Potrebujeme Ústav pamäti privatizácie
Ad: Plánovanie – nástroj boja s krízou (Karol Palkovič) Slovo 18-19/2009
Kto zodpovedá za slovenský Klondike – za divokú privatizáciu (krádež) spoločného majetku? Všetci, čo sa po prevrate podieľali na tvorbe tzv. privatizačných zákonov a na ich uskutočňovaní (tzv. transformácii) v praxi a všetci, ktorí v tom čase mali strážiť zákonnosť. Dá sa hovoriť o miere zodpovednosti, ktorá bola u rôznych protagonistov rôzna. Najväčšia padá na vládu V. Mečiara. Ale bez úhony nie sú ani M. Dzurinda a R. Fico. Možno dnes zistiť rozsah zodpovednosti, tobôž viny a vinníkov? Asi ťažko. Možno len poukázať na najväčšie kauzy súvisiace s rozkrádaním a následným tunelovaním spoločného štátneho majetku. Namiesto Langošovej trafiky, kde takzvaní historici svojrázne narábajú s materiálom veľmi pochybného pôvodu (tajných služieb) by v záujme zistenia historickej pravdy o takom závažnom období v živote spoločnosti, akým bola privatizácia a transformácia spoločného štátneho majetku (štát = občania) pri prechode od socialistického ku kapitalistickému ekonomickému systému bolo potrebné zriadiť ústav zaoberajúci sa týmto obdobím. Treba to urobiť urýchlene, kým ešte žijú aktéri a svedkovia a kým sa nepodarilo zničiť všetky dokumenty.
Viktor Petrakovič
Pod povrch komunálnej politiky
Ad: Nový formát Slova
Život Slovenska, to nie je len zápas pravice a ľavice, ale aj jeho odraz vo vnútornom fungovaní komunít obcí, ktoré sa postupne dostali do hlbokej spoločenskej krízy, pasivity, kultúrneho a morálneho úpadku. Do popredia vystupujú najmä pochybné indivíduá a ich praktiky, len zriedkavo aktivizujúce prvky spoločnosti. Je to dôsledok nefungujúcej politickej štruktúry, nekoncepčnej práce vedenia obcí a samozvaneckých neschopných (a dobre platených) starostov. Politika je aj miestna stagnujúca kultúra, formalistické školstvo a rozvrátená rodina. Slovo nemôže ostať len na povrchu. Ako týždenník má určité výhody oproti denníkom, ktoré sa „neoddá a nedá“ denne kupovať, a mohlo by preniknúť hlbšie do kolektívov politických strán v obciach, do rodín. Má na čom stavať.
Emil Šípka
Zopakujeme si dejiny?
Ad: Kríza kapitalizmu a návrat histórie (2) (David North) Slovo 20/2009
Kapitalizmus našich dedov bol založený na tvrdej osobnej drine majiteľa firmy a spoločného vytvárania prosperity pre zamestnancov i majiteľov. Boli to kapitalisti typu Baťa, a nie finanční špekulanti. Na špekulácie sa podnikanie zvrhlo až vo vojnových rokoch. Socializmus predsa v čs. podmienkach so súhlasom väčšiny národa uplatnil ako znárodnenie odobratie výrobných prostriedkov vojnovým špekulantom a kolaborantom s fašistami. Výroba pre všetkých nemohla od začiatku znamenať aj blahobyt pre všetkých, ale v 60. rokoch už nebolo chudobných a v 70-ych už mali všetci zabezpečený slušný život. Nie pre úlohu štátu, ale pre VLASTNÍCTVO PRODUKTÍVNYCH EKONOMICKÝCH ZDROJOV. Podstatou socializmu číslo 2 bol kľúč rozdeľovania finančných prostriedkov. Bolo ním zozbieranie spoločenských finančných zdrojov do štátneho rozpočtu a ich rozdeľovanie na spoločenské a ekonomické (i politické) potreby. Je zaujímavé, že za čs. socializmu boli vždy peniaze na všetko – na šport, na kultúru, na zdravotníctvo, na priemysel. To kapitalizmus nedokáže, hoci dnešná EÚ sa o to prerozdeľovaním eurofondov snaží. Keby teda na Slovensku znova zavládol socializmus, už by sa zrejme centrálne neplánovali ekonomické deje. Štát by zrejme rozhodoval v kľúčových odvetviach a pomocou prerozdeľovania cielene vytváral sociálnu a ekonomickú atmosféru, ktorá by bola sociálna a spravodlivá.
Nona
Redakčne upravené a krátené
