Sme svedkami spoločenskej popravy troch významných vedeckých pracovníkov, ktorí zastávali vedúce funkcie na Výskumnom ústave pôdoznalectva a ochrany pôdy (riaditeľ RNDr. Miroslav Kromka, CSc., vedúci odboru pre digitalizáciu Ing. Michal Sviček, CSc. a vedúci regionálnej pobočky ústavu v Prešove, prof. Ing. Jozef Vilček, PhD.). Bez vyšetrenia a overenia podstaty boli s okamžitou platnosťou odvolaní z funkcií s odôvodnením, že oni sú príčinou neoprávneného poskytovania miliónových dotácií pre poľnohospodárov, keď na základe novinárskeho článku pána Bána za poľnohospodársku pôdu označili aj asfaltový povrch parkoviska pre autá. Keďže išlo o milióny eur, bolo treba konať rýchlo a razantne ukázať ľudu, že vrchnosť to s likvidáciou korupcie myslí vážne. Pre ľud to bude uspokojujúci signál a skutoční korupčníci si vydýchnu, že bude zas chvíľu pokoj.
Kto aspoň trochu pozná prax prideľovania dotácií, musí si v súvislosti s potrestaním vinníkov položiť pár otázok. Ak sa niekto pýta, akú úlohu v celej agende a prečo hrá Výskumný ústav pôdoznalectva a ochrany pôdy a tlieska zjednodušeniu agendy presunom monitorovania plôch na Poľnohospodársku platobnú agentúru, je mojou povinnosťou zaujať stanovisko.
Pre tých, ktorí ma nepoznajú, sa patrí predstaviť. Som absolventom dnes vyše dvestoročnej univerzity V. V. