Evergreenom slovenskej politiky je neschopnosť riešiť vysokú nezamestnanosť a jej prepojenie na zaťaženie podnikateľov daňami a ochranou pracovného trhu, ktorá im nedovoľuje zamestnávať viac ľudí. V poslednej dekáde sme začali vo veľkom poskytovať finančné dotácie zahraničným investorom, ktorí poskytli následne zákazky pre slovenské malé a stredné podniky, stali sme sa lídrom v automobilovom priemysle, dosahovali sme vyšší ekonomický rast (na financovanie vzdelania a kultúry nebolo ani v dobe hojnosti a podľa predpovedí malo byť). Zázrak prešiel, ekonomický rast je opäť nízky a nezamestnanosť stále vysoká.
V poslednom čase sa začali spochybňovať štatistiky o vysokej nezamestnanosti, ktorá je vraj spôsobená vysokou mierou rómskej populácie. Avšak nezamestnanosť je vysoká aj na západnom Slovensku (okrem Bratislavského kraja), kde je nižšia miera rómskej populácie. Zabúda sa na fakt, že naša miera zamestnanosti je iba okolo 60 %, pričom vo vyspelých západných a severských ekonomikách okolo 75 %. Je tiež pravdou, že v týchto krajinách je viac pracovných úväzkov čiastočných (čo však napr. v Nemecku vedie k poklesu reálnych miezd, k chudobe).
Zmena komplikovaného systému zdanenia orientovaného na (zdanenie) prácu(e)
Podnikatelia sa sťažujú, že naše mzdy sú vysoké, pričom podiel miezd na HDP je 37 % a podiel kapitálu vyše 54 %. V Nemecku je podiel miezd na HDP niečo nad 50 %, pričom v posledných dvoch dekádach klesol cca o 5 %, o poklese od 70. rokov nehovoriac a podiel kapitálu je okolo 40 %. Podobne je to aj v iných vyspelých západných a severských ekonomikách. Takže tento argument našich podnikateľov je falošný a lživý. Hovorí skôr o ich chamtivosti a nenásytnosti (v kresťanskom Slovensku…) než o reálnom stave. Tak či tak nezamestnanosť je vysoká a ekonomický rast nízky. Kde je zakopaný pes? Dá sa to tento stav rýchlo riešiť?
V prvom rade, náš daňovo-odvodový systém bol založený pri vzniku republiky roku 1993 a inšpirovaný (ak ma pamäť neklame) ruským systémom (podobný systém je okrem Ruska ešte v Rumunsku!). Rusko vzniklo po rozpade Sovietskeho zväzu o rok skôr. Tento systém navonok veľmi prehľadný a logický je vnútorne nepodarkom a byrokraticky veľmi komplikovaný. Je založený na zdanení práce. A ani jedna vláda, pravicová (volá za viac práce) alebo ľavicová (volá po práci pre ľudí) nemala zámer tento stav zmeniť. Prvýkrát som o probléme písal pred 11 rokmi v denníku Sme, ale nič sa odvtedy nezmenilo.
Príjmy do sociálnej a zdravotnej poisťovne sú závislé od zamestnanosti: ak sa človek zamestná, vzniká odvod pre zamestnávateľa a zamestnanca. Lenže sociálne výdavky vôbec nemusia byť financované cez tzv. sociálnu poisťovňu, ale priamo z daní ako v iných krajinách, ktoré nie sú priamo závislé od zamestnanosti. O aké poistenie ide? Ide o solidaritu, nie? Ale to je skôr ideologický argument, nám musí ísť v prvom rade o praktickú funkčnosť. Abstrahujem od dlhodobej platobnej nedisciplíne podnikateľov a neschopnosti štátu nedoplatky vyberať.
Čo teda treba zmeniť?
V prvom rade, treba zjednotiť odvody zamestnávateľa a zamestnanca pod odvody zamestnanca. Ide o umelé treštenie, ktoré nemá žiadny význam. Vedie iba k snahám vyhýbať sa. mu. Toto delenie je založené na archaickom argumente, že zamestnávatelia majú prispievať zamestnancom na dôchodky a sociálne dávky v problémových obdobiach. Lenže v dnešnej novej globálnej ekonomike už ľudia nie sú závislí od jedného veľkého zamestnávateľa. Je bežné, že človek za život vystrieda aspoň desať zamestnaní. Zamestnávatelia o solidarite ani nepremýšľajú. Majú proste nákladovú položku. Zjednotením odvodov si ľudia uvedomia, že zo svojej tzv. superhrubej mzdy (ceny práce) platia reálnu daň z príjmu/daň zo mzdy až 40 %. Z toho oficiálna daň z príjmu fyzických osôb, v skutočnosti zo mzdy, pri priemernom plate okolo 800 eur je 9 % z hrubej mzdy a zo superhrubej mzdy je to okolo 7 %. Drvivú časť tvoria tzv. odvody, teda sociálne a zdravotné dane.
