Zamat a nehu, neskôr tulipány, ruže a pomaranče v súvislosti s politikou nevymysleli v German Marshall Fonde, ani iných súčasných nadáciách. Stefan Zweig si spomína na jeden deň zo svojej útlej mladosti: robotníci, aby názorne predviedli svoju moc a masovosť, rozhodli sa prvého mája v organizovanom sprievode vojsť do panského viedenského Prátra. Slovo socialisti malo vtedy podľa svedectva spisovateľa krvavú a teroristickú príchuť. Preto sa v ten deň ani jedna aristokratická ekvipáž, ani jeden fiaker neodvážil do blízkosti krásnej širokej gaštanovej aleje. Polícia i vojsko čakali v zálohe. Čo tá červená horda vyvedie? Nestalo sa nič. Robotníci so svojimi ženami a deťmi vpochodovali do Prátra, spievali Internacionálu, deti svoje školské piesne. Všetci mali v gombíkovej dierke zastoknutý červený klinček. Odvtedy bol znakom socialistov. A keď sa zjavil červený klinček, odpoveďou mu bol biely klinček. Nosili ho v gombíkovej dierke ako znak príslušnosti ku kresťanskosociálnej strane.
Klinčeky, ruže, tulipány, neha a zamat. Samé krásne slová, samé čisté ideály, samé prevratné činy.
Čo sa za nimi skrýva, ukáže vždy čas.
Náš zamat alebo neha spred dvadsiatich rokov dnes nedojíma 48 percent Slovákov. Iba 29 percent konštatuje, že sa im teraz žije lepšie ako pred dvadsiatimi rokmi.
Myslím si, že nielen „výročisti“, ale každý politik by sa mal zamyslieť nad tými percentami. Lebo nie sú na Slovensku nijakou novinkou.
Za normálnych okolností prichádzajú lídri k premiérskym kreslám víťazstvami vo voľbách. Ale na Slovensku to dlho neplatilo. Mikuláš Dzurinda bol premiérom dokonca dvakrát, hoci voľby na Slovensku nevyhral nikdy. Ani v roku 1998, ani v roku 2002. Preferencie všetkých troch opozičných pravicových strán majú dlhodobo dokopy na svojej strane asi tretinu obyvateľstva. Vo voľbách sa dokážu vždy zmobilizovať, dalo by sa povedať, že k urnám prichádzajú do nohy, disciplinovane, ako voľakedy komunisti. Napriek tomu Mikuláš Dzurinda a celá súčasná opozícia nemali ani v tých najlepších časoch na svojej strane viac ako tú jednu tretinu obyvateľstva. Preto prieskum, ktorý robili Američania v ôsmich krajinách bývalého ostbloku po dvadsiatich rokoch od revolučných zmien, nie je prekvapujúci. Prekvapujúce je, že tak veľa vzdelaných ľudí to nechápe. Majú vari všetci diplomy z plzenskej alebo trenčianskej vysokej školy?
Čudujem sa, že sa na ľudí, zbavených neznesiteľnej ľahkosti bytia (a majetku), dokonca osopujú. Tlak oficiálnej propagandy má spôsobiť, aby ľudia začali pochybovať o pravdivosti svojej najvlastnejšej skúsenosti. Ba aby sa cítili vinní za to, že tú skúsenosť majú.
A to je naozaj na zamyslenie.
