Internetový časopis RussiaProfile uverejňuje sériu článkov na tému „ruská duša“. Ruskí i zahraniční autori analyzujú z rozličných uhlov pohľadu tento pojem, ktorý zamestnáva expertov už vyše 150 rokov. Dmitrij Babič sa venuje často opakovanej téme, že ruskí vládcovia majú sklon k autokracii. Jeho článok prinášame v skrátenej verzii.
Presvedčenie, že Rusko bolo, je a bude ovládané autokratmi na všetkých úrovniach, je veľmi rozšírené, ale ako všetky populárne stereotypy, je zároveň zjednodušením. Veľmi často sa nedostatok demokratických hodnôt v rozličných etapách histórie považuje za dostatočný dôvod označiť každého ruského vládcu ako ázijského despotu.
Klasickí ázijskí despoti
Takýto postoj môže byť síce správny z hľadiska abstraktných politických vied, ale v skutočnosti sa ako klasickí ázijskí despoti správali iba Ivan Hrozný, Vladimír Lenin a Josif Stalin. Všetci ostatní lídri sa snažili byť Európanmi a zaručovali svojim podriadeným aspoň „právo na život“. Lenže tento zjednodušený pohľad na ruských autokratov je určite nesprávny, ak sa pozeráme na charakter ľudí, ktorých postihlo to, že museli vládnuť Rusku. Autokratické maniere vládcov sa veľmi skoro ukázali ako prejav slabosti ich charakteru, nie sily, pretože dopyt po autokracii prišiel „zdola“, od byrokratickej hierarchie, aj od obyčajných ľudí. Preto mnohí boli v skutočnosti autokratmi z donútenia. Po celé stáročia bol ruským ideálom štátnika „zodpovedný autokrat“, benevolentný reformátor so silnou vôľou, a nie ázijský despota. Väčšina predstaviteľov Ruska pred Októbrovou revolúciou v roku 1917, ako aj po nej, zodpovedala tomuto ideálu. Splniť ho bolo takmer nemožné, keďže autokracia znamená absolútnu moc, a táto akosi neladí so zodpovednosťou. Aj keď sa to zdá čudné, títo autokrati si zväčša uvedomovali, že Rusko treba modernizovať a usilovali sa vnútiť obyvateľstvu „zhora“ európske štandardy a normy. To bol prípad Petra Veľkého, cárovnej Kataríny II., Alexandra I. a mnohých ďalších vrátane sovietskych a postsovietskych lídrov. Väčšina zvolených metód mala autokratický ráz.
Mikuláš I. a Vladimir Putin
V histórii Ruska boli dve osobnosti, ktoré sa poctivo a dôsledne usilovali o modernizáciu Ruska čisto autokratickými metódami. Bol to cár Mikuláš I. (vládol v rokoch 1825 – 1855) a prezident Vladimir Putin. Podobnosť medzi dušami týchto dvoch mužov, ich zámermi a dokonca aj ich vzhľadom už zaznamenali mnohí. V skutočnosti bola ich podobnosť taká očividná, že v posledných desiatich rokoch sme v oficiálnej ruskej historiografii svedkami určitej „rehabilitácie“ Mikuláša I. Ten, dlhý čas vnímaný ako kat revolučných Dekabristov a krutý byrokrat, sa dočkal lepšieho hodnotenia v rokoch 2001 až 2007, keď o ňom vyšlo niekoľko publikácií. Prvá podobnosť medzi nimi je ich odpor k akýmkoľvek voľbám, opozičným hnutiam, miestnej samovláde a všetkému, čo obmedzuje moc štátu a jeho hierarchie. Tento odpor má zrejme korene v ich živote. Ani jeden z nich sa nepripravoval na vládnutie. Nikdy predtým neboli verejnými politikmi, na vrchol stúpli náhle pod vplyvom okolností. Mikuláš mal 29 rokov a velil divízii, keď jeho brat Alexander I. v roku 1825 zomrel. Keďže Mikulášov starší brat Konštantín nebol spôsobilý vládnuť, cárom sa odrazu stal najmladší syn veľkej rodiny. Podobne ani Putin nikdy nemal ambície stať sa prezidentom a bol celkom spokojný s kariérou dôstojníka KGB a manažéra radnice. Po nečakanom vstupe do politiky sa obaja snažili zaviesť do štátnych záležitostí určitý poriadok spôsobom, ktorému rozumeli. Ako bývalí dôstojníci ho chápali ako prísnu hierarchiu, v ktorej ľudia sledujú dané inštrukcie a plnia svoje povinnosti. Všetko muselo byť pekné a v poriadku, aspoň na papieri (v Mikulášových časoch) alebo na televíznej obrazovke (za Putina).