Zmenou by sa systém sprehľadnil: ľudia si uvedomia svoje príspevky do spoločného a zamestnávateľom sa uvoľnia ruky. Pre niekoho sa to môže javiť ako kozmetická úprava, ale to je očný klam. Diabol je skrytý v detailoch.
Za úvahu stojí tiež, prečo by sa daň z príjmu mala platiť až po zaplatení sociálnych a zdravotných odvodov a po odpočítaní nezdaňovaného mimina. Prečo nezdaňovať dane a odvody zo (super)hrubej mzdy rovným dielom po odpočítaní minima? Odvody na nemocenské a úrazové poistenie a poistenie v nezamestnanosti (nehovoriac o špecifických slovenských položkách, ako sú garančný a rezervný fond) sa môžu ihneď zrušiť a nechať uhrádzať z daní, z rozpočtu. Nejde predsa o ideologickú čistotu (zase a zase), ale o funkčnosť a efektívnosť. Sociálna poisťovňa by mal byť minimalizovaná na dôchodkový fond (v ČR iba samostatný dôchodkový účet) a ostatné položky financované z rozpočtu, z daní. Odhliadnuc od súčasných zámerov v zdravotníctve za úvahu stojí vytvorenie fondu pre zdravotníctvo. Samozrejme, zdravotníctvo sa nepohne zo stavu vytvárania dlhov, ak nebude zmenený systém ohodnotenia diagnóz a ich uhradzovania (na to tiež nie je politická vôľa). To všetko vytvorí podmienky na zníženie „zdaňovania práce“ a znížia sa tak náklady pre podnikateľov, pre zamestnávanie ľudí.
Financovanie uvádzaných položiek prejde na štátny rozpočet (ako inde vo vyspelých ekonomikách v Európe), ktorý je závislý od daní a nie od úrovne zamestnanosti. Vytvoria sa tak podmienky na progresívne zvýšenie daní z príjmu fyzických a právnických osôb. Prečo by ľudia mali platiť daň z príjmu reálne len okolo 7 % zo svojej superhrubej mzdy a nie napr. od 30 % do 50 % pre vysoké príjmy? (Dnes reálne je to po spočítaní všetkých položiek okolo 40 percent.) Je to tak veľa? Nezniesli by odbremenení podnikatelia zdanenie vyššie než 23 %? Takýto nový zdaňovací systém by bol efektívnejší, jednoduchší, transparentnejší pre ľudí i ekonómov, menej zaťažujúci zamestnávanie ľudí a v neposlednom rade tiež stabilnejší než ten súčasný „rusko-rumunsko-slovenský“ systém.
Ako som v predchádzajúcich článkoch písal, treba zmeniť i celkový pohľad na zdaňovanie. Treba zvážiť zdanenie majetku od určitej výšky, zdanenie kapitálu, zdanenie príjmov firiem podľa územia, kde vykonávajú svoju činnosť (úvahy v Británii) a to napr. zavedením koncesie na vykonávanie podnikateľskej činnosti na našom území pre firmy so sídlom v zahraničí (predaj tovarov a služieb XY a pod.); a v neposlednom rade zaviesť zdanenie tržieb namiesto ziskov, lebo iba tak sa dá vyhnúť daňovo-účtovníckym optimalizačným machináciám (okamžité sprísnenie zákonov v tejto oblasti by tiež nezaškodilo).
Práca je zdanená 40 percentami, zisky 23 %, a spotreba 10 a 20 %. A majetok? Veľké nehnuteľnosti? Luxus? Dividendy? Vysoké vklady? Nemá to logiku. Taká spoločnosť nemôže prosperovať.
Okamžitý rast HDP cez export služieb
Kde hľadať oblasť pre rast ekonomiky? Odpoveď sa natíska už od vzniku samostatnej republiky – v cestovnom ruchu. Zahraniční turisti platia okamžite „na drevo“ a ich prílev nie je ničím obmedzený. Kapacity máme veľké. Chce to len um a vôľu.
Každá vláda za posledných 20 rokov sa snaží pozdvihnúť túto oblasť. Aj posledná vláda už vypracovala x-tú variantu stratégie/koncepcie rozvoja cestovného ruchu na Slovensku. Koncepcia je, samozrejme, ako tie predchádzajúce komplexná a vyčerpávajúca s mnohými inovatívnymi opatreniami. Ako inak riešiť rozvoj než odstraňovaním byrokratických prekážok, novými systémom hodnotenia, finančnou podporou podnikateľov, vzdelávacími projektmi, marketingom?
