Neriešenie imigračnej krízy zo strany Bruselu a iba vyčkávanie na zmenu doterajšieho postoja pani Merkelovej, privádza Taliansko na hranicu štátneho kolapsu.
Takmer 200 tisíc utečencov, najmä z Afriky, vytvára pre sociálny systém Talianska patovú situáciu. Preplnené imigračné centrá, utečenci spiaci na chodníkoch a tisíce túlajúcich sa po krajine vytvárajú tlak v celej spoločnosti, ktorý núti pána Renziho volať o pomoc všetky krajiny EÚ, nevynímajúc ani krajiny V4.
Preto taliansky premiér minulý týždeň vyhlásil, že ak Maďarsko, Česko a Slovensko povedia nie utečencom, Taliansko zabráni, aby poberali peniaze z únie.
Chápeme obavy pána Renziho. Vzhľadom na príchod nových a nových migrantov do Talianska a absenciu reálneho scenára, ktorý by riešil túto situáciu, sú opodstatnené.
Nie je však jasné, či volá o pomoc, alebo sa nám vyhráža, že ak nebudeme solidárni s „jeho“ utečencami, zastaví dotácie z kohéznych a podporných bruselských fondov.
Návrh riešenia pána Renziho spočíva v merkelovskom rozdelení utečencov medzi krajiny dvadsaťosmičky. Požaduje, aby sme zo 160 tisíc registrovaných imigrantov zobrali aspoň niekoľko desiatok tisíc do krajín V4.
Pán Renzi, predstaviteľ krajiny, ktorá je čistým platcom, má silu a dosah, aby jeho hrozba bola v Bruseli vypočutá.
Pokúsme sa domyslieť jeho scenár, že krajiny V4 sa nepodarí zlomiť, stále budú proti kvótam, a preto nedostanú z únie už ani euro a všetky peniaze pripadnú Taliansku, krajine, najviac vystavenej migračnej kríze.
Dnes, po Brexite a neistej situácii vo viacerých krajinách, ktoré sú pred voľbami, sa takýto scenár zdá nereálny, pretože by iba urýchlil rozpad celého spoločenstva.
Pán Renzi a podobne zmýšľajúci nechápu, že imigračná kríza nie je otázkou peňazí, nie je to ani globálna marketingová manifestácia ľudskosti EÚ, ale neobhájiteľná politická chyba.
Potvrdzuje to fakt, že ak by aj krajiny V4 zobrali niekoľko desiatok tisíc utečencov, nevyriešilo by to situáciu Talianska. Namiesto tých, čo by odišli, by veľmi rýchlo nastúpili noví migranti. Kvóty riešia iba statickú situáciu, ktorá sa však každým dňom mení, a to v neprospech celej EÚ.
Rovnako, keby sa Taliansku podarilo presunúť 40 až 50 miliárd eur z krajín V4, nič by tým nevyriešilo, aj keby ich investovalo do vybudovania nových a ešte väčších záchytných centier.
Pritom Taliansko už netrápi len imigrácia mladých mužov z Afriky, ale aj emigrácia desiatok tisíc vlastných občanov, ktorí sa nevedia vyrovnať s takouto samovražednou politikou.
Hlúpa solidarita mení imigráciu v emigráciu vlastných občanov!!!
Scenár založený na kvótach, na základe ktorého sa pán Renzi vyhráža krajinám V4, teda nie je riešením ani pre Taliansko a ani pre EÚ. Odhaľuje iba samovražednosť merkelovskej lásky k blížnemu a stratu zdravého rozumu.
Ide o šialený, nezodpovedný a infantilný scenár, ktorý neskytá žiadne svetlo na konci tunela a ktorý môže vyústiť iba do odovzdania Talianska mladým mužom z Afriky.
Taliansko, resp. Rímska ríša už raz takýto scenár zažila, keď sa barbarskí Germáni v roku 476 ujali vlády v Ríme…
Nakoniec, je dosť organizácií i jednotlivcov v EÚ, ktorí si myslia, že by to nebolo nič zlé, urýchlilo by to pokrok, prinieslo nové impulzy do vymierajúcej Európy a podľa nich by možno nastali aj lepšie časy…
Z dnešného konzervatívneho pohľadu, ktorý, chvalabohu, asi ešte v EÚ prevláda, nám tento scenár nehrozí, a teda ani presun peňazí z krajín V4 do prípadného zvýšenia komfortu a do transparentnosti našej solidarity so strádajúcimi ľuďmi z celej planéty.
Migračná kríza EÚ si nevyžaduje dodatočné peniaze na nové a väčšie tábory, zvyšovanie stavov policajtov, armády, ale radikálne nový prístup a novú imigračnú politiku.
Nový prístup musí vychádzať z prirodzenej legitimity ochrany vonkajších hraníc EÚ a ochrany identity a hodnôt krajín dvadsaťosmičky.
Hrozby pána Renziho pre krajiny V4 sú teda nereálne a zbytočné.
Asi bude vhodnejšie chápať jeho výroky na adresu krajín V4 skôr ako urgentné volanie o pomoc, ktoré treba vyslyšať.
V čom by však chudobní občania krajín V4 a ich politici mohli pomôcť bohatému Taliansku, ktoré poskytuje sociálne a finančné zabezpečenie utečencom, aké nemá možno ani polovica našich občanov?
Naša pomoc môže spočívať asi iba v dobrej rade. Nie nadarmo sa hovorí, že dobrá rada nad zlato!
Je predsa absurdné, ak talianske pobrežné loďstvo, ktoré má chrániť EÚ, malo za úlohu čo najrýchlejšie vyhľadať a bezpečne doviezť utečencov do Talianska. Prečo do Talianska? Prečo nie tam, odkiaľ prišli?
Ako je možné poskytovať štedré sociálne podpory tým, ktorí porušili zákon a ktorí odmietli procedúry vyžadované k vstupu do EÚ ?
Ako je možné, že mladí muži z Afriky sa neboja porušenia zákona?
Máme si myslieť, že rešpektovanie zákona a jeho plnenie sa týka iba vlastných občanov EÚ?
Asi by malo byť jasné aj týmto ľuďom, že spôsob, ktorý zvolili, ich navždy diskvalifikuje pre život v EÚ.
Takýmto postojom, premietnutým do legislatívnych opatrení, zamedzíme nielen prevádzačom, ale aj všetkým aktivistom z neziskoviek, aby si z tejto činnosti urobili vlastný, úspešný biznis. Je nutné zamedziť prevádzačom aj neziskovkám propagovať, vyzývať a organizovať presuny týchto ťažko skúšaných ľudí z jednej krajiny do druhej. Musí byť daný jasný signál pre prevádzačov aj pre ľudí v mimovládkach, že v tejto oblasti sa nedá podnikať!
Iba takýmito opatreniami môžeme urobiť jasno v hlavách utečencov, prevádzačov aj organizátorov a podporovateľov týchto masových presunov, že tento proces má prísne pravidlá a nie je možné ho v žiadnom prípade obísť.
Všetci účastníci tohto reťazca musia mať v hlavách jasno, že z nezákonnosti sa nemôžu dožadovať zákonnej alebo všeľudskej pomoci.
Zmena imigračnej politiky musí vychádzať aj z odmietnutia vlastných ilúzií o všemocnosti EÚ a z predstavy, že EÚ sa musí podeliť so strádajúcimi ľuďmi z celého sveta.
Musíme povedať pravdu všetkým, ktorí chcú prekročiť vonkajšiu hranicu EÚ, že „na vás všetkých nemáme“. Bude to úľavou pre nich, aj pre nás.
Vzpieranie sa pani Merkelovej stanoviť aspoň hornú hranicu prijímania utečencov sa nám v tejto súvislosti musí javiť ako politická zrada záujmov EÚ.
Väčšina ľudí z krajín V4, ktorí sa tiež hlásia k Západu, si myslí, že príchod miliónov mladých mužov zo Stredného východu a z Afriky nepredstavuje iba akúsi armádu sirôt, ktoré stratili svoje rodiny, ale že sú to v prvom rade mladí muži, ktorí chcú žiť lepšie, ako žili v svojich krajinách.
Príčinou ich migrácie nie je teda iba chudoba a vojnové konflikty, ale sú to najmä ich ilúzie o štedrom a tolerantnom Západe, ktorý vie naplniť ich sny. V tomto ich utvrdzujú prevádzači aj rôzne neziskové organizácie z EÚ, ako aj šialení politici, ktorí si zo solidarity spravili svoju hlavnú politickú agendu.
Základný impulz utečeneckej krízy tak netreba hľadať iba vo vojnových konfliktoch, hlade a biede ľudí, ale v ilúziách o bohatom Západe, ktorý pri troche ich vlastnej chytrosti vyrieši ich problémy.