Modernizácia zhora
Existuje markantný rozdiel medzi klasickým ruským autokratom (napr. Mikulášom I.) a priemerným ázijským despotom. Ruskí autokrati (vrátanePetra Veľkého) neboli primitívni xenofóbovia alebo nacionalisti, ktorí nevidia nedostatky vlastných ľudí. Všetci si uvedomovali, že priepasť oddeľujúcu Rusko od zvyšku Európy týkajúcu sa technologického pokroku a kvality štátnej služby, treba zúžiť. Na počudovanie, boli to títo autokrati, ktorí chceli tvrdo zmodernizovať Rusko svojím spôsobom bez toho, aby ohrozili vlastnú moc takými európskymi inštitúciami, ako sú voľby alebo slobodné médiá. Vášeň pre všetko európske nasmerovalo týchto autokratov na kolízny kurz s konzervativizmom populácie, ktorá často považovala početné Mikulášove „oddelenia“ či „kancelárstva“ alebo Putinovu „elektronickú vládu“ za prekážku postavenú medzi otcovskú postavu cára a ju samu. A tu máme ešte jeden paradox, ktorému na Západe nie vždy rozumejú – vládnuceho autokrata zavádzajúceho európske maniere vlastný národ málokedy miluje. Prinajlepšom ho vnímajú ako síce ozdravujúcu, ale predsa len horkú pilulku. Rusi, vždy schopní prispôsobovať sa podmienkam, adaptovali sa aj poeurópčovaniu, no akceptovanie nových pravidiel bolo často povrchné a neúprimné. Len čo sa autokratická kontrola uvoľnila, radi sa zbavili civilizačných obmedzení a vrátili k starej dobrej ázijskej neformálnej regulácii.
Leonid Brežnev a Michail Gorbačov
Boli napríklad cár Alexej zvaný Tichý (vládol v 17. storočí) a Leonid Brežnev autokratmi? Nemali síce vyvinutý systém kontroly a rovnováhy, ktoré by limitovali ich moc, ale zato mali jasnú predstavu o želaniach svojich ľudí a vyvinuli maximálne úsilie, aby nekonali proti ich želaniam. Pohybovali sa v hlavnom prúde ruského ľudu túžiaceho po stabilite, skromnom a dôstojnom živote, čo bol v Rusku vždy ideál, síce nikdy nedosiahnutý, ale zato ani nikdy neopustený. Duchovne nebol ani jeden diktátorom. Ako autokrati sa správali iba vtedy, keď predstavitelia establišmentu očakávali, že budú ochraňovať ich osobnú moc v záujme štátu. Brežnev bol zjavne nešťastný zo zvrhnutia svojho bývalého priateľa Alexandra Dubčeka. „Dobrého cára“ Brežneva obmedzovalo aj kolektívne vedenie (politbyro), ktoré mu napríklad zabránilo, aby znova znížil počet jadrových zbraní počas krátkeho obdobia „détente“. V tomto zmysle bol Michail Gorbačov oveľa väčší autokrat, lebo kritiku niektorých členov politbyra, že robí priveľké ústupky USA, vôbec nebral do úvahy. Napriek tomu aj jeho kritici súhlasia s tým, že nazvať ho diktátorom by bolo nesprávne a nespravodlivé. Ruský ideál vládcu bol – a napriek početným sklamaniam stále je – prístupný, počúvajúci cár, ku ktorému má každý osobný prístup so sťažnosťami na miestnych byrokratov zneužívajúcich svoje právomoci. Taká bola tradícia už v Moskovskej Rusi a tá sa vštepila do ruských génov. Mikuláš I. a V. Putin sympatizovali s takýmto postojom, veľa cestovali po krajine, stretávali sa s ľuďmi a počúvali ich sťažnosti. Putin dokonca pozdvihol takýto postup na novú úroveň organizovaním televíznych besied, počas ktorých mu diváci mohli telefonovať a klásť otázky. Keď Mikuláš I. krátko pred smrťou umlčal oponentov i kritických prívržencov, vyhlásil: „Robil som rozdiely medzi tými, čo chcú spravodlivé reformy, a tými, ktorí si želajú radikálnu zmenu prinášajúcu bohvie čo.“ S týmito slovami by nepochybne súhlasil aj Putin.
