Málo sa vie o tom, že aj také bežné ľudové umenie, ako sú papierové vystrihovačky, má pôvod v Číne a tam aj dosiahlo takmer vrchol dokonalosti. Možno ich nájsť vo väčšine čínskych domácností ako svojskú ozdobu okien, lebo na tom mieste najlepšie vynikne kontrast medzi červeným papierom a dokonale vystrihnutými presvetlenými plochami, ktoré vznikli pomocou malých zašpicatených nožničiek. Väčšinou sú na nich jednoduché ornamenty, prípadne spodobujú výjavy z prírody, postavičky, ale aj portréty konkrétnych ľudí často doplnené nejakých čínskym znakom v kaligrafickom prevedení. Výsledok je v mnohých prípadoch neuveriteľný, preto vystrihovačky možno nájsť aj v batožine európskych turistov, keďže predstavujú typický a ľahko prenosný suvenír, pre ktorý sa vždy nájde miesto aj v tom úplne preplnenom kufri večne bojujúcom s hroziacou nadváhou pri kontrole na letisku.
V uplynulých dňoch sa tematický obsah papierových vystrihovačiek (v Číne im hovoria ťian-č´) obohatil o neobvyklý námet. Jedna mladá ľudová umelkyňa predstavila svoj výtvor, na ktorom sa dal veľmi dobre rozoznať portrét čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga a symboly najnovšej čínskej iniciatívy známej pod názvom Nová hodvábna cesta. Vystrihovačka mladej autorky znázorňuje jej obe línie. Tú, ktorá vedie cez púšte, ako aj druhú, využívajúcu plavbu cez moria.
Autorka vystrihovačky s jej aktuálnym posolstvom.
Okamžite ma napadlo slovo konjunkturalizmus. Schopnosť vystihnúť, čo sa bude v najbližšej budúcnosti „nosiť“ ako oficiálna všeobecná téma a prispôsobiť tomu svoju tvorbu v presvedčení, že to bude aj na predaj. Prečo nie. Sme predsa v Číne, kde podnikanie zasiahlo všetky zložky života a bohatnutie už nie je prehrešok proti revolúcii. Tento druh konjunkturalizmu už badať nielen v Číne, ale aj za jej hranicami. V susednom Laose mladý skladateľ a spevák skomponoval rokovú pieseň venovanú Novej hodvábnej ceste. Treba dodať, že v Laose je celá myšlienka už zmaterializovaná v podobe budovania modernej železničnej trate, ktorá bude prostredníctvom početných tunelov a mostov prechádzať celým polostrovom Indočíny až k moru. Mladý spevák uvoľnil uzdu svojej fantázii i optimizmu a vo svojej piesni konštatuje, že nová iniciatíva spája ľudí i národy a povedie k prosperite. Pieseň sa prostredníctvom sociálnych sietí veľmi rýchle rozšírila aj po Číne.
Príklad vystrihovačky venovanej Novej hodvábnej ceste a laoská agitka šírená po sociálnych sieťach naznačujú, že myšlienka rozšíriť obchodné i kultúrne kontakty so svetom prostredníctvom moderných dopravných koridorov zasiahla už takmer všetky oblasti spoločenského života v Číne. Oživenie témy sa stalo badateľné najmä po májovom samite, počas ktorého sa na predmestí Pekingu stretli predstavitelia 29 krajín a Číny spojených nejakým spôsobom s projektom Pásmo a cesta.
Prvé úvahy a nápady
Myšlienka poprepájať Čínu so sieťou pozemných trás a námorných liniek prešla za krátky čas mnohými zmenami a etapami. V októbri 2013 načrtol čínsky prezident Si Ťin-pching plán Iniciatíva pásma a cesty a o mesiac neskôr si návrh dal „posvätiť“ na 3. plenárnom zasadaní ÚV KS Číny. O rok oznámil, že Čína vytvára Fond hodvábnej cesty a že na začiatok doň vláda vloží 40 miliárd dolárov. V novembri 2015 sa stretli predstavitelia Číny so zástupcami šestnástich krajín strednej a východnej Európy (tvoria model známy pod označením 16+1) a prijali agendu spolupráce, ktorú im poskytuje iniciatíva Pásma a cesty. Tento rok, v dňoch 14. a 15. mája, sa na predmestí Pekingu uskutočnil vyššie spomenutý samit, na ktorom predstavitelia početných krajín zainteresovaných na budovaní moderných dopravných a obchodných koridorov podpísali zmluvy o konkrétnej spolupráci.
