Židovský náboženský paradox – tak by sa dalo nazvať viacero poznatkov práce profesora histórie na univerzite v Tel Avive Šloma Sanda The Invention of the Jewish People. Jednoznačnejší je názov českého prekladu: Jak byl vynalezen židovský národ. V knihe sa totiž nehovorí o schopnosti Židov tvoriť, vynaliezať, ale o jednom z množstva príbehov formovania národov.
Šlomo Sand: Jak byl vynalezen židovský národ, Rybka Publishers 2015, 489 strán formátu A5, cena okolo 15 eur.
Aby sme lepšie pochopili poznatok o náboženskom paradoxe zo Sandovej práce (hoci on ho takto neformuluje), pripomeňme súčasnú realitu na Blízkom východe citátom Francúzskej tlačovej agentúry (AFP) spred pár dní. Podľa agentúry sa od minuloročného októbra stalo obeťou izraelsko-palestínskeho násilia viac ako 180 ľudí. Väčšinou to boli Palestínčania (159), ktorých zastrelili pri útokoch na Izraelčanov. Izraelčania najčastejšie zabíjali strelnými zbraňami. Najpoužívanejšou zbraňou Palestínčanov boli nože, ale niekedy aj autá. Podľahlo im 25 Izraelčanov a po jednom občanovi USA a Eritrey.
Nuž a teraz môžeme prejsť k naznačeným náboženským začiatkom konfliktu.
Elity blízkovýchodných kmeňov v staroveku mali záujem pospájať ľudí v okolí do jedného celku. Objednávku na ideologické krytie akcie vyriešili recykláciou toho najlepšieho, čo sa v oblasti vyskytovalo. Nové náboženstvo postavili predovšetkým na monoteizme (pravdepodobne perzskom) a okorenili ho prevzatými polyteistickými afroázijskými príbehmi o vzniku sveta, stvorení človeka, o edene, strome poznania, o potope, Babylonskej veži, o Jonášovi a rybe, príbehom Mojžiša v košíku na Níle, príbehom o Samsonovi, ďalej ho dochutili, osladili Milostnou piesňou atď. Tak vznikol Pentateuch (prvé knihy Starého zákona) a ďalšie diela, tak vznikol judaizmus.
Dlho trvalo, kým tvorcovia nového náboženstva nejakým spôsobom presvedčili a nalákali naň aspoň malú časť z veľkého počtu príslušníkov blízkovýchodných kmeňov. Zložitosť tohto procesu odzrkadľuje aj Pentateuch. Plasticky zobrazuje, ako sa monoteizmus opakovane striedal s polyteizmom, s uctievaním kmeňových bohov. Židovský monoteizmus autorov Pentateuchu v oblasti – a to aj napriek používaniu násilia – nikdy jednoznačne nezvíťazil. Najskôr im v tom bránila zotrvačnosť viery v kmeňových bohov, potom im iniciatívu z rúk vyrvala Rímska ríša, keď rovnakým násilím ako predtým judaisti voči polyteistom vynucovala vieru v Svätú trojicu, aby následne toto kvázi monoteistické náboženstvo vystriedal dôsledne monoteistický islam.
Zaujímavé však je, že zamýšľaný cieľ židovského monoteizmu sa dostavil mimo epicentra svojho zrodu. Ako pripomína Šlomo Sand, na území dnešného Kurdistanu a Arménska vzniklo židovské kráľovstvo Adiaben, na území Jemenu zase židovské kráľovstvo Himjar. O tom, že aj judaizmus sa stal misijným náboženstvom, sa vo svete všeobecne nevie. Hoci táto vlastnosť každého monoteistického náboženstva je logická, je jeho podstatou.
