Strácame milióny eur

Téma využitia štrukturálnych fondov na Slovensku sa dostala v posledných mesiacoch po nových ekonomických kauzách trochu do pozadia, no otázniky okolo nej sa ani po takmer ročnom členstve SR v Európskej únii nerozplývajú. Skôr naopak, sú ešte nástojčivejšie. Bubnovanie na poplach europoslankyne Moniky Beňovej, ktorá upozornila na kriticky nízke percento čerpania fondov v roku 2004, vládna koalícia odbila ako jeden z krútivých tancov politického opozičného folklóru. Dôvodov na varovanie aj zo strany verejnosti je však viac ako dosť. Jedným je aj počet schválených projektov v programe pre Bratislavský kraj. Ďalším už dva razy zodpovednými ministrami odmietnuté oklieštenie ich kompetencií v rozhodovacom procese o pridelení finančnej podpory podnikateľským subjektom a samospráve na rokovaní vlády. Ak toto varovanie nevezmú kompetentní vážne, môže sa im stať, že Brusel bude načúvať „ochranárom“ monitorujúcim mieru korektnosti, transparentnosti a schopnosti štátnej správy pri prideľovaní štrukturálnej pomoci rovnako pozorne, ako sa to stalo v prípade tatranskej kalamity. Národná netransparentnosť Téma je zaujímavá, pochopiteľne, nielen z hľadiska „ekonomickej efektívnosti“ nášho členstva v EÚ. Teda toho, či sa nám podarí z podporných fondov a kompenzačných platieb viac získať, alebo – ako platcom – do Bruselu viac zaplatiť. Riadenie štrukturálnej pomoci na Slovensku má dve detské zákerné choroby. Prvou je začlenenie programovacích, rozhodovacích a kontrolných štruktúr európskej pomoci do neprehľadného pradiva desiatok centrálnych štátnych orgánov a ich potomkov (ministerstvá, agentúry, komory, centrá). Druhou pomýlená administratívna filozofia správy a rozdeľovania prostriedkov. Pokiaľ ide o prvý problém, prostriedky EÚ sú spolu s príspevkami z nášho štátneho rozpočtu formou štátnej pomoci. V konečnom dôsledku ide o výrazné zasahovanie politickej moci do správy peňazí daňových poplatníkov ostatných krajín Únie. Rozhodovanie je v rukách úradníkov, pričom rozhodujúcu právomoc má ako najvyššia inštancia napokon príslušný minister. Zlomyseľne by sme mohli povedať, že ide o „instransparency national“. Skúsenosti „starých“ členov EÚ ukazujú, že efektívnejšie a transparentnejšie by bolo správu fondov zabezpečiť nezávislými podpornými organizáciami, rozhodovanie o vhodnosti a potrebnosti projektu pre daný región prenechať na samosprávu a posudzovanie projektovej kvality a celkovej finančnej stránky na banky. Nezrozumiteľný jazyk úradníkov U nás je dobrým štátnym úradníkom ten, kto dokáže ušetriť, vyrieši čo najväčšie množstvo zverených úloh sám a neprenáša vlastné problémy na svojich nadriadených. Nemožno od neho požadovať, aby sa zo dňa na deň zmenil na investujúceho manažéra schopného posúdiť projekty z hľadiska obsahového, vecného a finančného a aby rozdelil prostriedky nestranne a nezávisle od politického prostredia, ktoré ho živí. Terajšia správa fondov tvrdí, že je nezávislá a odborná, lebo využíva množstvo externých hodnotiteľov. Lenže ich „kvalita“ je zodpovedajúca 1 200-korunovému honoráru za posudok, ktorý môže mať niekoľko stoviek strán. Navyše posudok má len odporúčaciu hodnotu. Slovenský úradník zároveň požaduje od žiadateľa prechádzku po rozžeravených uhlíkoch úradného jazyka európskej štrukturálnej administratívy. Nie je totiž ochotný (či schopný?) ani vybrať dôležité informácie z programových dokumentov ani ich