Ešte donedávna existovala značná nejednotnosť, ako túto najnovšiu čínsku obchodnú, ekonomickú i kultúrnu iniciatívu nazývať. Má mnoho trás, vedľajších vetiev, odbočiek a vzájomných prepojení, preto každá z nich mala v istom čase svoj vlastný, často mätúci názov. Pre Európu sú podstatné dve trasy. Po súši to bol pôvodne Euroázijský pozemný most predstavujúci neskôr Ekonomické pásmo hodvábnej cesty, zatiaľ čo na juhu to bola Námorná hodvábna cesta 21. storočia vedúca cez Indický oceán a Suezský prieplav do Stredozemného mora, kde sa na Európu napojila v gréckom prístave Pireus. Pred pekinským samitom sa ponúkal názov Jedno pásmo, jedna cesta a v súčasnosti sa v čínskych médiách zjednotili tieto trasy pod spoločným názvom Pásmo a cesta (Belt and Road), pričom paradoxne sa pod cestou myslí tá, ktorá vedie po mori, zatiaľ čo pásmo je vyhradené súši. Napriek tomu sa najmä v médiách udomácnil ešte jeden názov – Nová hodvábna cesta, ktorý je, vzhľadom na svoj odkaz na minulosť, zrozumiteľnejší a jednoduchší.
Účastníci seminára zo strednej a východnej Európy.
Pekinský samit odštartoval novú etapu akcií rozličného druhu súvisiacich s myšlienkou Novej hodvábnej cesty (alebo ak chcete, B&R). Jednou z nich bol aj seminár, ktorý zorganizoval Inštitút európskych štúdií (IES) patriaci pod Čínsku akadémiu sociálnych vied (CASS). Na seminári sa zúčastnili zástupcovia výskumných tímov krajín strednej a východnej Európy (CEEC), aby posúdili možnosti, ako môže spolupráca týchto krajín v rámci formácie 16+1 podporiť iniciatívu B&R. A nehovorilo sa tam iba o obchodných záležitostiach, ale súčasťou tejto iniciatívy je aj rozvoj turistického ruchu a kultúrna výmena. Preto sa tam našiel priestor aj pre tradičné čínske ľudové umenie vrátane spomínaných vystrihovačiek.
Spolupráca Číny a CEEC
Aj spolupráca krajín CEEC s Čínou má svoju vlastnú krátku históriu. Na jej začiatku bol samit predsedov vlád vo Varšave v roku 2012, počas ktorého čínsky premiér Wen Ťia-pao predložil 12-bodový plán spolupráce. Návrh obsahoval nielen podporu projektov na budovanie infraštruktúry, ale aj výmenu študentov, spoločný výskum, podporu turistického ruchu a kultúrnu výmenu. Každý nasledujúci samit (stali sa známe pod názvom „16+1“) túto spoluprácu prehlboval a konkretizoval.
O tom, aký prístup majú jednotlivé krajiny CEES k čínskej iniciatíve, napovedal spomínaný pekinský samit. Českú republiku reprezentoval prezident Miloš Zeman, Poľsko, Maďarsko a Srbsko zastupovali premiéri, ostatné krajiny šestnástky vyslali nižšiu reprezentáciu, väčšinou ministrov.
V slovenských médiách nebýva pravidlom, aby sa o Číne písalo často a veľa, skôr sa píše málo a ak predsa, tak skôr v nejakom negatívnom slova zmysle. Skrátka, všetky relevantné médiá sa vyznačujú veľkou servilnosťou voči jedinému názorovému prúdu a nemajú odvahu vybočiť z tohto koridoru a prinášať aj vyvážené informácie. V prípade nedávneho fóra B&R nastala mierna zmena, lebo po prvý raz sme mohli postrehnúť, že o tejto udalosti sa objavili nielen kusé správy, ale aj opatrné komentáre. Možno k tomu prispel fakt, že sa zároveň pertraktoval aj názor, že Čína chce pomocou tejto iniciatívy obnoviť slávu niekdajšej Hodvábnej cesty, po ktorej v minulosti celé stáročia putovali karavány medzi Čínou a oblasťou Stredozemného mora a sprístupňovali tak Západu atraktívny čínsky tovar.