Čo myslíte zaberie to konečne na x-tý pokus? Alebo sa peniaze roztratia do vreciek istých ľudí? Čo myslíte: k Jadranskému moru chodia ľudia do Chorvátska, Talianska alebo Grécka a nie do Albánska preto, že majú oproti Albánsku lepšie systém podpory podnikateľov v cestovnom ruchu, vyššie dotácie a lepší systém hodnotenia kvality? Či pre iné dôvody?
Inak, nová stratégia hovorí o náraste podielu cestovného ruchu na HDP z 2,5% na 3,2 % v roku 2020. O tom to celé práve je: my musíme podiel cestového ruchu znásobiť! To hovorí o nepochopení problému a diletantizme nielen úradníkov, ale hlavne politikov a ekonómov v politický stranách a vo vláde.
Argument, že cestovný ruch nevyrieši celkový rast ekonomiky, pretože jeho podiel na HDP je malý aj v iných krajinách, je síce opodstatnený, ale veľmi zavádzajúci. Podiel cestovného ruchu na HDP v Rakúsku je síce len cca 5 %, ale celkový multiplikačný efekt zvyšuje podiel na HDP na cca 12 %. Na Slovensku je to cca 2 % a 5,5 %, v ČR 3 % a 9 %, v Slovinsku 4 % a 12 %, v Španielsku 6 % a 15 % a v Grécku je podiel až 23 %. Teda na Slovensku je rozdiel, či to bude 5,5 % alebo 12 %, čo by už ekonomiku zjavne oživilo.
Celý problém s rozvojom cestovného ruchu sa podobá viac než 40-ročnej histórii stále rozostavanej diaľnice zo západu na východ, čo je asi svetový rekord. V Chorvátsku sa podarilo spojiť sever s juhom za 3 roky. Viete prečo to u nás nejde? Podľa vyjadrenia odborníkov nedávno v relácii „Pozor, zákruta!“ v RTVS my máme komplikovanejšie podložie – teda opäť objektívne príčiny… Groteska, každému na smiech.
Čo teda urobiť?
Zahraniční turisti prídu, keď budú mať nato dôvod. A prídu ihneď bez rozpakov. Čo by tým dôvodom malo byť? Hory, liečebná voda, unikátny raj medveďov a čiastočne ľudová kultúra (mestské pamiatky sú v porovnaní s inými krajinami mizerné). Treba ale vymyslieť propagáciu našich predností a nie spisovať plané stratégie. Kde propagovať? Vo svetových masmédiách – printových a elektronických. Máme jedného z najpopulárnejších športovcov na svete – cyklistu Sagana. Nemohol by on urobiť propagáciu vo svetových masmédiách? Prečo neprísť na Slovensko zjazdiť na bicykli hory? Celý segment turistov navštevuje krajiny po svete iba za touto zábavou. Polc je tiež vo svete populárny cyklistický zjazdár. Prečo nevyužiť na propagáciu Cháru (USA, Škandinávia) alebo Sklenaříkovú (Francúzsko). A čo tak využiť pripomienky a pútače na svetové ikony Kafku a Lenina? Urobia viac než dotácie, hodnotenia alebo partnerské organizácie, agentúry cestovného ruchu vo svete, do ktorých sa vkladá toľko nádeje. Ak ide o peniaze a bohatstvo krajiny, treba sa tiež vzdať nacionalizmu a nešíriť do sveta, že jedinou bránou na Slovensko je iba Bratislava, ale aj svetovo navštevované mestá Krakov a Budapešť (z nich je do našich hôr omnoho lepší prístup).
Nuž, jednu zatiaľ neliečiteľnú chorobu máme a všetci ju dobre poznáme: povestná ochota a služby v našich hoteloch a reštauráciách. Čo s nimi? Možno by pomohla verejná osveta o dobre a zle, ľudských vlastnostiach.
* * *
Zdá sa, že Smer-SD, aj keď sa snaží prezentovať ako veľká ľavicová strana alebo strana všetkých ľavičiarov, nemá intelektuálne kapacity, aby dostal Slovensko na cestu rozvoja, aby Slovensko pohol niekam vpred, zmenil ho k lepšiemu a nielen sa prijímali nové opatrenia a stratégie rozvoja, načo Smer kapacity má. Výsledok takejto vlády Smeru je ale jasný vopred: Slovensko sa zmení minimálne smerom k spravodlivejšej a prosperujúcej spoločnosti pre všetkých. Je ale na ľavicových intelektuáloch po celom Slovensku, aby sa Smeru snažili pomôcť, prinášali vlastné návrhy, myšlienky a inovácie, inak sa nielen nič nezmení, ale vráti sa opäť pravica a bude horšie.
