Je pochopiteľné, že sa SDĽ vzhľadom na svoj volebný program angažuje v oblasti privatizácie prirodzených monopolov. Doteraz si však za svoje aktivity nevyslúžila potlesk ani od svojich voličov. Prečo?
Je to dôsledok ťaženia médií proti nej alebo sprisahania lobistických skupín, ktorým stojí ľavicová strana v ceste k naplneniu ich hospodárskych záujmov? Aj takýmito argumentmi sa zdôvodňuje pokles preferencií SDĽ. Pravda však môže byť oveľa jednoduchšia. Príčina úpadku tejto ľavicovej strany môže spočívať v nej samej, v nekoncepčnosti jej vlastnej politiky.
Slovenská republika 30. augusta 2001 prostredníctvom vládou vybratého poradcu pre privatizáciu Credit Suisse First Boston vyhlásila v prestížnom britskom Financial Times a nemeckom ekonomickom denníku Handelsblatte tender na predaj 49 percent akcií Slovenského plynárenského priemyslu, a.s. (SPP). To všetko sa udialo v súlade s uznesením vlády SR po vyše dvojročnom dohadovaní koaličných strán. Zdalo by sa, že tým je celý proces nezvratne spustený a koalícia si stojí za zverejneným rozhodnutím. Toto zdanie trvalo len dvanásť dní.
Zobudil sa jeden minister
Zhodou okolností 11. septembra sa uskutočnilo stretnutie predstaviteľov SDĽ so zástupcami Asociácie zamestnávateľských zväzov a Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory. Minister práce, sociálnych vecí a rodiny Peter Magvaši prekvapivo prezentoval svoj názor na potrebu zmeny už schváleného verdiktu vlády o SPP. Keďže v napätej medzinárodnej situácii si jeho vyhlásenie nik nevšimol, pre istotu ho zopakoval o dva týždne na tlačovej konferencii SDĽ. Tým to prestala byť len osobná iniciatíva pána ministra. Rozkrútil sa kolotoč dohadov, či ide o oficiálny postoj strany a prečo s ním ľavičiari prichádzajú až niekoľko mesiacov po ukončení vyše dvojročnej diskusie. Prevalila sa vlna pochybností, či vlastne SDĽ vie, čo chce. Ministerka financií Brigita Schmögnerová reagovala slovami, že nie je iná možnosť ako pokračovať v privatizácii SPP. Navyše upozornila, že Magvašiho iniciatívu neprerokovali ani v orgánoch SDĽ. To potvrdil aj vtedajší podpredseda ľavičiarov Braňo Ondruš pre denník SME, keď na otázku, či Magvaši konal s vedomím vedenia strany, odpovedal: „Predpokladám, že minister hovoril o veciach, ktoré oficiálne predloží straníckym orgánom.“
Na zasadaní Republikového výboru SDĽ 30. septembra Magvaši zopakoval svoj návrh na rozdelenie privatizovaného balíka SPP tak, aby sa 24 percent akcií predalo a 25 percent využilo na založenie podielových listov. Žiadnu podrobnejšiu analýzu takéhoto postupu s vyčíslením dopadov na už rozbehnutú privatizáciu ani na transformáciu dôchodkového systému však nepredložil. A tak sa RV len vyjadril, že sa bude usilovať získať presné informácie, na základe ktorých by mohol prijať definitívne rozhodnutie. K prípadnému zrušeniu vyhláseného tendra nezaujal stanovisko.
S krížom po funuse?
Ako bolo možné, že v septembri 2001 nemala SDĽ dostatok informácií o privatizácii SPP? Čo vlastne robili dovtedy jej ministri a poslanci? Rok predtým, 14. septembra 2000, zobrala Národná rada SR na vedomie zámer a postup privatizácie SPP, ktoré parlamentu predložila Dzurindova vláda. Okrem neprítomného Jozefa Migaša a Mariana Anteckého sa hlasovania zdržali len Štefan Rusnák a Jana Halušková. Všetci ostatní poslanci za SDĽ hlasovali za. Na základe čoho sa rozhodovali, keď nemali dostatok informácií?
A čo robili ministri za túto stranu, keď vláda 13. júna 2001 schválila predaj 49 percent akcií SPP jednému záujemcovi? P. Magvašimu došlo až po troch mesiacoch, čo vlastne vláda schválila. A vôbec mu nepripadalo zvláštne, že spochybňuje rozhodovací proces, na ktorom sa sám podieľal. „Všade vo svete je normálne, že pri takýchto veľkých predajoch sa môže proces zastaviť aj v takomto pokročilom štádiu,“ usiloval sa presvedčiť verejnosť.
