Solidarita ako humanistická podstata

V súvislosti so spoplatnením vysokoškolského štúdia musí byť aj najväčšiemu optimistovi jasné, že toto už nie je iba súčasť bežného cyklického sporu medzi ľavicou a pravicou. Je to zápas o základné hodnoty. Postupná a pomerne ľahostajne prijímaná likvidácia prvkov solidarity svedčí o tom, že do tejto spoločnosti sa zasialo niečo, čo nie je možné vykoreniť jednými parlamentnými voľbami. Sme na začiatku, kde už nestačí argumentovať medzinárodne uznanými ľudskými právami. Nikoho už evidentne nevzrušuje, že bezplatné vzdelanie (mali by sme používať tento termín namiesto pojmu „bezplatné školstvo“, ktoré umožňuje pravici demagogicky poukazovať na nevyhnutné financovanie rezortu zo štátneho rozpočtu) je garantované článkom 26 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Prasacia morálka Neoliberalizmus atakuje opodstatnenosť týchto práv. Spochybňuje hodnotu solidarity pri jej filozofickom koreni. A tu už nemáme kam ustupovať. Kto chce hovoriť o prispôsobovaní sa dobovým trendom, musí vedieť, že trendy boli v dejinách všakovaké, ale vyznávať určité hodnoty znamená neopustiť ich práve vo chvíli, keď sú masovo devastované. Súčasné smerovanie civilizácie by nebolo možné, keby tu nebol všeobecne akceptovaný princíp, že každý sa má starať iba o seba. Hedonistický spôsob života, ktorý Jack London svojho času nazval „prasacou morálkou“, sa napriek ojedinelým intelektuálnym vzopätiam považuje za normotvorný. Zdanlivý záchvat solidarity, ktorým sa prezentoval svet po ničivých vlnách tsunami, nás nesmie pomýliť. Prosperujúce spoločnosti občas rady organizujú jednorazovú pomoc pre postihnutých. Tá je však skôr prejavom dištancujúceho sa desu ako skutočného súcitu. Bohaté krajiny tak síce vystavujú na obdiv svoju dobročinnosť, no je im cudzie, že deliť sa treba stále, a nie jednorazovo, že ozajstné rozdávanie nie je rozdávaním z nadbytku, ale z vlastného základu, že je dávaním z nezištnosti, a nie z akýchkoľvek politických či strategických pohnútok. Solidarita nie je charita Politický establishment nám dnes predhadzuje demagogickú výčitku, že „štát“ sa nemôže o ľudí starať. Práve naopak. Prvou a nekončiacou sa povinnosťou solidárneho človeka je pristupovať k inému ako k tomu, o koho sa treba starať. Je to správanie charakteristické pre pozitívne vzťahy a v takomto zmysle ho treba rozvíjať aj v širšom meradle. Neoliberalizmus robí zo štátu neosobného démona, ale v demokracii platí opak výroku Ľudovíta XIV. Štát, to sme my všetci, a nie abstraktná kategória odčlenená od našich záujmov. Absurdný Deň daňovej slobody, od ktorého vraj prestávame zarábať pre „štát“ a zarábame pre seba, je ideologickým nepochopením podstaty spoločnosti. Odvádzaním daní predsa platíme za verejné služby, ktoré využívame všetci: za nemocnice a diaľnice, za kultúrne a školské zariadenia, za našu bezpečnosť. Znižovaním daní znižujeme našu istotu v týchto základných potrebách. Neprekvapí, Deň daňovej slobody majú v chudobnej Indii už v marci, kým vo vyspelom Švédsku až koncom júna. Prečo ateisti platia cirkev Minister školstva povedal, že je nespravodlivé, ak „robotníci a roľníci“ platia na vysokoškolákov. Prečo potom musia ateisti platiť cirkev? Prečo musím platiť výstavbu diaľnic, keď nemám auto? Prečo musí môj sused platiť Slovenskú filharmóniu, keď tam nikdy nebol? A prečo musel môj starký platiť zdravotníctvo, keď nechodil k lekárovi? Tieto úvahy vedú k absolútnemu spoločenskému rozkladu. Je zvláštne, že pán Fronc ako kresťan nechápe podstatu spolupatričnosti. Myslím si, že najväčší zápas nasledujúcich rokov nás nečaká na poli politickej ideológie. V prvom rade musíme rehabilitovať hodnotu solidarity ako kultúrny fenomén. Je zbytočné usilovať sa, aby sa ľudia stali „ľavičiarmi“. Dôležité je, aby spoločnosť akceptovala solidárny spôsob života, aby si osvojila celostné solidárne myslenie, ktoré nie je produktom ľavicových ideológov, ale základnou humanistickou hodnotou, od ktorej sa odvíjala a na ktorej niekoľko tisícročí rástla ľudská civilizácia. Spochybňovať solidaritu je v každej dobe a v každom režime krokom späť. Autor je vysokoškolský učiteľ