Príčina úteku týchto mladých mužov z Afriky a z Ázie je tak najmä v ich hlavách a v ich predstavách o bohatom Nemecku, Švédsku…
Samozrejme by to nebolo možné, keby aj bohatý Západ nepreceňoval svoje materiálne možnosti a nelákal by ich na štedrý sociálny systém a všeľudské hodnoty, ktoré majú garantovať sny týmto utečencom.
Systém, ktorý pomerne dobre fungoval pri tisíckach migrantov, sa pri státisícoch a miliónoch zrútil.
Sú to ilúzie, idealizmus o dobrom, štedrom a solidárnom Západe, doplnené pýchou Západu a úpadkom zdravého rozumu, čo vytvorilo migračnú krízu.
Imigračná kríza je tak v podstate stretom dvoch ilúzií, ktoré však musia skončiť v bolestnom vytriezvení, o čom nás presviedča aj volanie o pomoc pána Renziho, či tisícka policajtov pri likvidovaní Džungle pri Calais… a môže byť iba horšie…
Pyšný a domýšľavý Západ, ktorý si myslí, že mu je odkiaľsi zhora prisúdená misijná úloha poľudštiť celý svet, sa za výsmechu tohto sveta (dnes už aj Veľkej Británie a, samozrejme, aj krajín V4) rozkladá v dôsledku svojich falošných ideí.
Ľudskoprávna agenda, založená na tom, že každá ľudská bytosť na zemeguli si môže zvoliť miesto svojho života a pobyt podľa svojho výberu, nie je ničím iným, iba výzvou k rozkladu svetového poriadku, v ktorom budú loviť už iba tí najsilnejší…
Ešteže si väčšina z organizovanej časti ľudstva, ktorá by tiež chcela žiť lepšie, akosi inštinktívne uvedomuje, že to asi nie je možné a že život na Západe nie je taký jednoduchý…
Týmito skrytými háčikmi nie sú len vlastné zdroje a možnosti EÚ, ale aj falošnosť ilúzií, ktoré produkujú politické elity Západu.
Sú nešťastím únie, pretože iniciujú chaos, a to nielen v nej samej, ale v celom svete.
Reálny svet však týmto ilúziám neverí a popri skrytom výsmechu z EÚ získavajú nad ňou prevahu racionálne a pragmaticky zmýšľajúce kultúry a politiky.
Aké sú riešenia, aby sa stret týchto dvoch ilúzií nestal zdrojom vojnového konfliktu?
Nová imigračná politiky EÚ musí byť založená na nasledujúcich zásadách:
- Právo žiť v krajine podľa osobnej voľby je závislé nielen od spôsobu a dôvodov takejto voľby, ale aj od rozhodnutia krajiny, kde by chcel takýto človek žiť!!!
- Porušenie tohto výsostného práva každého štátu diskredituje každého žiadateľa a je fakticky rovné doživotnému a definitívnemu zamietnutiu takejto žiadosti.
- Žiadosť o voľbe žiť v niektorej krajine EÚ musí byť podaná písomne a doručená na zastupiteľský úrad ľubovoľnej krajiny dvadsaťosmičky. Až po jeho súhlase môže vycestovať občan z inej krajiny do EÚ a až potom môže reálne uplatniť svoje ľudské právo.
- Doterajšiu politicky korektnú imigračnú legislatívu, ktorá spôsobuje dnešný stav a vylučuje nájsť z neho východisko, treba vypovedať.
Je teda žiaduce, aby EÚ si urobila poriadok v agende ľudských práv a upozornila všetky ľudské bytosti na celom svete, že tieto subjektívne práva môžu mať, ale objektívne im môžu byť odoprené!
Iba takouto zmenou politiky a legislatívy môže EÚ získať nielen kontrolu nad svojimi vonkajšími hranicami, ale definitívne zlikvidovať prevádzačov z týchto krajín, ako aj strážcov týchto pomerov, ktorými sú neziskové ľudsko-právne organizácie v EÚ.
Iba touto cestou je možné zastaviť militarizáciu vlastných krajín a neustále posilňovanie bezpečnostných zložiek a armády.
Predpokladom návratu k opätovnej integrácii EÚ je nutné zastaviť úpadok demokracie v krajinách dvadsaťosmičky, ako aj na úrovni EÚ.
Zmysel dobrej rady pre pána Renziho spočíva tak v jednoduchej výzve. Urobme si poriadok:
I. v hlavách
II. v legislatíve
III. a na tomto základe i v krajinách 28-čky a tým i v celej únii.
(Autor je konzervatívny socialista)
