Fatalista by mohol povedať: ,,Stalo sa, čo sa stať malo.“ SDĽ sa definitívne rozštiepila a nasledovala tak osud väčšiny slovenských politických subjektov. Novozvolený predseda Sociálnodemokratickej alternatívy Milan Ftáčnik sa domnieva, že štafetu od SDĽ teraz preberá SDA. Vyhliadky ľavice na úspech však vôbec nie sú ružové. To si dobre uvedomovali minulú sobotu aj mnohí z prítomných delegátov na zakladajúcom sneme SDA. Daniel Šmihula tieto obavy jasne vyjadril slovami: ,,Buď SDA uspeje, alebo je s ľavicou v parlamente na desať rokov koniec.“ No pravdepodobnosť, že niektorý z ľavicových subjektov prekročí päťpercentný prah potrebný pre vstup do Národnej rady SR, nie je veľká. Skeptická je i politologička Soňa Szomolányi: ,,Nech by ktokoľvek teraz stál na čele novej SDA, nemyslím si, že by mal šance túto stranu dostať do parlamentu. (…) Štruktúrne parametre a rozdelenie elektorátu na jednotlivé strany je už také, že do volieb zostáva len málo času. Hoci v tejto, ešte stále neskonsolidovanej demokracii sú možné aj pozitívne prekvapenia.“ Na to, aby SDA ,,pozitívne prekvapila“, jej veľa času nezostáva. Volebný líder Peter Weiss sa preto bude musieť obracať. Na to, aby mala ľavica zastúpenie v parlamente, bude potrebovať približne 150 000 hlasov. Teoreticky by to nemal byť problém, veď pred štyrmi rokmi získal Weiss 164 619 preferenčných hlasov. Nemožno však zabúdať na fakt, že vtedy jeho meno figurovalo na kandidtáke SDĽ, ktorú volič poznal už osem rokov, a spolu s ním tam boli ľudia ako Brigita Schmögnerová či Robert Fico. Bojisko – mesto Posledne menovaný nečakal ani na ustanovujúci snem SDA a už svojho bývalého straníckeho kolegu ostro atakoval. Tento výpad Weissa údajne neprekvapil: ,,Jeho útok si vysvetľujem tým, že bývalí voliči SDĽ, ktorí prešli k Ficovi, dostali vznikom SDA novú alternatívu. U Fica je to jednoducho obava z novej konkurencie.“ Zdá sa, že v najbližších mesiacoch budeme svedkami neľútostného boja o rovnaký segment elektorátu. Bojovým poľom medzi SDA a Smerom budú najmä menšie a stredne veľké mestá. To pochopili rovnako dobre obaja rivali. Veď SDĽ bola vždy viac úspešná v urbánnom prostredí (t.j. v obciach nad 5000 obyvateľov). Ak napríklad vo voľbách v roku 1998 v obciach do 5000 obyvateľov získala iba 11,6 percenta, tak v urbánnom prostredí to bolo až 17,1! Takisto chápu, že volič, ktorého sa budú usilovať osloviť, nebude pochádzať z najslabších sociálnych vrstiev. Tým je už tradične bližší populizmus HZDS-ĽS alebo nostalgia ZRS či KSS. Budú musieť vsadiť skôr na zamestnancov so stredným a vyšším vzdelaním, ktorí pracujú námezdne, ale pre ktorých je politika pravice neprijateľná. Správny chlap Oba tieto faktory, urbánno-rurálne štiepenie, ako aj sociálnu stratifikáciu, zle vyhodnotil súčasný predseda SDĽ Pavel Koncoš. Na vidieku ho čaká len silne konzervatívne prostredie žičlivé jedine tak HZDS-ĽS či KDH, v mestách sú vyhliadky na úspech ešte mizivejšie. Deklarovaným návratom k ,,ľavicovým“, no bližšie nešpecifikovaným hodnotám nemá dostatočne veľký voličský