Zvláštne postavenie vo vývoji židovského náboženstva, ako ho zobrazuje Sand, má príbeh Chazarov. Zvláštnosť vyplýva z toho, že – dokazuje autor – predkovia východoeurópskeho židovstva prišli práve a predovšetkým z územia Chazarskej ríše. V dobe najväčšieho rozkvetu sa rozkladala od Krymu až po Dneper, ďalej po Kaspické more resp. po severovýchodný Kaukaz. Bola teda rozsiahla, s veľkým počtom obyvateľov. Ako taká priťahovala pozornosť okolia.
Obyvatelia Chazarskej ríše boli v podobne chúlostivej situácii ako v našom priestore Veľkomoravská ríša, na ktorú s cieľom podrobiť si ju útočili pod znakom kríža Frankovia. Vieme, že knieža Rastislav sa dlhodobo pokúšal vybiť klin klinom. Útokom pod patronátom franských biskupov chcel zabrániť tak, že proti ním postaví vlastného kresťanského biskupa. Keď nepochodil v Ríme, obrátil sa s prosbou o pomoc na konkurenčnú Byzantskú ríšu. Pripomíname to preto, že zhodou okolností v oboch príbehoch vystupovali tí istí hrdinovia. Cyril a Metod, ktorí mali o pár rokov prísť ťahať tŕň z päty Veľkomoravanom, sa roku 860 pokúšali zachraňovať materskú Byzanciu pred návratom „bezbožných Rusov“. V Chazarskej ríši boli, aby ju získali za byzantských spojencov. V spomínanom roku totiž Rusi odišli spod hradieb Konštantinopolu len vďaka bohatému výkupnému a všeobecne sa očakával ich návrat…
Nechajme bokom diplomatické úsilie Cyrila a Metoda a vráťme sa k práci Sanda. Chazarská elita spoznala, že viera v jediného boha má svoje nesporné výhody. Samozrejme, najmä pre vládnucu elitu. Rozhodovala sa, ktoré z troch vtedajších veľkých náboženstiev si vybrať a rozhodla sa pre judaizmus. A prečo práve preň? Mala to byť obranná ideologická zbraň. Ako píše Šlomo Sand, „keby sa Chazari rozhodli pre islam, stali by sa poddanými kalifov. Ak by zostali pohanmi, boli by ich moslimovia, ktorí modlárstvo netolerovali, odsúdili na vyhladenie. A kresťanstvo by ich naopak podriadilo moci východorímskeho impéria. Pomalý a postupný charakter prechodu od starého šamanizmu až k židovskému monoteizmu navyše bezpochyby prispel ku stabilizácii a centralizácii chazarskej ríše.“ Sand mnohými argumentami dokazuje, že elita Chazarskej ríše skutočne praktizovala judaizmus. Nie je isté, či židia tvorili väčšinu obyvateľov ríše. Pravdepodobne nie. Veď ak vyjdeme z poznatkov z nášho prostredia, u nás bolo pokresťančovanie napriek používaniu najdrastickejších donucovacích metód veľmi dlhý proces. Tajné uctievanie slovanských bohov pretrvávalo ešte aj po viac než štyristo rokoch! Podobný priebeh možno predpokladať aj u Chazarov. V každom prípade historické dokumenty dokladajú mnohé kolektívne konverzie na židovskú vieru. Aj keď viacerí rabíni by k úrovni viery či učenia o nej istotne mali výhrady… Po rozpade ríše (existovala zhodou okolností zhruba 400 rokov) skupiny židov „… odchádzali do západných častí Ukrajiny a ďalej na poľské a litovské územie“. Všade tam potom židovskí veriaci žili vlastným životom.
