SLOVENSKÝ MÝTUS

Tak sa volá veľká expozícia umiestnená v priestoroch SNG, ktorej jadro tvoria diela slovenskej výtvarnej moderny, reflektujúce svet slovenského človeka zo začiatku 20. storočia a zároveň sčasti sa podieľajúce na pred-stave o ňom. Názov výstavy napovedá, že to môžu byť predstavy umelé a neskutočné, občas jemne konštruujúce inú realitu, čiže tvoriace mýtus. Problém, či skôr podstata tohto mýtu možno tkvie v tom, že na pozitívne obracia črty či rysy spoločenstva, ktoré sa dajú univerzalizovať, ale o ktorých by sa dala rozpútať polemika. V našom prípade je to aj mýtus paradoxov – na jednej strane sa hyperbolizuje a glorifikuje určitá vlastnosť, o ktorej sa predpokladá, že reprezentuje veľkú väčšinu, ako napríklad nábožnosť tesne korelujúca s odovzdanosťou, a na strane druhej je táto „vlastnosť“ znehodnocovaná a na okamih prekrytá mýtom Jánošíka, v ktorom sú akoby zakódované skryté túžby po individuálnej revolte a vyzdvihované práve opačné motivácie. Toľko k tomu, čo by to ten špecifický mýtus mohol byť, a poďme priamo k výstave. Nanešťastie, je tvorená dielami, ktorých tematika je čerpaná skoro výlučne z prostredia slovenského vidieka a na ktorých nemá priestor taký typ Slováka, čo nie je v kroji alebo nedrží v rukách valašku. Jednotiace témy spájajúce obrazy do skupín, ako napríklad alkoholizmus, kresťanstvo, rodina, príroda, sú prítomné len v reáliách dediny, čo je tiež dôvod, prečo ich spracovanie len málokedy prekročí hranicu všednosti a nudnosti. A hlavne ani náhodou nevyčerpáva význam slovíčka mýtus. Ani ten slovenský. Otázkou pre mňa ako návštevníka galérie sa stáva, či neexistoval a neexistuje iný mýtotvorný materiál, ktorý by bol spracovaný umeleckou formou. A budem sa tiež pýtať, prečo z plátna necítim povznášajúci smútok, ale súcit, prečo nie extatickú krásu, ale tradičný tanec, prečo nie originalitu, ale epigónsky prístup? Je to dôsledok neexistujúcej skutočnej avantgardnej scény v danom období alebo ide len o nejasný zámer kurátorov? Kresťanstvo, manuálna práca, skromnosť, pokoj sú hodnoty, ale sú jediné? Sú to súradnice ohraničujúce príliš úzky životný priestor, a v umení to platí dvojnásobne. Zišlo mi na um, že cieľom výstavy je aj úsilie vyprovokovať podobné úvahy, a tomu zodpovedá aj jej skladba a štruktúra. Pohľad umelcov na človeka a krajinu je jednoznačný, uchopujúci práve všeobecné a ľahko definovateľné témy, a pre dnešok zachováva zakonzervovaný čas ako možného sprostredkovateľa historického exkurzu. Škoda však, že len historický, bez možnosti stotožnenia sa diváka 21. storočia s dielom. Možno je to daň za absenciu kontroverzných nadčasových postojov či neprítomnosť časovo neobmedzených emócií, ktoré by sa vymykali už spomenutým súradniciam vymedzujúcim nielen priestor na tvorbu, ale zároveň aj možnosti vnímania divákom. Ak sa teda dnes pozerám na diela slovenskej moderny sústredené do priestoru SNG, vidím hlavne úsilie zobraziť to, čo sa dá označiť ako rýdzo a nepopierateľne slovenské, a podať tak správu, ktorá by to navždy potvrdila. Vzniká tu však kruh, zacyklenie sa do otázky tradícií a problému ich prekonávania. Ak hľadanie a vymedzenie národnej identity (čo vedie nakoniec k tvorbe mýtu obyčajného slovenského človeka a predtým v literárnom romantizme k legendizácii Jánošíka), zamestnávalo výtvarníkov tohto obdobia natoľko, že vo veľkej miere nezobrazovali nič iné, sami sú v konečnom dôsledku tvorcami a pokračovateľmi akejsi pseudonárodno-identickej skepsy. Ak by národné povedomie konštituovali pokusom o originalitu, bolo by to z dnešného hľadiska pre umeleckú identitu národa prínosnejšie. Tá sa totiž sčasti tvorí aj tým, čo nové a hodnotné prinieslo určité spoločenstvo ľudí vymedzené hranicami a spoločnou históriou celému svetu. Na druhej strane to určite nie je jediný aspekt tvorby výtvarnej moderny. Je však jediný, ktorý zvolili kurátori na naplnenie významu slovného spojenia – Slovenský mýtus. Či je to adekvátne a esteticky zaujímavé, si musí zodpovedať každý návštevník sám. V suteréne galérie sú vystavené diela súčasné, ktoré svet tradícií vnímajú s nadhľadom a humorom. Ich umiestnenie je symbolické, ale či to bol zámer, to neviem. Autor študuje slovenský jazyk a estetiku Slovenský mýtus (SNG, Esterházyho palác, Bratislava) 29. september 2005 – 28. február 2006 Koncepcia: Aurel Hrabušický, Katarína Bajcurová, Alexandra Kusá Na výstave spolupracovali: Katarína Čierna, Petra Hanáková, Elena Kurincová, Peter Maráky, Monika Mitášová, Dagmar Poláčková