Na seminári v Pekingu bolo možno sledovať, aké sú rozdiely a zhody medzi iniciatívou B&R a spoluprácou 16+1. Podobnosť je v tom, že obe majú ako miesto narodenia uvedenú Čínu a svet to aj vníma ako iniciatívu sledujúcu predovšetkým čínske ekonomické a niekedy aj politické záujmy. Preto si čínski predstavitelia dali záležať, aby sa z tejto jednostrannej iniciatívy stalo to, čomu sa hovorí „win-win cooperation“, vzájomne výhodná spolupráca. Problém spočíva v tom (ako naznačuje aj samotný názov 16+1), že na jednej strane je Čína s jasne stanoveným cieľom a premyslenou stratégiou a na druhej šestnásť rôznorodých krajín strednej a východnej Európy s rozličnými záujmami, pričom nejde o jednoliatu množinu štátov, ale o zoskupenie národov s rozličnou históriou a rozdielnym začlenením. Z uvedeného množstva je jedenásť krajín začlenených do Európskej únie a trinásť štátov patrí do vojenskej aliancie NATO. Tým sa ale delenie šestnástky nekončí. Štyri krajiny (Česko, Slovensko, Poľsko a Maďarsko) tvoria regionálne zoskupenie nazvané Vyšehradská skupina a o podobné regionálne zoskupenie sa snažia aj tri pobaltské štáty, Estónsko, Litva a Lotyšsko. Ďalších šesť krajín tvorilo kedysi útvar nazývaná Socialistická federatívna republika Juhoslávia, ale dnes vládne medzi niektorými z nich neskrývané napätie. Iniciatíva 16+1 má teraz historickú príležitosť prispieť k tomu, aby požadovaná miera tolerancie a spolupráce nastala aj medzi krajinami v senzitívnej oblasti Západného Balkánu. Nemožno pochybovať, že má na to prostriedky.
Marek Hrubec, riaditeľ Centra globálnych štúdií, zastupoval Českú republiku.
Túto rozdrobenosť mal asi na mysli prezident Českej republiky Miloš Zeman. Počas svojho prejavu na samite v Pekingu sa pochvalne vyjadril o projekte, lebo môže byť obrovským podnetom pre hospodársky rast, prílev nových investícií a môže znamenať novú pridanú hodnotu. Novú hodvábnu cestu dokonca označil za najviac fascinujúci projekt v novodobých dejinách. Zároveň ale požadoval vytvorenie nejakej formy riadiacej komisie, ktorá by tento projekt koordinovala. Lebo, ako poznamenal, čím viacej partnerov, tým viacej komplikácií.
Prezident Zeman si na ilustráciu pomerov pomohol známym výrokom bývalého štátneho tajomníka Spojených štátov Henryho Kissingera, ktorý sa raz zo žartu opýtal, aké je telefónne číslo na Európu. Rovnako sa možno opýtať, aké je telefónne číslo na Spoluprácu 16+1? Stále je to šestnásť telefónnych čísiel. A možno k tomu pridať aj sedemnáste telefónne číslo na sídlo Európskej únie v Bruseli a ďalšie číslo na Washington a jeho všetko sledujúce vládne inštitúcie.
Existuje tu ešte jeden problém – žiarlivosť. Byrokrati sediaci v Bruseli alebo vo Washingtone sa nie vždy s pochopením pozerajú na aktivity jednotlivých členských krajín alebo regionálnych zoskupení, ktoré neprešli ich schválením. Takéto podozrenie naberá na sile, ak sú to aktivity súvisiace s krajinami na východ od Európskej únie alebo Severoatlantickej aliancie. Možno povedať, že v týchto prípadoch ešte stále prevláda staré blokové myslenie z čias studenej vojny, ako aj úsilie presadiť svoje vlastné záujmy na úkor záujmov iných.