preložiť do zrozumiteľnej podoby prístupnej ľuďom zo samospráv a súkromného sektora. Jednoducho nevie, čo je interface, užívateľské rozhranie či „userfriendly version“. Za všetky príklady stačí uviesť „slovenský“ názov praktickej príručky pre záujemcov o poskytnutie finančnej pomoci pre podnikateľov a samosprávy z bratislavského kraja: Jednotný programový dokument NUTS II – Bratislava Cieľ 2 (2004 – 2006)! Nespochybňujem nevyhnutnosť komunikácie našej a európskej administratívy cez štandardizované dokumenty, akými sú Rámec podpory spoločenstva, Národný rozvojový plán, sektorové operačné programy, programové doplnky, schémy štátnej pomoci či súlad legislatívneho rámca štrukturálnej pomoci EÚ a relevantných zákonov SR. No tie by mali byť podkladom, akýmsi „hardvérom“ jej fungovania, a nie skúšobným kameňom intelektu, trpezlivosti a povinne zdolateľnými prekážkami pre konečných záujemcov a žiadateľov. Prehnané papierovanie Ani podnikateľa ani samosprávu nezaujíma, ako sú financované jednotlivé programové opatrenia, z akých zdrojov pochádzajú či aká je spoluúčasť štátneho rozpočtu na konečnej sume. Chce jasnú a stručnú odpoveď na otázku, koľko finančných prostriedkov môže maximálne získať a čo musí pre to urobiť. Prečo musí slovenského úradníka presvedčiť o schopnosti zvládnuť byrokratický labyrint? Ponúka projekt a chce pomoc – veď sa to oficiálne tak aj volá! Naši úradníci jednoducho nakladajú svoj náklad na cudzie plecia. Žiadateľ o podporu zo súkromného sektora z bratislavského kraja musí predložiť okrem samotného projektu 31 (slovom tridsaťjeden) rozličných žiadostí, osvedčení, výpisov, potvrdení, zoznamov, výkazov, dokladov, prehľadov, stanovísk, vyjadrení, dokumentácií, povolení, vyhlásení a oznámení o svojej spôsobilosti získať finančnú podporu. Úradník ho so zdvihnutým prstom navyše odkazuje na preštudovanie desiatich nariadení Rady alebo Komisie a sedemnástich ďalších slovenských zákonov. A ešte ho dôrazne upozorní, že i tie najmenšie nezrovnalosti medzi uskutočneným projektom a zmluvou o poskytnutí pomoci – a to do piatich rokov od uskutočnenia projektu – budú mať za následok zrušenie zmluvy a úspešný žiadateľ bude musieť vrátiť všetky získané peniaze. Nula podporených projektov Na prvý pohľad to vyzerá logicky. Lenže v našom nestabilnom prostredí je naozaj ťažké garantovať, že po štyroch rokoch nebudete musieť zrušiť či obmedziť aspoň jedno novovytvorené pracovné miesto podporené projektom. Výsledok? Počet schválených projektov zo spomenutého „programu“, ktoré prešli sitom byrokratických podmienok a „vyhrážok“, možno spočítať na prstoch dvoch rúk a v rámci niektorých „oblastí podpory“ svieti v kolónke vybratých projektov po roku vypätej administratívnej práce veľká neutešená nula! Spomínam si na jeden výrok z roku 1989, ktorým inteligencia pomáhala pochovať predošlý režim a na ktorý dezorientovaní komunisti nevedeli reagovať: Vymoženosti sa merajú výsledkami. Ničím iným! Slovenské výsledky v oblasti využívania štrukturálnej pomoci EÚ sú žalostné. Neplatí totiž, že ten, kto vyrába množstvo písomností, pracuje dobre. Príručky a usmernenia, ktoré neslúžia na naplnenia cieľa, sú nanič. Nezachránia ich ani žlté hviezdičky s modrým pozadím na ich obálkach. Ich kruhové usporiadanie zatiaľ evokuje jedine to, že chodíme vďaka štátnej správe bezradne dokola. Autor pracuje ako konzultant v oblasti získavania finančnej podpory z fondov EÚ