Najnovšia súborná štúdia Freedom House, organizácie so sídlom v New Yorku, sucho a zároveň optimisticky konštatuje, že demokracia sa stala prevládajúcou formou vlády na celom svete. Ak v roku l900 nebola na zemeguli žiadna krajina so všeobecným volebným právom, na začiatku roku 2000 bolo takýchto krajín l19. Sme však sami voči sebe slušní, spravodliví, či dokonca féroví?
V roku 1971 americký filozof J. Rawls vydáva svoju prácu Teória spravodlivosti, ktorá je považovaná za najväčšie dielo politickej filozofie od spisov J. S. Milla. Zmyslom tejto teórie je aj hľadanie princípov, pretože ľudia túžia najmä po poznaní, po demokracii, po spravodlivosti, férovosti, slušnosti a dobre.
Storočie vojen, nespravodlivostí a demokracie Sám pojem spravodlivosti však nepochádza zo zmluvy, ale je intuitívne vymedzený vopred. Prostredníctvom zmluvy je len špecifikovaný, sformulovaný a dovedený do dôsledkov. Spravodlivosť nie je mysliteľná bez predpokladu rovnosti všetkých. Ďalej, spravodlivosť musí zaručovať rovnováhu súperiacich záujmov a výhodnosť sociálnej kooperácie všetkých zúčastnených (asociácia založená na vzájomných výhodách). Podľa Rawlsa by racionálne uvažujúci ľudia zvolili z rôznych modelov spravodlivosti koncepcií spravodlivosť ako férovosť. Spravodlivosť – férovosť môžeme vyjadriť dvomi nasledujúcimi princípmi. Každá osoba má rovnaké právo na najrozsiahlejší celkový systém rovnakých základných slobôd, ktorý je kompatibilný s obdobným systémom slobôd pre všetkých. Ďalej, sociálne a ekonomické nerovnosti majú byť usporiadané tak, aby boli k najväčšiemu prospechu najmenej zvýhodnených jedincov, konzistentne s princípom spravodlivého ukladania úspor a späté s úradmi a pozíciami, ktoré sú prístupné všetkým za podmienok rovnosti a príležitosti pre všetkých.
K týmto princípom pridáva Rawls pravidlá priority, podľa ktorých je prvý princíp nadradený druhému a druhá časť druhého princípu je jeho prvou časťou. Prvé prioritné pravidlo znamená nadradenosť slobody, ktorá môže byť obmedzená len kvôli slobode a nie pre niektorú z požiadaviek druhého princípu. Druhé pravidlo vyjadruje nadradenosť spravodlivosti nad blahobytom, pretože skutočná rovnosť príležitostí je hlavnejšia než dobro najmenej zvýhodnenej skupiny.
Zvýhodnení a znevýhodnení Ak by sme sa pokúsili obecne sformulovať koncepciu spravodivosti ako férovosti a pritom sa neodkloniť od Rawlsovho konceptu „férovosti“, musím jednoducho popri liberálnych konštantách (sloboda, majetok…) do definície pojať aj sociálnu spravodlivosť. Potom férovosť a spravodlivosť v praxi znamená, že všetky základné spoločenské hodnoty – sloboda a príležitosť, príjem a majetok, sociálne základy sebaúcty – majú byť rozdelené rovnomerne, pokiaľ dajaké nerovnomerné rozdelenie, jednej alebo všetkých týchto hodnôt nie je k prospechu najmenej zvýhodnených osôb. Rawlsovo chápanie môžeme zaradiť k pokusu o prekonanie a syntézy dvoch prístupov k morálke. Predovšetkým výslovne odmieta hľadanie jedného najvyššieho kritéria, na ktoré by bolo možné „zavesiť“ celú morálnu koncepciu. Meradlom jej správnosti má byť naopak koherencia, s akou je schopná integrovať rôzne hľadiská. Chce zaistiť relatívnu svojbytnosť práva i dobra a zároveň zdôvodniť, prečo je prvé nadradené druhému a v čom na druhej strane môže spočívať súlad oboch pólov.
Opona nevedomosti Až po tom, čo racionálna voľba v pôvodnej pozícii definovala princípy spravodlivosti, sa opona nevedomosti dvíha a ľudia sa objavujú ako empirické indivíduá so zvláštnymi schopnosťami a záujmami, s partikulárnou osobnou identitou a sociálnym postavením. Potom po vymedzení pravidiel spravodlivosti a v ich rámci si teda ľudia volia svoje partikulárne ciele. Priestor týchto volieb, týkajúcich sa zvláštnych dobier, je tak vopred vymedzený schémou spravodlivej kooperácie. Právo tvorí hodnotovo neutrálny systém pravidiel – čo si nie všetci slovenskí zákonodarcovia uvedomujú – v rámci ktorého každý sleduje svoje záujmy a hodnoty. Právo tak predchádza dobru v dvojakom zmysle. Individuálne práva nemôžu byť obetované na oltár dobra a princípy spravodlivosti (z ktorých je právo odvodené) nemôžu by samé odvodené z konkrétnejšej predstavy o dobre. Systém práv nie je legitimovaný tým, že by maximalizoval obecné blaho, či inak kvalifikované obecné dobro, ale len tým, že umožňuje, aby si v jeho rámci skupiny a jednotlivci mohli vybrať a realizovať svoje vlastné ciele.