rezervoár, z ktorého by mohol čerpať. Voliči KSS sa nadmieru fixujú na túto stranu a je iba málo pravdepodobné, že by volili ,,renegátov“, ktorí vraj vo vláde kolaborovali s pravicou. Azda najväčším problémom SDĽ je rozpor medzi tým, ako veci vnímajú stranícke štruktúry, a ako voliči. Koncošovi nik nemôže upierať úprimné úsilie konať ako skutočný ľavičiar. No spôsob, akým to robí, je dosť nešťastný a v konečnom dôsledku pre jeho stranu priam zničujúci. Doteraz z každého súboja, či už išlo o odvolanie vicepremiéra Ivana Mikloša alebo o privatizáciu SPP, vyšiel predseda ako porazený. ,,Správny chlap sa nikdy nevzdá,“ spieva skupina Elán v jednej pesničke. Otázne je, či by v danej situácii predsa len Koncoš nemal radšej v záujme SDĽ a možno i celej ľavice abdikovať. Podobné úvahy sa v poslednom čase množia už aj medzi predstaviteľmi jeho strany. Padajú viaceré návrhy, kto by ho mal na predsedníckej stoličke vystriedať – Ľubomír Andrassy, Ľubomír Fogaš či Ján Richter. Prvý sa však už dávnejšie sám diskvalifikoval svojou mediálnou prezentáciou ,,odborníka na všetko“ a verejnosť ho vnímala skôr ako Migašov vypúšťač pokusných balónikov. Druhý svoju šancu stať sa lídrom SDĽ zahodil v roku 1996 v konkurenčom boji s Ficom. A tretí, azda najprijateľnejší kandidát je predsa len na verejnosti málo známy. Podčiarknuté, spočítané – s ľavicovými demokratmi to nevyzerá najlepšie. Ak k tomu prirátame vyjadrenia bývalého podpredsedu SDĽ Ladislava Orosza po sobotňajšom zasadaní republikového výboru, že ,,neverí vo volebný úspech SDĽ“, tak dôvod na skepsu je dosť veľký. Zodpovednosť na viacerých pleciach Ak by sme kauzálne hľadali prvotného vinníka, či lepšie povedané, zodpovednú osobu za dnešný žalostný stav ľavice, tak by sme sa od súčasného Koncošovho radikalizmu cez Migašove korupčné podozrenia a prešľapy dostali až ku kroku P. Weissa, ktorý po neúspechu po voľbách na jeseň v roku 1994 nie celkom dobre odhadol situáciu a neprepustil už vtedy predsednícky post Milanovi Ftáčnikovi. Sotva ktosi očakáva dajaké volebné terno od Jozefa Kalmana, ktorý si za posledných päť rokov stihol prezliecť politické tričká SDĽ, ZRS, HZDS a ,,vzácnou zhodou okolností“ práve uplynulú sobotu v Bratislave založil nový politický subjekt pod názvom Ľavý blok. Pridali sa k nemu aj štyri mimoparlamentné ministrany, ktoré sa práve v tom čase zúčastňovali na diskusii Ľavicovej alternatívy (SLOVO o nej písalo), kým ďalšie tri ponuku bývalého vicepremiéra tretej Mečiarovej vlády odmietli. Kauzálne hľadanie príčin stroskotania ľavice však dnešnú situáciu nerieši, a tak naozaj vážne hrozí, že budeme nútení zmieriť sa s predstavou, že najbližšie štyri roky budú v parlamentných laviciach socialisti absentovať. Pri pohľade na okolité višegrádske krajiny to síce opäť bude predstavovať určitú úchylku od štandardu, v konečnom dôsledku to nemusí byť až taká tragédia. Za štyri roky budú mať predstavitelia ľavice na Slovensku dostatočný priestor na diskusiu o integrácii a spolupráci, ktorá sa momentálne javí ako neuskutočniteľná.
