Smer(y) v slovenskej politike

Sociálno-politická a ekonomicko-politická demagógia sa stáva každodennou súčasťou nášho politického života. Väčšina ľudí totiž nemá spoločenské vzdelanie a vedomosti z týchto oblastí. Veľa vzťahov, javov a princípov je verejnosti podávaných len v obale ideologických hesiel. Práve podľa nich je pritom možné takmer spoľahlivo začleniť politický subjekt a určiť jeho politickú orientáciu. Tá nebýva vždy otvorene deklarovaná a skôr je rôznymi okolnosťami neraz zdeformovaná. Ak je strana či vláda naľavo od pravicového modelu, ešte to nemusí byť strana presadzujúca nejakú formu socializmu, a to platí aj naopak. Každá ideológia má tendenciu stavať sama seba do stredu politického spektra. Čiže v kapitalistickom systéme býva za „ľavicu“ považovaná často strana presadzujúca „umiernený“ kapitalizmus. V praxi si tieto rozdiely môžeme uvedomiť vo vzťahu k očakávaniam od terajšej vlády a jej reálnym možnostiam. Tie sú dané tak systémovými podmienkami (vrátane geopolitických faktorov), ako aj charakterom samotnej ľavicovej strany – Smeru. Smer z už skôr uvádzaných dôvodov iba ťažko môže nateraz zavádzať niečo prelomové. Vo vzťahu medzi systémom a jeho podsystémami (aj nesúrodými) totiž existuje dialektický vzťah: navzájom sa prispôsobujú. Každý systém má v sebe zabudované mechanizmy svojej stabilizácie a reprodukcie a teda v jeho rámci nepripustí existenciu takých prvkov, ktoré by mohli tento systém zmeniť a vytvoriť iný. Preto majú ideológie tendenciu posúvať sa do stredu. Podstata politického systému Smer ako subjekt existuje v systémových podmienkach (sociálnych, ekonomických i mocenských), ktoré zaviedol Dzurindov režim. To vplýva na to, že táto strana sa svojou štruktúrou (zložením jej členov) a teda aj cieľmi (záujmami, ktoré títo budú presadzovať) bude prispôsobovať systému, v ktorom pôsobí. Ide o spoločenské podmienky existencie tejto strany. Smer má síce (dostatočné) príjmy zo štátneho rozpočtu, ktoré umožňujú výraznú nezávislosť jeho členov a vedenia od podnikateľských štruktúr. Zároveň je však závislý aj od týchto štruktúr a bol od nich závislý, kým nemal príjmy verejné, teda po svojom vzniku. Postupné osamostatňovanie sa od týchto zdrojov priam učebnicovo ilustruje vnútorný vývoj Smeru, napríklad odsunutie M. Beňovej a cez ňu F. Flašíka. Stranícky a vôbec politický systém vyplýva zo sociálnej diferenciácie spoločnosti. Skupina je vždy definovaná záujmom, nikdy nie naopak. Politický boj je bojom o to, ktorý záujem (v akej miere) sa bude presadzovať. Politické strany sú teda reprezentantmi určitých záujmových skupín v spoločnosti. To je štandardný politologický model. Ak kdekoľvek v „štandardnej“ krajine vznikne politická strana, vždy si zadefinuje, akú skupinu (skupiny) reprezentuje. Samozrejme, túto svoju reprezentatívnosť vždy (častovýrazne) „rozšíri“. To však nič nemení na tom, že je to logický, vedecky dokázaný a všeobecne prijímaný fakt. Ak teda definujeme strany, vždy najprv musíme definovať sociálnu štruktúru spoločnosti. V kapitalizme je to klasické delenie na buržoáziu (vlastníkov) a zamestnancov (proletariát) a rôzne viac či menej sofistikované variácie tohto modelu. Takže odborný prístup k problematike straníckeho systému nás núti položiť si otázku, či ide o stranu buržoáznu, robotnícku, prípadne stranu tzv. stredných tried. Tomu potom zodpovedá aj ideológia strany, ktorá je vlastne pra-vým vyjadrením určitých záujmov. Strana má funkciu jej nositeľa. O akú stranu ide v prípade Smeru? Nejasnosť postavenia Smeru Pokiaľ ide o vonkajšie znaky – ideológiu, deklarované a reálne ciele –, Smer je skôr „pravicou medzi socialistami“, podobne ako Labouristická strana v Británii. Z tohto hľadiska „tretia cesta“ v názve nebola zavádzaním, ako to niektorí o Smere tvrdili. To zodpovedá nielen programu, ale aj vnútornej štruktúre tejto strany. Opodstatnenosť „tretej cesty“ z hľadiska stratégie spočíva aj v uvedenom politickom pravidle, že každá ideológia (a jej subjekt) sa usiluje politicky sa posunúť do stredu. Je rozumnejšie označiť akokoľvek extrémistickú ľavicu či pravicu za „umiernenú“, ak vám to vyhovuje. Ak sa nejaký subjekt dobrovoľne stavia na kraj ideologického spektra, robí tým sám sebe medvediu službu. V prípade Smeru by pokojne mohol názov „tretia cesta“ uspieť aj z ďalších dôvodov. Je faktom, že na Slovensku došlo k značnému sprofanovaniu ideológií, a faktom je aj to, že pravicový model zavedený Dzurindom bol (a je) natoľko extrémistický, že vo veľkej časti spoločnosti prekonal aj odpor k „zlovestnému“ socializmu z rokov 1948 – 1989. Na druhej strane je v Smere badateľná, i keď (zatiaľ?) nezreteľná