… posiaľ tvrdo spalo, ale blesky hromu vzbudzujú ho k tomu, aby sa prebralo… počuť stále častejšie spievať na našich uliciach a námestiach, nie iba počas štátnych sviatkov. Je to hymnická pieseň od Janka Matúšku z roku 1844, keď ju spievali študenti na protest proti tomu, že z funkcie na Evanjelickom lýceu v Bratislave bol suspendovaný Ľudovít Štúr. Komu by však v tých časoch zišlo na rozum, že si ju raz osvojí malý slovenský národ a stane sa jeho štátnou hymnou? Neviem, či si ju vypočul aj pápež František počas dní na Slovensku, no jedno viem určite: pápež František je mierumilovný človek, ktorý už viackrát odsúdil násilie a vojny vo svete, šialené výdavky na zbrojenie, z ktorého majú zisky akurát tak zbrojárske firmy a krajiny, v ktorých sa nachádzajú.
Všetkých nás potešila návšteva pápeža, ktorý už toľkokrát apeloval na všetky vlády vo svete, aby skončili s nezmyselným zbrojením a výdavkami, ktoré by mohli byť použité radšej na pomoc chudobným a chorým. Vraciam sa k jeho návšteve iba preto, lebo len čo odišiel, už nás šokovala správa, že celé dve miliardy eur idú z nášho rozpočtu na nákup ďalšej vojenskej techniky. Oznámil nám to minister obrany Jaroslav Naď. Bohatier, akého sme tu ešte nemali… Neviem, či aj on bol pri návšteve pápeža, hemžilo sa okolo neho príliš veľa ľudí, od liberálov po ateistov a veriacich až po prezidentku Zuzanu Čaputovú a premiéra Eduarda Hegera. Som presvedčený, že nikto z nich v čase, keď nás ekonomická kríza už „oblizuje“ zo všetkých strán, keď státisíce ľudí u nás žijú v biede alebo na jej hranici, sa mu s tým nepochválil a on sa na to zo slušnosti nepýtal. Aj keď na chleba nebude, hlavne, že nám budú nad hlavami lietať najnovšie modely stíhačiek, helikoptér a po cestách nám budú jazdiť obrnené vozidla za dve miliardy. Stalo sa to prioritou tejto vlády. Ešteže nikomu z našich velikánov nezišlo na um kúpiť aspoň jednu z atómových ponoriek, na ktorých sa Austrália nedohodla z Francúzskom. Čo na tom, že nemáme more, po ktorom by brázdila, hlavné je, že moloch, zbrojársky priemysel, by dostal svoje. Jemu vyhovuje, keď aj táto technika skončí o nejaký čas na šrotovisku alebo po prehratej bitke na nejakom bojisku. Hlavne, že im zaplatili. Je jedno, či sú to zbrane obranné alebo útočné, vždy je to iba kšeft! Požehnal by pápež našej junači, ktorá takto gazduje s peniazmi nás všetkých, ak by na to prišla reč?
Kresba: Ľubomír Kotrha
Nie hromy a blesky z nebies do nás udierajú; to tí, ktorí ovládli Slovensko, nás preberajú z tvrdého spánku a oberajú nás už aj o radosť zo života. Blíži sa 17. október, ktorý bol vyhlásený za medzinárodný deň za odstránenie chudoby. Viaže sa aj na meno katolíckeho kňaza Josepha Wresinského, na výzvu ktorého sa 17. októbra 1987 zišlo na námestí Trocadéro v Paríži 100 000 ľudí zo všetkých sociálnych vrstiev a končín sveta. Je tam stále umiestnená pamätná tabuľa, ktorá pripomína obete hladu, nenávisti a násilia. Najväčší podiel na tom má práve moloch zbrojenia, ktorému ľudia stále hádžu do jeho pažeráka nové obete, tak ako ich v mytológii hádzali netvorovi z mora.
Blíži sa koniec roka, nastáva obdobie natiahnutých rúk. Chudobní ľudia naťahujú ruky, aby mali jedlo a teplo, iní ich naťahujú, aby mohli žiť ešte vo väčšom luxuse a výstrednosti. Stačilo by porovnať valorizáciu mizerných dôchodkov o štyri-päť eur s 13. a 14. platmi alebo dvojcifernými odmenami pred Vianocami na všetkých našich ministerstvách a štátnych inštitúciách, aby sme vedeli, kto a ako je pripravený na nasledujúce obdobie. Najdlhšie ruky, ako vidno, má náš novodobý Iľja Muromec. Nikomu dnes nie je do spevu, no isté je, že opäť bude počuť hymnu, na ktorej začiatku bol Janko Matúška. Ďalšie tisíce ľudí už totiž pociťujú na vlastnej koži, že sa im do domácnosti vkráda ďalšia pľuha – pandémia chudoby. Ona tu už síce je, no rozrastá sa do čoraz väčších rozmerov.
