Vim vi repellere licet – Je dovolené brániť sa násiliu násilím (Ulpianus) – s týmto mottom sa v týchto dňoch objavila na pultoch kníhkupectiev publikácia Nutná obrana (Bratislava 2001). Napísal som ju pre laickú aj odbornú verejnosť. Predstavuje nevyhnutnú obranu ako spoločensky užitočný inštitút, používania ktorého sa netreba báť. Práve naopak. Táto kniha má odbúravať strach z nutnej obrany a nabádať ľudí k jej používaniu.
Publikácia obsahuje komplexný právny rozbor ustanovenia § 13 Trestného zákona (TZ) podporený praktickými príkladmi a odobrený sudcami Najvyššieho súdu SR. Nutnú obranu môže predstaviť aj nasledujúce stručné zhrnutie pravidiel konania, avšak akékoľvek zjednodušenia pri výklade jej právnej úpravy môžu brániacemu sa spôsobiť ťažkosti. Každý takýto prípad treba posudzovať individuálne s prihliadnutím na všetky okolnosti a brať do úvahy i doterajšie postoje orgánov činných v trestnom konaní pri aplikácii citovaného ustanovenia TZ. Aj preto je pri každom zo zhrnutých pravidiel uvedený odkaz na podrobnejší rozbor danej problematiky v publikácii.
Úprava Trestným zákonom
Nutnú obranu musíme považovať za spoločensky prospešné a žiaduce konanie a jej podmienky vykladať tak, aby postavenie napadnutého bolo podstatne silnejšie ako postavenie útočníka. Inak bude prevládať strach z jej používania v reálnom živote. Nutnú obranu upravuje TZ v § 13, podľa ktorého: „Čin ináč trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom. Nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku.“
Pri ochrane svojich záujmov, ako je život, zdravie, sloboda či majetok, pred neoprávnenými útokmi (pôjde najmä o trestné činy) môžeme teda použiť určitú mieru sily na odrazenie útoku. Podľa okolností prípadu môže ísť o silu, ktorou útočníka napríklad obmedzíme na slobode, zraníme, alebo usmrtíme. Aby naša obrana bola povolená a beztrestná, treba rešpektovať minimálne tieto pravidlá:
Treba myslieť na zásady
1. Nutná obrana prichádza do úvahy predovšetkým proti protiprávnym úmyselným konaniam príčetných ľudí. Prevláda názor, že sa v rámci nutnej obrany možno brániť aj proti útoku nepríčetného človeka. Proti útoku zvieraťa (napr. psa) je nutná obrana možná len vtedy, ak útočník dal zvieraťu pokyn na útok proti napadnutému. Svojvoľný útok zvieraťa treba odraziť podľa pravidiel krajnej núdze, ktoré sú podstatne prísnejšie ako pri nutnej obrane. Brániť sa je dovolené aj proti útoku na česť (Tu aj v ďalších piatich bodoch pozri bližšie Výklad prvej vety § 13 TZ, s. 12 – 26).
2. Nutná obrana nie je možná proti oprávneným zákrokom verejných činiteľov, napr. pri zásahu policajtov a pod. Ak by však policajt pri plnení služobných povinností postupoval v rozpore so zákonom, ak by napr. týral zadržanú osobu, tá by sa mohla brániť v zmysle podmienok nutnej obrany.
3. Konať v nutnej obrane je oprávnený ktokoľvek, teda nielen ten, kto bol bezprostredne sám útokom ohrozený. Cudzí muž môže v rámci nutnej obrany pomôcť obeti lúpeže prenasledovať útočníka, syn môže pomôcť napadnutému otcovi a pod.
4. Napadnutý sa môže sám rozhodnúť, či pred útočníkom ujde, alebo sa postaví na odpor. Nik nie je povinný ustupovať pred neoprávneným útokom. Ak sa napadnutý najskôr rozhodne pred útočníkom ujsť a až potom pristúpi k aktívnej obrane, nebude to mať vplyv na oprávnenosť jeho konania.
Nemusíme čakať na útok
5. Útok útočníka musí priamo hroziť alebo trvať, inak napadnutý nemôže konať v nutnej obrane. Treba dodať, že napadnutý nemusí čakať na útok, napríklad na úder útočníka. Útočník nemusí hrozbu priamo vysloviť, stačí, ak vyplýva z okolností prípadu a správania sa útočníka. Útok nesmie definitívne skončiť. Potom by už konanie napadnutého nebolo nutnou obranou, ale pomstou alebo odplácaním, čo je trestné podľa TZ. Pri trestnom čine lúpeže alebo krádeže, keď páchateľ odnáša z miesta činu ukradnuté veci, útok stále trvá a napadnutý má právo páchateľa na úteku prenasledovať a použiť proti nemu nutnú obranu. Prestávku v útoku (útočník napr. nabíja zbraň, alebo spadne na zem a zdvíha sa) môže obranca využiť na efektívnu obranu a nie je povinný čakať na jej koniec.
6. Nutná obrana prichádza do úvahy aj proti domnelému útoku (napadnutý sa iba domnieva, že ide o protiprávny útok, a postaví sa proti nemu aktívnou obranou). Takúto obranu nazýva trestné právo putatívnou obranou a v prípade, že v jej rámci napadnutý spôsobí niekomu ujmu na zdraví alebo majetku, prichádza do úvahy maximálne zodpovednosť za spáchanie trestného činu z nedbanlivosti (pozri bližšie Obrana proti domnelému , tzv. putatívna obrana, s. 22 – 23).