diferenciácia na krídlo pravicovo a ľavicovo orientované. Skrátka, vo vnútri najsilnejšej vládnej strany sa odohráva proces, ktorý je odrazom vonkajších podmienok, v ktorých strana pôsobí, a jej z pohľadu verejnosti „antysystémového“, teda ľavicového zamerania. Tento proces diferenciácie pravdepodobne nadobudne na význame vtedy, ak dôjde k riešeniu vážnejších spoločenských a ekonomicko-sociálnych problémov. Je zrejmé, že sú dva možné výsledky tohto procesu. Pre Smer by však bolo oveľa výhodnejšie vstupovať do vlády s už vyriešenými vnútornými problémami. Čakanie na zásadné zmeny Otázka podstatná pre verejnosť je, či bude Smer presadzovať výrazne inú ako (dzurindovsko) pravicovú politiku. Jej zodpovedanie sa nachádza v rovine tak z pohľadu strany „vonkajších“ – teda systémových – podmienok, ako aj vnútrostraníckych. Problémom je, že nateraz sú obe tieto otázky z pohľadu záujemcu o „inú politiku“ nanajvýš sporné a ešte k tomu sú aj v spomínanom „dialektickom vzťahu“. Podstatná otázka je teda stále otvorená. Isté je, že k „radikalizácií“ Smeru by došlo v prípade, keby bol v opozícií. Podmienky, v kto-rých vládne, naozaj nie sú veľmi naklonené skutočnej politickej zmene. Ak by došlo k takému nepriaznivému vývoju, aký je jednou z možných výsledníc daných podmienok, potom by sa dalo povedať, že mali pravdu tí, ktorí tvrdili, že Smer radšej nemal vstupovať do tejto vlády. Lenže z trochu iných dôvodov, aké väčšina analytikov (dosť povrchne) vníma. Ak aj dôjde k takémuto vývoju, politický vývoj sa tým nekončí. Práve naopak, vytvoria sa podmienky na nové kroky. Škoda, ktorá by tým vznikla, by však spočívala v zahodení šance na vytvorenie pluralitného prostredia aspoň na určitý čas, a teda aj podmienok na (neskoršie) hlbšie demokratické zmeny. Vývoj by sa vrátil o dlhých 8 rokov dozadu a celá slovenská ľavica by začínala odznova, rovnako ako aj proces politického uvedomenia zo strany spoločnosti. Žiaľ, dozadu by sa vrátili iba výhody, nie straty (z pohľadu spoločnosti i potenciálnej opozície). A za to doterajšie obdobie, ktoré uplynulo od parlamentných volieb a následného nástupu novej vlády možno z jej doterajších krokov len ťažko jednoznačne povedať, či vlastne dochádza k zásadnej politickej a spoločenskej zmene, alebo sledujeme akési cyklické politické divadielko. Smer – nezlyhať v úlohe reformátora Ide tu vlastne o to, že Smer (tak ako aj SNS a HZDS) musí v záujme svojho vlastného politického prežitia, ako aj prežitia aspoň všeobecných podmienok na politický pluralizmus robiť určité opatrenia, o ktorých sme už v Slove neraz písali. Ide napríklad o zavedenie takého systému, ktorý naruší dzurindovskú jednofarebnosť, ktorá v mnohých svojich aspektoch môže prinajmenšom konkurovať obdobiu pred rokom 1989. To predpokladá minimálne nespolupracovať s bývalým (dzurindovským) režimom a jeho predstaviteľmi. Na to však treba ucelenú a jednotnú koncepciu a postup. No a ten si vyžaduje aj reálne opozičný vzťah k uvedeným pomerom. Zatiaľ nie je z doterajších krokov vlády jasné, či je jej postup je priveľmi „taktický“, alebo či má so vzťahom k týmto pomerom problémy. Nateraz je veľmi ťažké predpovedať vývoj, no mali by sme si uvedomiť uvedené faktory, ktoré podstatným spôsobom determinujú to, akú politiku bude Smer robiť, resp. či vo svojej úlohe reformátora zlyhá. Je tu totiž aj takáto možnosť, a preto ju treba pomenovať, rovnako ako jej možné príčiny. No a to ešte neberúc do úvahy postavenie HZDS, ktoré je stále veľmi nejasné, ako aj SNS, ktorej základňa má výrazne pravicový charakter a opiera sa v podstate o tie isté skupiny spoločnosti ako napríklad SDKÚ. To ilustruje aj príklad „nariadenia“ jednej nemenovanej žilinskej firmy svojim zamestnancom voliť „Dzurindu alebo Slotu“. Je zrejmé, že takáto „opozičnosť“ je veľmi nestabilná. V celej bývalej opozícii bude musieť prebehnúť proces jej kryštalizácie, ktorého súčasťou bude vytvorenie takých podmienok v spoločnosti, ktoré umožnia jej existenciu ako opozície voči predošlej vláde a režimu. Problémom je, že oba tieto procesy – ujasňovanie si toho, kto sme a čo chceme, ako aj náročné vytváranie podmienok na realizáciu toho, čo chceme – prebiehajú naraz. Je teda možné, že (zdanlivo) logický a jednoduchý proces, ktorý by mal nastúpiť po politickej zmene, zlyhá. Za takých okolností by však musel nastúpiť ďalší „jednoduchý a logický“ proces – a to vysporiadanie sa s celou takouto „opozíciou“, jej vnútorný rozklad, verejné delenie „zrna od pliev“ so všetkými dôsledkami pre aktérov z toho vyplývajúcimi. Nie z pomstychtivosti, ale v záujme naplnenie základných aspektov legitimity slovenskej politiky. Autor je študent politológie