Aby som bol konkrétny, prejavilo sa to v roku 2012 po summite premiérov šestnástich krajín strednej a východnej Európy (CEEC) a Číny vo Varšave, kde sa podarilo dohodnúť mnoho konkrétnych krokov a opatrení, aby spolupráca dostala reálnu podobu a aby po globálnej kríze nastalo toľkokrát požadované obdobie oživenia. Reakcia Bruselu na tento summit nebola až taká pozitívna, ako vnímali toto stretnutie členské krajiny šestnástky. Niektorí komisári Európskej únie to považovali za ohrozenie ekonomických záujmov únie, ba objavili sa aj názory, že ide o úmyselné oslabovanie jej súdržnosti.
Nová hodvábna cesta a geopolitika
Na tomto mieste nezaškodí trocha geopolitiky. Projekt Novej hodvábnej cesty, ktorý prechádza cez celý euroázijský kontinent (teda Pásmo), predstavuje horizontálne prepojenie Východu so Západom. Spomínaná Cesta vedie po mori a na európsky kontinent vstupuje cez grécke prístavy, najmä prístav Pireus. Ak sa pozrieme na mapu a vyznačíme si farebne šestnásť krajín skupiny CEEC, tak predstavujú niečo ako vertikálne prepojenie medzi spomínanou severnou a južnou trasou. Zatiaľ je to len imaginárne prepojenie, lebo jediným konkrétnym projektom, o ktorom sa v tomto čase hovorí, je výstavba železničnej rýchlodráhy spájajúca Belehrad a Budapešť. Otázkou je, či Budapešť predstavuje v tomto prípade konečnú stanicu, alebo je to len časť projektu, ktorý bude mať v nasledujúcom období ďalšie etapy svojho smerovania a umožní skutočné severojužné prepojenie šestnástich krajín CEEC systémom vzájomne prospešných železničných a diaľničných trás, námorných prístavov, letísk a plynovodov. Tak, aby umožnili plynulú prepravu surovín, tovarov i ľudí, a to obomi smermi. Preprava v oboch smeroch je v tomto prípade mimoriadne dôležitá, lebo odstraňuje pochybnosti o vedľajších úmysloch celého projektu.
Uprostred skupiny krajín CEEC sa nachádza Slovenská republika. Vzhľadom na našu nedávnu štyridsaťročnú minulosť a na vtedajšie rozdelenie Európy na dva nepriateľské bloky, máme s Ukrajinou vybudované prepojenia rozličného druhu, lebo v období existencie Sovietskeho zväzu toto bola veľmi živá obchodná trasa. Žiaľ, v súčasnosti, ak zoberieme do úvahy spoluprácu 16+1, predstavuje Ukrajina pre nás povestnú „čiernu dieru“, lebo trasy Novej hodvábnej cesty ju obchádzajú. Nemožno sa tomu čudovať. Ako sa zvykne hovoriť, investície sú ako plachý srnec. Vyhýbajú sa rizikovým oblastiam a odplaší ich aj ten najmenší hluk. Kým sa nedosiahne normalizácia vzťahov medzi Ukrajinou a Ruskom, pokiaľ bude ich vzájomné vzťahy ovplyvňovať politika a úzke blokové záujmy a kým tie budú mať vplyv aj na obchodné a medziľudské kontakty, dovtedy nemožno očakávať, že táto časť regiónu bude priaznivo naklonená projektom znamenajúcim rozvoj vzájomného porozumenia.
Ranné cvičenie tchaj-ťi. Súčasťou seminára bolo aj poznávať kultúrny
a spoločenský rozmer spolupráce.
