„Veru všeličo sa v našom živote zmenilo,“ konštatovala tetka Kahanková keď si masírovala nohy upokojujúcou masťou. „Kedysi som pobehala po obchodoch, pozvŕtala sa po uliciach, a dnes – prejdem pár metrov, a už mám nohy opuchnuté ako vedrá.“
„Máte pravdu, tetka,“ potvrdil strýko Pytlíček. „Ešte nedávno sme na televíznych obrazovkách s napätím sledovali talianske filmy o výčinoch mafie, a dnes máme mafiu priamo pod oblokmi. Ešte nedávno nám behal mráz po chrbáte pri dokumentárnych filmoch zo slumov západných veľkomiest, a dnes máme na uliciach smetné nádoby s potrebami pre chudobných. Ešte nedávno sme vychádzali z kina, v ktorom premietali hrôzostrašný film, s myšlienkou, že sa nám také dačo, chvalabohu, nemôže stať, a dnes žijeme so zbožným želaním: len aby sa, preboha, také dačo nestalo práve nám.“
„V mnohom s vami súhlasím, ale celkom pravdu zas nemáte,“ nemohla si odpustiť tetka. „Každú chvíľu nás otravovali svojimi straníckymi zasadaniami, a keď ste chceli na ceste nájsť správny smer, najprv ste sa päťkrát dozvedeli, že závery toho a toho zjazdu KSS splníme bezo zvyšku, až potom ste zistili, že idete nesprávne.“
„Pôvabom tých čias bolo, že i keď ste išli správne, aj tak ste nikam neprišli,“ usmial sa Pytlíček.
„A jedno stranícke zasadanie stíhalo druhé…“ rýchlo dodala Kahanková.
„… kým dnes jeden človek stíha druhého,“ doplnil Pytlíček.
„Ale v tom s vami súhlasím, tetka, že i dnešok má v mnohom svoje čaro. Kým vtedy strana zasadala a topila sa v uzneseniach, život nás obyčajných ľudí išiel pokojným tokom, kým dnes sa vlastne človek bojí každého slova politikov, pretože keď taký politik povie, že od zajtra bude to a to drahšie, môžete pokojne čakať, že zvýšenie cien bude už dnes popoludní.“
„Samozrejme,“ pridala sa tetka. „Máme predsa konečne parlament, ktorý plní svoje sľuby.“
„A súčasne pôsobí ako perpetuum mobile,“ poponáhľal sa strýko s malým dodatkom.
„Tomu nerozumiem,“ nechápavo pokrútila hlavou Kahanková.
„Je to jednoducho tým, že poslanci parlamentu si sami robia náplň vlastnej práce,“ vysvetľoval Pytlíček. „Prijmú mizerný zákon, a okamžite pracujú na jeho novelizácii, samozrejme ešte mizernejšej, a potom na novelizácii novelizácie, vzápätí už uvažujú o novelizácii novelizácie novelizácie, a tak sami seba poháňajú, prekárajú sa, robia rečnícke cvičenia, navzájom sa osočujú a urážajú. A my sa na to pozeráme ako na zábavné divadlo. Žiaľ, len tie vstupenky sú veľmi, veľmi drahé.“
„Obyčajnému človeku nikdy nezostávalo iné, ako nemo sa pozerať a platiť,“ poznamenala Kahanková. „V tom si nerobím žiadne ilúzie.“
„Samozrejme,“ naoko súhlasil Pytlíček. „Je však podstatný rozdiel, či sa na to pozerám z dobre vykúreného bytu, alebo zo škatule od margarínu, či si na Vianoce nájdem darčeky pod stromčekom v izbe, alebo si ich musím špárať zahnutým drôtom v kontajneri na odpadky, či spoločnosť prejaví dobročinnosť tým, že mi zabezpečí prácu a pravidelný príjem, alebo iba tým, že mi raz do roka pred objektívmi televíznych kamier nejaká pani, krstným menom Nadácia, dá tanier kapustnice“
„Vo vyspelom západnom svete je to jednoducho tak,“ odvrkla Kahanková.
„Iba nechápem, prečo sa mu vraví vyspelý,“ povedal Pytlíček. „Mne by stačilo, keby mal prívlastok – normálny“.
