Už v minulom čísle sme avizovali štúdiu Roberta V. Danielsa Sami doma, uverejnenú v americkom časopise Dissent vo februári roku 2000 Nebýva zvykom, aby redakcia uverejnila úmyselne príspevok, pretože je staršieho dáta. V tomto prípade výnimka potvrdzuje pravidlo. Čas tu nie je prekážkou, ale naopak výhodou – napriek faktu, že ide o analýzu zahraničnopolitickej doktríny USA. Veď pod vplyvom udalostí z 11. septembra sa svet veľkej medzinárodnej politiky mal začať rátať odznova. O príspevky, ktoré zdôraznili radikálnu novosť situácie, nebola núdza. Prečo sa teda vraciame k textu z obdobia z pred nine-eleven? Zdá sa, že novosť situácie neeliminovala to dobre známe: dejiny. Dnes je totiž opäť zrejmé, že repertoár prostriedkov riešenia a kultúrne zažitých reakcií na krízu je vždy staršieho dáta, ako to na prvý pohľad vyzerá. Iracká kríza našu dejinnosť nepochybne potvrdzuje. Ako každá vážna kríza, aj ona odkryla mnohé zo slabých miest medzinárodného poriadku. Zrazu bolo počuť názory o kríze spojencov – svet po 11. septembri vyžadoval akcieschopnosť. Vo svete po 11. septembri bolo ďalej možné uvidieť aj to, čo sa iba šepkalo v kuloároch politických strán a inštitúcií: neschopnosť medzinárodných organizácií, ako je OSN, riešiť problémy, a nielen o nich hovoriť. Odpoveďou na tieto hrubé fakty a hrozby medzinárodného terorizmu bola pre mnohých pozorovateľov unilaterálna akcieschopnosť USA, v prepojení s obrazom nedôveryhodných európskych spojencov alebo ochrana národných záujmov USA aj za cenu preventívneho vojenského zásahu mimo územia. Nuž a naše domáce nadávanie prevažne úradníkov alebo moralistov na intelektuálov, ktorých je tu mimochodom ako šafranu, malo potvrdiť to známe: svet po nine-eleven je horší, a každý realista v takmer každej do veci zasvätenej kancelárii vie: na hrubé vrece patrí hrubá záplata. Uvádzaná štúdia ukazuje, že unilaterálny koncept americkej politiky, doktrína preventívneho vojenského zásahu alebo islamská hrozba pre svetovú demokraciu sú staršie než udalosti z 11. septembra. Dokonca aj sporný bod medzi spojencami v prípade Medzinárodného súdneho tribunálu, známe americké odmietnutie recipročných záväzkov je ako postoj tradičnou hodnotou, ktorá nemá s aktuálnym napätím medzi USA a EÚ nič spoločné. Politický scenár skôr ako fakty? Nie, naša redakcia nezastáva názor, že by šlo o potvrdenie teórie sprisahania. Profesor Daniels analyzuje bezpečnostnú doktrínu, v tom čase kandidáta na úrad amerického prezidenta Georgea W. Busha tak, že ukazuje historické zdroje a predpoklady prinajmenšom dvoch vzájomne si protirečiacich doktrín v USA. Kedže ide o historickú analýzu zaoberajúcu sa zlými vyhliadkami americkej hry na jedinú superveľmoc, naliehavosť tejto štúdie vyplýva z otvorenosti konca. Práve toto povedomie slobody chýba všetkým tým pokusom o politické analýzy, ktoré odvolávaním sa na hrubé fakty si chcú vynútiť jediné správane videnie vecí. O postojoch, ktoré predchádzajú faktom tým, že ich spoluvytvárajú, hovoril už Imannuel Kant ako o predpokladoch sveta, v ktorom je zodpovednosť za jeho chod údelom všetkých zúčastnených. Redakcia SLOVA sa vráti k témam, spätými s dnešnou medzinárodnou situáciou prostredníctvom stretnutia v KLUBE NOVÉHO SLOVA.