Tradičná historiografia predpokladala, že východoeurópski židia prišli na miesta ďalšieho pôsobenia cez Rím, Francúzsko a Nemecko. Viacero jazykovedcov však tvrdí, že jidiš, jazyk židov v Rusku, na Ukrajine, v Litve, Poľsku… má slovanský základ. Jazykovednými, sociologickými, antropologickými či inými prostriedkami (napríklad pomocou rozdielov v ošatení židov na slovanskom teritóriu a židov vo Francúzsku či Nemecku) Sand dokazuje, že krajinou pôvodu východoeurópskych židov je – východná Európa. Malo ísť predovšetkým o potomkov Chazarov, Rusov atď. Nuž a v tomto kontexte je potom mimoriadne zaujímavý údaj, že „v predvečer 20. storočia tvorili ľudia používajúci jidiš osemdesiat percent všetkých židov na svete“. Inými slovami, ak drvivá väčšina židov na svete v tom čase hovorila jidiš a táto skupina mala väčšinovo korene na východe Európy, potom drvivá väčšina ľudí hlásiacich sa v tom čase k židovstvu pochádzala nie z Blízkeho východu, ale z východnej Európy! A demografické údaje naznačujú, že to tak aj zostalo.
A kam sa podeli alebo kde zostali tí židia, ktorých spomedzi semitských kmeňov pre ich náboženstvo získali spomínané elity? (Hoci treba pripomenúť, že aj termín semitský vznikol až pod vplyvom ich ideológie, keďže je odvodený od Šéma, akože syna biblického päťstoročného Noeho.) Odpovedzme tvrdením najpovolanejších. Asi nikto iný to nemohol povedať pravdovravnejšie ako budúci zakladatelia štátu Izrael – David Ben Gurion (prvý predseda izraelskej vlády) a Jicchak Ben Cvi (izraelský prezident v rokoch 1952 až 1963; dodajme, že obaja sú potvrdením Sandove teórie, lebo obaja majú korene vo vtedajšom Rusku – prvý sa narodil ako David Grün, druhý ako Jicchak Šimšelevič). Šlomo Sand z ich spoločnej práce Krajina izraelská v minulosti a prítomnosti z roku 1918 cituje: „Arabskí víťazi nezničili poľnohospodárske obyvateľstvo, ktoré v krajine našli… Napriek útlaku a utrpeniu zostalo vidiecke obyvateľstvo rovnaké.“
Aj logika dejín napovedá, že pôvodné obyvateľstvo z Palestíny nikam neodišlo. Kam by aj išlo a prečo? Mohamedovi nasledovníci sa predsa nikdy nevenovali poľnohospodárstvu, nechceli pôdu a prácu na nej. Ich záujem bol náboženský a materiálny. Šírili islam a vyberali dane. Sand pripomína známy Mohamedov príkaz, obsiahnutý v liste vojenským veliteľom: „Každý človek, žid či kresťan, ktorý sa stane moslimom, je jedným z veriacich a má rovnaké práva a povinnosti ako ktokoľvek iný. Každý, kto na svojom židovstve alebo kresťanstve naďalej trvá, nech nie je nútený ku konverzii, ale nech platí daň, ktorá je povinnosťou každého dospelého“.
Palestínski židia mali zlé skúsenosti s tvrdým náboženským útlakom kresťanskej Byzancie. Preto nových dobyvateľov vítali s otvorenou náručou. Podobne to bolo neskôr v Španielsku, kde židov tvrdo prenasledovala rímska cirkev a kde preto moslimom pri dobýjaní krajiny aktívne pomáhali… Spočiatku si židia v Palestíne voľkali v novonadobudnutej náboženskej slobode a radi platili dane. Mnohých dokonca Mohamedove slová – ako iba ďalšieho proroka v rade – v náboženskom smere povzbudili. A ak teda Mohamed zdôrazňoval, aby sa so židmi či kresťanmi zaobchádzalo ako s veriacimi spoločnej Knihy (pravda, okrem spomínaných daní…), postupne táto blízkosť rozleptávala aj myslenie židov. Veď skutočne ide o náboženstvo spoločných koreňov a o toho istého boha – mohli sa zamýšľať. Od toho bol len kúsok k otázke Prečo platiť viac, ako je potrebné? a ku konverzii na islam…