Čakalo sa teda, kedy Magvaši položí na stôl konkrétny návrh na postup SDĽ pri privatizácii SPP, aby bolo jasné, čo vlastne presadzuje. SDĽ nevyhnutne potrebovala obnoviť dôveru vo svoju kompetentnosť vládnuť. Potrebovala vyslať signál verejnosti, že má v celej problematike jasno, že jej návrh je na mieste, je zodpovedný a pre Slovensko najvýhodnejší. Jednoducho, ľudia nemohli zostať s pocitom, že celá privatizácia ostáva panské huncútstvo, v ktorom ide len o to, kto si viac utrhne.
Nová príležitosť na konečné rozhodnutie nastala 14. októbra na ďalšom zasadaní RV SDĽ. Lenže ani tu Magvaši nepovedal nič nové. Ako inak si vysvetliť uznesenie z rokovania, v ktorom mu členovia RV uložili úlohu predložiť konkretizáciu jeho návrhu. To sa nestalo ani 9. novembra na predzjazdovom stretnutí členov výboru. Po ďalšom mesiaci „získavania informácií“ vrcholný orgán strany opäť len odporučil venovať osobitnú pozornosť privatizácii SPP. Zrejme týždeň pred zjazdom už RV v starom zložení nemal chuť sa do niečoho púšťať, a tak presunul celú záležitosť na novozvolenú zostavu.
Po 7. zjazde v Trnave
RV SDĽ sa v novom zložení stretol 8. decembra 2001. Tentoraz dostal na stôl konkrétnejší materiál. Ešte dva dni pred rokovaním sa k téme vyjadril nový predseda SDĽ Pavel Koncoš. Prezentoval zámer požiadať vládu o prerokovanie návrhu ministra práce na zmenu spôsobu privatizácie SPP. Samozrejme, ak Republikový výbor SDĽ tento postup schváli. Nestalo sa. Ani teraz minister zrejme nedokázal uspokojivo doložiť svoj návrh. Potvrdil to na tlačovej konferencii podpredseda ľavicových demokratov Boris Sopira. „My potrebujeme mať veľmi transparentné informácie o tom, v akom stave je proces privatizácie SPP. Ak mám byť úprimný, my tieto informácie nemáme,“ vyhlásil a dodal: „Tomuto republikovému výboru neboli zatiaľ zo strany ministerského klubu poskytnuté relevantné informácie.“ Rozhodnutie sa opäť odložilo, minister Magvaši mal svoj návrh dopracovať. Celý problém sa presunul najprv na 18. decembra a potom na 4. januára 2002. Vtedy však členovia RV rokovali predovšetkým o odstúpení štátneho tajomníka Romana Šipoša. SPP sa dostal na pretras len okrajovo. Opäť bez záveru.
Konečné rozhodnutie prijal výbor až na zasadaní 19. januára 2002. Štyri a pol mesiaca po vyhlásení tendra a poldruha mesiaca pred uzatváraním ponúk. V čase, keď vyvolá určite veľký rozruch a praktické vyhliadky na skutočnú zmenu spôsobu privatizácie sú minimálne. O čo teda vlastne ide v tejto ságe? Celý zdĺhavý vývoj budí dojem, že išlo len o akýsi výkrik v úsilí získať politické body. Ktovie? Istý je iba výsledok celej kauzy. SDĽ nedosiahla nič zo svojho programu v oblasti privatizácie SPP. Namiesto toho sa dosiaľ prezentovala ako strana, ktorá vlastne nevie, čo chce, a nemá ujasnené základné politické kroky. V procese predaja SPP navyše zneistela potenciálnych investorov, čo sa môže prejaviť na ponúknutej cene za predávaný balík akcií, a tým priamo poškodiť predávajúceho, v tomto prípade SR. Nižšia cena znamená menej peňazí, napríklad aj na reformu dôchodkového systému.
Najvážnejšie je však ďalšie poškodenie celkového imidžu strany. Kde sú časy, keď SDĽ ľudia vnímali ako stranu opierajúcu sa o odborníkov, silnú v argumentoch a pozerajúcu sa na skutočné problémy ľudí práce?
