Postupne klesajúce preferencie Demokratickej únie poznačili aj jej 3. snem v Banskej Bystrici. Odzrkadlilo sa to v kritike značnej časti delegátov nielen dovtedajšieho vedenia (ak sa vôbec dalo o nejakom do banskobystrického snemu hovoriť), ale aj členov Dzurindovho kabinetu, nominovaných za tento politický subjekt, ktorí sa k svojej strane neveľmi priznávajú. Aj preto nie je prekvapením, že celý priebeh snemu bol chaotický a mnoho delegátov sa za to pred novinármi doslova hanbilo.
Možno je to symptomatické, že snem sa konal v obchodnej akadémii na preriférii Banskej Bystrice, kde je však pomerne rozsiahly komplex vzdelávacích inštitúcií. Demokratickej únii skutočne hrozilo, že sa dostane na okraj našej politickej scény a aj preto banskobystrický snem prišiel včas. Aj keď sa od podobných stretnutí reprezentantov politických strán očakáva predovšetkým určenie programových cieľov, snem slovenských liberálov sa zúžil na súboj dvoch osobností – Jána Budaja a Ľubomíra Haracha.
Budajov ťah na bránu
Aula banskobystrickej obchodnej akadémie sa tak stala kolbiskom zápasu o vedenie strany jej dvoch krídiel, ktorých vzájomná animozita sa zdala byť väčšia, ako keď sa pred piatimi rokmi zlučovali jej dve skupiny, reprezentované vtedy Moravčíkovou Alianciou demokratov Slovenskej republiky a Černákovou Národnodemokratickou stranou – novou alternatívou.
Aj po prednesení programových téz oboch kandidátov na predsedov sa ukázalo, že vo väčšine cieľov sa zhodujú. Z dynamiky prednesu sa však ukázalo, že lepší ťah na bránku má Ján Budaj. Jeho protikandidát zvolil pokojnejší tón svojho vystúpenia, ktorý akoby predznamenával jeho „integrujúcu“ úlohu v tejto ešte stále rozčesnutej strane. Skutočnosť, že Ľubomír Harach bol za predsedu Demokratickej únie zvolený až v druhom kole signalizuje, že v strane slovenských liberálov sa iba po tomto sneme môžu veci väčšmi vyhrocovať. A nebude na príčine prípadná nespokojnosť Jána Budaja a jeho stúpencov s jej fungovaním pod vedením Ľubomíra Haracha.
Čiara osudu
Už v Piešťanoch pred dvoma rokmi si toto rozdelenie strany uvedomoval aj Eduard Kukan, pod jeho vedením sa však nič nezmenilo. Medzitým sa po voľbách uskutočnil prirodzený odliv vedúcich kádrov Demokratickej únie do rôznych funkcií, priepasť medzi ústredím a nesúrodou členskou základňou sa prehlbovala, k čomu ešte výdatne prispela schizofrénia v otázke dvojitého členstva a s tým súvisiaceho provizórneho vedenia strany, ktorú vlastne riadil jej podpredseda Ján Budaj. Tento človek novembra 1989 zrejme so sebou naďalej vlečie nielen prekliatie lustračného zákona, ale aj stigmu ľudí, ktorí sa napriek enormnému úsiliu, vynaloženému pre stranu v jej ťažkých časoch, nikdy nestanú jej predsedom.
Ján Budaj však doplatil predovšetkým na odvahu, ktorú skoncentroval do permanentnej vnútrostraníckej predsnemovej kritiky svojich straníckych kolegov, zasadajúcich teraz vo vláde a v iných štruktúrach, aby napokon na to doplatil aj rýchlym návratom niektorých z nich zo Slovenskej demokratickej koalície do Demokratickej únie. A predovšetkým tichú neúnavnú zákulisnú diplomaciu okolo Ľudovíta Černáka a Eduarda Kukana. Na eliminovanie prílišnej samostatnej liberálnej politiky Demokratickej únie voči Slovenskej demokratickej koalícii, ktorú neskryto prezentoval Ján Budaj, sa zúžitkovala i stará známa floskula o ňom, ako o ustavičnom rozbíjačovi a deštruktérovi, ktorá zabrala v predpojatej časti delegátov snemu najmä v spojení s jeho eštebáckou minulosťou.
Otázniky nad liberálmi
Na základe spomínaných vzťahových problémov slovenských liberálov vystupuje do popredia aj ich pomer k Slovenskej demokratickej koalícii, ktorý ani po banskobystrickom sneme nie je vyriešený. Priam ako na spásonosný nápad sa čaká na Pakt stability, ktorý je podľa člena Predsedníctva Slovenskej demokratickej koalície Ivana Šimka vo vysokom štádiu rozpracovania. Ten má vlastne definovať aj ďalší osud politického subjektu pod vedením Mikuláša Dzurindu, čím by sa mohla nielen Demokratická únia, ako jedna z materských strán Slovenskej demokratickej koalície, zbaviť záťaže dvojitého členstva. Ani po piatich rokoch jestvovania Demokratickej únie nie je ani jej ideovému centru jasné, o čom je liberalizmus na Slovensku. V súčasnosti je vlastne o ničom, pretože ani vlastnej strane nezáleží na jeho formovaní v špecifických politických podmienkach Slovenska. Liberáli u nás teda tápu v tom podstatnom: Na základe akých ideí môžu osloviť najmä mladší volebný elektorát, ktorému je politické zameranie liberalizmu oveľa bližšie ako napríklad prežívajúci konzervativizmus kresťanských demokratov, či boľševizmom ešte stále mierne poznačený populizmus socialistov a sociálnych demokratov.
Delegáti banskobystrického snemu Demokratickej únie voľbou svojho vedenia dali teda prednosť predsedovi, o ktorom sa hovorí ako o nekonfliktnej osobnosti, nemá však výrazné parametre politika s ráznych ťahom na bránu. Pravdepodobne už najbližšie dni ukážu, či sa tým neuvoľní liberálny priestor pre už jestvujúcu Stranu občianskeho porozumenia, alebo nový parlamentný subjekt, ktorého zrodenie jeho zakladatelia Ivan Mjartan a Robert Fico ohlasujú na prvú polovicu júna.
Autor je komentátor denníka PRÁCA