Rôznorodosť krajín CEEC je zároveň základom ich súčasných rozporov. Trom pobaltským krajinám stačí, ak obchodné trasy dospejú k ich morským prístavom. Ďalšie smery ich už nezaujímajú. Na opačnom konci zoskupenia sú krajiny Západného Balkánu, ktoré ponúkajú prepojenie medzi prístavom Pireus a pobrežím Jadranského mora. Poľsko je spokojné, lebo severná trasa, teda Pásmo vstupuje do Európskej únie z Ruska cez Bielorusko práve tam a je prirodzené, že odtiaľto smeruje ďalej na západ. Z toho, čo odznelo v Pekingu, možno usúdiť, že Čína sa v najbližšom období zameria na Balkán. Námorná cesta projektu B&R bude naďalej tvoriť hlavnú trasu na prepravu čínskeho tovaru aj z pragmatického dôvodu, lebo prístav Pireus už vlastní China Ocean Shiping Company. Predpokladá sa, že iba tento prístav zvýši HDP Grécka o desať percent a zníži nezamestnanosť. Slovensku neostáva nič iné, len dúfať, že budovaná železničná trať Belehrad – Budapešť bude mať svoje pokračovanie smerom na sever.
Slabé zastúpenie Slovenska na samite v Pekingu možno vyplynulo aj z doterajších slabých výsledkov spolupráce v rámci projektu 16+1. Ako príčina neúspechu sa v niektorých prípadoch spomínali nezhody súvisiace s požiadavkou čínskej strany, aby slovenská vláda poskytla na navrhované projekty nejakú formu štátnej garancie. Čínsky investor sa preto nebude podieľať na budovaní priehrady na Ipli, ani na výstavbe diaľničného okruhu neďaleko Bratislavy. Istý čas sa hovorilo aj o tom, že Čína má záujem odkúpiť podiel medzinárodného letiska v Bratislave, ale tieto plány sa skončili bez konkrétneho výsledku. Pritom niekedy stačí lepšia znalosť miestnych pomerov, lebo neďaleko, iba 80 kilometrov severne od Bratislavy, je nevyužívané letisko v Piešťanoch, ktoré sa nachádza bezprostredne vedľa železničnej trate a v susedstve diaľnice D1. Piešťany majú takto výhodné napojenie na Maďarsko, Rakúsko a Českú republiku. Ak vezmeme do úvahy Novú hodvábnu cestu a dĺžku jej trás, tak v prípade letísk v Bratislave a Piešťanoch ide o zanedbateľné rozdiely.
Niekedy majú na vzájomné vzťahy s Čínou vplyv udalosti, ktoré isté skupiny v Európe posudzujú ako malichernosti, ale Peking ich berie vážne. Napríklad, keď sa slovenský prezident Andrej Kiska rozhodol, že prijme predstaviteľa tibetského exilu, dalajlámu, napriek tomu, že toto prijatie mu Ministerstvo zahraničných vecí SR neodporučilo a poukázalo na negatíva, ktoré to môže znamenať pre spoluprácu s Čínou. Môžeme iba hádať, či prezident Kiska tak urobil ako nováčik v politike z nedostatku skúseností, alebo na odporúčanie niekoho iného. V každom prípade bolo to len prázdne gesto a konal v rozpore so záujmami Slovenska.
Obavy z B&R a možné hrozby
Nie náhodou sa krátko po skončení samitu v Pekingu objavili vo svetovej tlači úvahy o hrozbe čínskej ekonomickej rozpínavosti. Tieto názory nemajú ďaleko od toho, čo svet počúva spoza Atlantického oceánu po nástupe Donalda Trumpa do Bieleho domu: globalizácia je hrozba. Niekedy sa k tomu pridáva argument, že hrozbou je aj nástup moderných technológií, lebo tak globalizácia, ako aj nové technológie vraj oberajú ľudí o prácu. V histórii nejde o nič nové, už na začiatku priemyselnej revolúcie sa stávalo, že robotníci cieľavedome ničili stroje, lebo dospeli k presvedčeniu, že ich oberajú o chlieb. Odvtedy je strojov viac, robia ešte viacej a zastúpia viacerých robotníkov ako v minulosti, niektoré dokonca už aj myslia namiesto ľudí, ale nemožno povedať, že by vytláčali ľudí z výrobného procesu a privádzali ich na mizinu. Podobne možno posudzovať aj súčasné obavy z Novej hodvábnej cesty a jej negatívneho vplyvu na jednotlivé krajiny. Nie je to nič nové. Ako potvrdzuje príklad zo začiatku priemyselnej revolúcie, obavy sa objavujú vždy, keď sa ľudstvo ocitne na zlome vývoja. Možno má pravdu prezident Zeman, že celý projekt Belt and Road je takýmto historickým zlomom, lebo je nevyhnutným výsledkom informatizácie spoločnosti a globalizácie sveta.