Videli sme, že tento súlad je predurčený motivovať strany v pôvodnej pozícii – strany volia také princípy, ktoré im zaručia rozumný podiel na primárnych dobrách. Prednosť princípu rovnej slobody pritom vyjadruje kantovský zákaz inštrumentalizácie ľudskej osoby a rešpekt k ich autonómii, druhý princíp potom výhodnosť spoločného spolužitia pre všetkých zúčastnených, čo zdôrazňovali predchodcovia utilitarizmu T. Hobbes a D. Hume. Výsledná koncepcia spravodlivosti syntetizuje oba protikladné póly morálnej filozofie a má tak zodpovedať ako deontologickému univerzalizmu, tak aj ideálu realizácie plurality partikulárnych záujmov empirických jednotlivcov. Rawls chce navyše ukázať, že princípy a inštitúcie na nich založené nie sú len prostriedkami k dosahovaniu našich účelov – ako napr. verejné cesty, ktoré používame na súkromné účely – ale dobrá svojho druhu. Po hypotetickej voľbe v pôvodnej pozícii a vstupe do reálneho sveta je slabá koncepcia dobra obohatená o ďalšie určenie.
Spravodlivé spolužitie s druhými nie je teda prostriedkom našich účelov, ale tiež obohatením nášho života a rozvinutej vlohy ostatných. Spojitosť existencie s minulými a budúcimi generáciami a prítomný život prekonávajú partikulárne obmedzenie nášho JA, pričom ho súbežne doplňujú a umocňujú. To sa týka jednak čiastkových asociácií, sociálnej únie ako aj sociálnych únií, ktorá je spoločnosťou ako celok. Život v spoločnosti podľa spravodlivých princípov poskytuje prostredie a regulujúci rámec k presadzovaniu našich záujmov a realizácii našich hodnôt, pričom sám o sebe je jednou z cieľových hodnôt.
Podmienky slušnej spolupráce Cieľom teórie spravodlivosti je preukázať, že ideály spravodlivosti, ako aj úvahy o tom, čo je a nie je spravodlivé, sú dôležitými aspektmi ľudského bytia. Rawls vníma situáciu tak, že riešenie je možné dosiahnuť prostredníctvom presahujúceho konsenzu. Presahujúci konsenzus je možný iba vtedy, ak budeme predpokladať, že slušná sociálna a politická spolupráca je prijateľná aj pre zástancov odlišných koncepcií dobra a môže sa chápať ako spoločné dobro. Presahujúci konsenzus by sa mohol na Slovensku v tejto chvíli etablovať napríklad v koncepte zahraničnej (integračnej) politiky štátu, alebo v edukácii všetkých fragmentov spoločnosti. J. Rawls vo svojej práci logicky argumentuje (pričom východiskovým stavom je rovnosť a sloboda účastníkov procedúry), že zmluva sa uzatvára v situácii závoja nevedomosti. Toto označuje stav, že nikto z účastníkov zmluvy nepozná svoju budúcu majetkovú a sociálnu perspektívu a taktiež ani svoje vlastné intelektuálne, alebo iné schopnosti. Podľa Rawlsovho presvedčenia osoby uzatvárajúce zmluvu by požívali racionálnu zásadu maximalizovania zisku. Rozum im súčasne prikazuje prijať zásadu rovnakej maximalizácie slobody. Každé indivíduum má mať rovnaké právo na najširší extenzívny systém základných slobôd, zhodných s rovnakým systémom slobôd pre všetkých ostatných. Toto je nosnou zásadou sociálnej spravodlivosti.
Zásada rovnosti Idea rovnosti spočíva aj v základoch druhého tvrdenia, že všetky prvotné spoločenské hodnoty – sloboda, bohatstvo, ako i ohodnotenie seba samého – sa musia rozdeľovať na princípe zásady rovnosti. Táto druhá zásada je modifikáciou tradičného liberalizmu, ktorý sa koncentroval na slobodu a neobmedzenú nerovnosť. J. Rawls zdôrazňoval nenarušiteľnosť prvej zásady, hoci uznával, že obidve zásady sú neprotivorečivé. Ak teória spravodlivosti ako slušnosti viac presvedčuje, než staršie formy zmluvnej teórie, je to podľa môjho názoru dané predovšetkým tým, že pôvodný stav zjednocuje do jednej koncepcie dostatočne jasný problém výberu s podmienkami, ktoré sú k prijatiu morálnych princípov primerané. Počiatočná situácia spája potrebnú jasnosť s relevantnými etickými podmienkami.
