločnosti druhej polovice dvadsiateho storočia”.
Ako vlastne chápe našu súčasnosť Soňa Szomolányi?
Čítajte rozhovor s hostkou Slova Soňou Szomolányiovou Príliš veľa miesta pre politikov
http://www.noveslovo.sk/c/25531/Prilis_vela_miesta_pre_politikov