David Ben Gurion a Jicchak Ben Cvi písali citovaný text ešte vtedy, keď neboli zaťažení ideológiou budúceho štátu. Vôbec to však nebola nejaká mladícka nerozvážnosť, výsledok prehnaného nadšenia. Roku 1929 štyridsaťpäťročný historik a budúci prezident Izraela Jicchak Ben Cvi, hoci už miernejšie, prízvukuje: „Bolo by, samozrejme, nesprávne tvrdiť, že všetci felahovia sú potomkami starovekých Židov, možno ale povedať, že väčšina, alebo ich jadro, nimi sú.“ Tak. A o zhruba dvadsať rokov sa bádatelia s týmito poznatkami podieľajú na tvorbe Deklarácie nezávislosti štátu Izrael, v ktorej sa už v protiklade k výsledkom ich vlastného poznania hovorí, že z Palestíny bol násilím vyhnaný všetok hebrejský ľud. Felahovia (roľníci v Palestíne), dovtedy potomkovia starovekých Židov, sa z večera do rána stávajú dobyvateľmi, násilníkmi. Nuž a násilie si ako odpoveď vyžaduje ešte väčšie násilie (alebo aspoň oko za oko, zub za zub)…
Na jednej strane sa ocitli nábožensky prebudení potomkovia chazarských kaganov, ruských mužíkov, poľských obchodníkov… a na druhej strane potomkovia pôvodného obyvateľstva. Ideológia, ktorá mala slúžiť domácim Blízkovýchodniarom sa pod vplyvom času obrátila proti ním. Dnes Izraelci, podľa Sandovho výskumu prevažne potomkovia Chazarov a Slovanov, v duchu ideológie starovekých Židov strieľajú Palestínčanov, v podstate potomkov oných starovekých Židov, pre ktorých bol judaizmus vlastne vymyslený a ktorých mal pôvodne obrodiť, zjednotiť a chrániť. A všetko sa deje na ich historickom území… Povedané nie slovami knihy, ale pohľadom jej čitateľa – to sú paradoxy! Náboženské paradoxy. Toto je však častá vlastnosť ideológií – že sa dokážu obrátiť proti záujmom tých, pre ktorých boli ušité „na mieru“.
Podobných paradoxov je viac. Sand napríklad pripomína, že sionistickí autori začali „typicky židovské lebky“ objavovať už pred nemeckými nacistami, dokonca s nimi ešte v predvečer vojny na téme spolupracovali, ako aj to, že ani strašný holokaust nezničil chúťky sionistov v tomto diele pokračovať. Ako píše, „sionistická idea židovského rasového národa sa pretavila do riadnej biologickej vedy a zrodila sa nová vedná disciplína: »židovská genetika«“.
Sand nespochybňuje izraelský štát, jeho právo na existenciu. Ak niečo spochybňuje, tak historické či morálne právo židovských fundamentalistov správať sa v štáte tak, ako sa správajú.
Kritici Sandovi vyčítajú, že v diele údajne neprináša nič nové. Skutočne, v práci Ako bol vynájdený židovský národ nenájdeme prevratné výsledky autorovho vlastného základného výskumu v teréne. Ide predovšetkým o analýzu prác desiatok významných vedcov či publicistov v dlhom časovom horizonte a o ich zhrnutie. Napriek tomu kniha vyvolala veľký záujem v Izraeli i v zahraničí. Doma priniesla autorovi viacero obvinení zo zrady národa či antisemitizmu, ale nezostal ani bez ocenenia vedeckej a ľudskej poctivosti. Tú pochopili predovšetkým v zahraničí. Od roku 2008 bola kniha preložená do viac ako dvadsiatich jazykov. Ak by aj kritici mali pravdu v tom, že Šlomo Sand neprišiel v knihe s ničím novým (čo nemajú), prospešné býva v príhodnú chvíľu pripomenúť aj niektoré staršie, ale práve v tom čase aktuálne súvislosti a úskalia. Šlomo Sand, ako významný znalec dejín nacionalizmu a toho, čo všetko so sebou svetu priniesol, to robí originálne a umne. V príhodnom čase.