Z hľadiska objektívneho hodnotenia treba konštatovať, že Rawlsova teória podporuje predovšetkým demokratické procedúry prijímania rozhodnutí, zoslabuje autokratické a technokratické teórie, ako i liberálmi zbožštený princíp neobmedzenej konkurencie ako základu fungovania spoločnosti.
Objav demokracie Od dôb staroveku ľudia permanentne rozmýšľajú o politickom systéme, v ktorom by boli jeho členovia politicky rovnocenní, kolektívne zvrchovaní, ovládajúci všetky funkcie, zdroje a inštitúcie, ktoré potrebujú, aby mohli vládnuť. Táto predstava a prax, ktorá ju uvádzala do života, sa objavila v prvej polovici piateho storočia pred naším letopočtom medzi Grékmi, ktorí výnimočne ovplyvnili svetovú históriu. Boli to práve Gréci, ale najmä obyvatelia Atén, ktorí svojou činnosťou spustili transformáciu od myšlienky a praxe vlády niekoľkých, k myšlienke a praxi vlády mnohých. Toto pozoruhodné chápanie vlády na dlhú dobu takmer zmizlo. Približne v rovnakom období, kedy sa myšlienka vlády mnohých pretvárala do politického života v Aténach a iných mestách Grécka, zakoreňovala sa tiež v mestskom štáte starého Ríma. Pre ďalšie pochopenie je dôležité vedieť, že charakter politických inštitúcií v Rímskej republike naďalej odrážal pôvodnú formu malého mestského štátu a to i dlho po tom, čo Rimania prerazili hranice svojho mesta a začali najskôr dobývať polostrov a nakoniec veľkú časť Európy a Stredomoria. Tisíc rokov po tom, čo republikánsku vládu vystriedal César a Augustus, objavila sa ľudovláda znovu v mestských štátoch renesančného Talianska. Mestský štát bol prekonaný štátom národným a myšlienka transformácie sa preniesla od mestského štátu k národnému, ktorý mal oveľa väčšie parametre.
Táto transformácia viedla k zásadne novému súboru politických inštitúcií, ktoré vytvorili to, čo sa obvykle nazýva demokracia. Dnes je myšlienka demokracie všeobecne rozšírená: väčšina režimov si nárokuje na titul „demokracia“. Dokonca i súčasní európski „diktátori“ veria, že nevyhnutnou zložkou ich legitímnosti je pár slov zo slovníka demokracie doplnených akousi falošnou integračnou rétorikou.
Polyarchia Dôkladný pohľad na demokratické ideály a prax je navyše zviazaný s odhalením značného množstva problémov, ktoré pravdepodobne nemajú žiadne konečné riešenie. Jedným z dôsledkov zmeny rozmeru demokracie je vychvaľovanie kedysi tak významného utopizmu demokratického ideálu. Verejná teória demokracie má sklon predpokladať, že si dnešná veľkoplošná demokracia môže udržať všetky výhody veľkého rozmeru a stále má ešte klady a možnosti demokracie v malom rozsahu. Demokracia bez férovosti nie je plnohodnotná. Polyarchia je svojím spôsobom demokratická prax alebo praktická demokracia. Prax dokazuje, že v zásade nie je možné dosiahnuť ideálnu „čistú“ vládu. Je však otázkou politickej tolerancie a politickej triezvosti, kedy táto nerovnosť prekročí medznú hranicu a prechádza do polohy nadvlády a donútenia. Čiže, ako upozorňoval už Ch. Montesquieu, „každá nerovnosť v demokracii musí vyplývať z povahy demokracie a zo samej zásady rovnosti“. Praktická demokracia je výrazom hľadania rovnosti v politike, spravodlivého – férového prístupu s cieľom minimalizovať nerovnosť, resp. ponechať v platnosti funkčne zdôvodnenú nerovnosť v spoločnosti, ktorá je vo svojej podstate spravodlivo zorganizovaná.
Nové ohrozenia Dnešok prináša nové a nové ohrozenia slobody, nové pokušenia byť neférový, či dokonca neslušný voči najvyššej inštancii v hierarchii demokracie – voči voličovi. Predpokladom demokracie je návyk k súžitiu, k vzájomnej úcte a dobrej vôli. Nie je preto potrebné sa pozerať na Rakúsko, Ukrajinu, či dokonca Rusko, stačí ak sa zahľadíme do vlastnej kuchyne. Na prahu 21. storočia má totiž demokracia zelenú aj napriek tomu, že pod oponou nevedomosti sa budeme dozvedať čo to o referende ako superdemokratickom inštitúte. O demokratickej procedúre, ktorá môže viesť k nastoleniu diktatúry. Poctivá ľavicová demokracia sa vždy usilovala o zodpovednosť a najmä preto sa musí postaviť len za také referendum, za ktorým je s koncentrovaná slušnosť, férovosť a túžba v kombinácii s odvahou k vyspelosti…
Autor (1959) je tajomník Zahraničného výboru NR SR