7. Pri posudzovaní, či bola obrana celkom zjavne neprimeraná útoku, a teda neoprávnená, sa porovnáva predovšetkým intenzita obrany a útoku (pozri Výklad druhej vety § 13 TZ, s. 26 – 38).
Primeraná miera sily
8. Riziko útoku musí znášať útočník a obrana musí byť tak intenzívna, aby útok odvrátila. Aj preto obrana musí byť silnejšia, intenzívnejšia ako útok. Pri použití miery sily na obranu je veľmi dôležité, ako napadnutý subjektívne zhodnotil celú situáciu. Napadnutému nemôže byť na ťarchu, ak pod vplyvom strachu, momentu prekvapenia a ďalších významných subjektívnych pocitov zhodnotí situáciu inak, ako je objektívna skutočnosť. Nie je dôležité, aký prostriedok na obranu napadnutý použije (napr. strelnú zbraň proti skupine neozbrojených útočníkov), ale ako ho použije (napadnutý najskôr vystrelí na výstrahu a až potom, keď vidí narastajúcu agresivitu útočníkov, jedného z nich zraní), pretože napadnutý použije taký prostriedok, aký má práve poruke. Obranu nemožno považovať za neoprávnenú len preto, že obranca sa bránil zbraňou proti neozbrojenému útočníkovi (pozri Výklad druhej vety § 13 TZ, s. 26 – 38 aj v ďalších dvoch zásadách).
9. Porovnanie škody, ktorá hrozila brániacemu sa, a škody, ktorú napadnutý spôsobil útočníkovi, nemôže byť rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní oprávnenosti nutnej obrany.
10. Z podstaty nutnej obrany vyplýva, že škoda spôsobená útočníkovi môže byť väčšia ako škoda hroziaca z útoku. Nesmie však byť medzi nimi celkom zjavný, hrubý, očividný nepomer (napr. majiteľ by streľbou z pušky z okna svojho domu ťažko zranil chlapca kradnúceho v záhrade čerešne). Pri závažnom majetkovom delikte (lúpež, bytová krádež) však môže byť za určitých okolností smrť alebo ťažké zranenie útočníka dovoleným následkom nutnej obrany.
Trestnoprávna zodpovednosť
11. Vybočenie z hraníc nutnej obrany (väčšia intenzita obrany, ako je dovolené, zjavný, očividný nepomer medzi škodou hroziacou napadnutému a škodou spôsobenou útočníkovi a pod.) vedie k trestnoprávnej zodpovednosti napadnutého, ale je poľahčujúcou okolnosťou, na ktorú súd prihliada pri výmere trestu (pozri Vybočenie z hraníc nutnej obrany, s. 38 – 39).
12. Použitie nelegálne držanej strelnej zbrane nemá vplyv na posúdenie, či napadnutý konal v nutnej obrane, samozrejme, za podmienky, že napadnutý splní všetky požiadavky konania v nutnej obrane. Napadnutý sa však nezbavuje zodpovednosti za spáchanie trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 158 TZ, čo je prijateľnejšie, ako sa nechať zabiť alebo zraniť útočníkom (pozri Nutná obrana a použitie strelnej zbrane, s. 39 – 43).
13. TZ nevylučuje nastavenie samoochranných mechanizmov. Používanie ostnatého alebo režúceho drôtu či skla na murovaných ohradách pri ochrane majetku vyhovuje podmienkam nutnej obrany a majiteľ nenesie zodpovednosť za prípadné poškodenie zdravia útočníka. Beztrestné by malo byť aj použitie psa na ochranu v ohradenom dvore rodinného domu alebo priamo v dome či byte. Beztrestnosť majiteľa by potom ešte viac podporovalo varovanie možných útočníkov na nebezpečenstvo útoku psa, zranenia na pasívnej prekážke alebo zranenia spôsobeného nastaveným samostrelom. Riziko používania podobných mechanizmov v podobe zranenia nevinnej osoby ide však s veľkou pravdepodobnosťou na vrub majiteľov objektov (pozri bližšie Nutná obrana a osobitné metódy ochrany majetku, s. 43 – 53).
14. Za škodu spôsobenú v nutnej obrane napadnutý nezodpovedá ani občianskoprávne (pozri Občianskoprávna zodpovednosť za škodu spôsobenú útočníkovi pri nutnej obrane, s. 53 – 56).
15. Od nutnej obrany treba zásadne odlíšiť krajnú núdzu. Pri krajnej núdzi napadnutý odvracia iný útok ako neoprávnený útok príčetnej osoby. Môže ísť napr. o konanie pri povodni, požiari, pri svojvoľnom útoku nebezpečného zvieraťa a pod. Podmienky konania v krajnej núdzi sú podstatne prísnejšie ako pri nutnej obrane, pretože škoda pri krajnej núdzi nesmie byť rovnaká alebo väčšia ako tá, ktorá hrozila, a napadnutý sa môže brániť, iba ak sa nemožno útoku vyhnúť ináč, napr. útekom (pozri Nutná obrana a krajná núdza, s. 62 – 71).
Autor (1964) je poslanec NR SR