Počas medzinárodného summitu v Pekingu čínsky prezident Si Ťin-pching vymenoval aj problémy, ktorým čelí v súčasnosti svetové spoločenstvo: spomalenie obchodu a chýbajúce investície, následky ekonomickej globalizácie, nevyvážený vývoj, vplyv veľkej migrácie utečencov a prisťahovalcov, ako aj vojny, konflikty a terorizmus. „Krajiny hľadajú svoje vlastné spôsoby riešenia týchto výziev a predložili mnoho dobrých rozvojových stratégií a iniciatív, ale je ťažké spoliehať sa, že jedna krajina zvládne alebo vyrieši tieto globálne problémy,“ uviedol čínsky prezident. Možno si dať otázku, ktoré zo spomenutých problémov súčasného sveta sa najviac týkajú projektov Belt and Road a Spolupráce 16+1. Nepochybne to bude hrozba terorizmu a utečenecká kríza. Obe spomínané trasy Novej hodvábnej cesty vedúce do Európy prechádzajú cez senzitívne oblasti, v ktorých majú určitý vplyv rozličné radikálne islamské skupiny. Na Balkáne nie je vplyv islamského terorizmu v súčasnosti taký evidentný, ale zato tam musia čeliť problémom súvisiacim s masovou migráciou utečencov z nepokojného regiónu Blízkeho a Stredného východu.
Ulice terajšieho Pekingu počas odpoludňajšej dopravnej špičky.
Treba dodať, že hrozbou nie sú iba spomínané radikálne islamské skupiny bojujúce so zbraňou v ruke proti všetkému, čo je v rozpore s ich myslením a tradíciou. Treba sem paradoxne započítať aj odporcov globalizácie, lebo aj ich nespokojnosť s vývojovým trendom môže dostať nový impulz práve pomocou projektov B&R. Rozhodnutie amerického prezidenta odstúpiť od Transpacifickej dohody a zrušiť podpis USA pod Parížskou klimatickou dohodou tvoria zatiaľ najnižší stupeň tohto odporu. Ten môže v nasledujúcom období nadobudnúť na sile a radikalizovať sa v prípadoch, keď globalizácia bode postupovať ďalej, alebo keď prípadný neúspech Novej hodvábnej cesty prinesie prvé sklamania.
Na základe úvah o hrozbách poukazujú niektorí autori aj na bezpečnostný rozmer tejto iniciatívy. Považujú ju za pokus o stabilizáciu regiónov nachádzajúcich sa v susedstve Číny a to formou ekonomických impulzov, čo by mohlo zastaviť šírenie myšlienok radikálneho islamu v regióne Centrálnej Ázii. Proti tomu nemožno namietať, ale ďalší autori idú ešte ďalej a vidia v tejto iniciatíve snahu Číny vybudovať sféru svojho vplyvu. Tvrdia, že menšie národy, závislé od čínskych peňazí, sa môžu cítiť byť zaviazané a na medzinárodných fórach podporovať návrhy a politiku Číny. Niektorým prekáža aj úsilie Číny vybudovať v iných krajinách modernú infraštruktúru, lebo by sa v prípade zmeny situácie dala využiť na vojenské ciele.
Podobné príklady myslenia poznáme aj z histórie, dokonca aj z tej čínskej. V časoch cisárstva, keď západné mocnosti sa usilovali koncom 19. storočia silou presadiť svoj vplyv v Číne, mnohí konzervatívci videli podobné nebezpečenstvo v budovaní železnice. Tvrdili, že vraj oberie o prácu ľudí zvyknutých prenášať náklady na svojich pleciach, urýchli rabovanie nerastného bohatstva krajiny a v prípade vojny železnica urýchli postup cudzích armád do vnútrozemia.
Teraz máme možnosť porovnať tieto obavy pochádzajúce z 19. storočia so situáciou v Číne na začiatku 21. storočia, najmä jej súčasnú hustú sieť železníc a diaľnic, ktoré sú oveľa modernejšie ako tie terajšie v Európe alebo v USA.
Foto: Autor a IES
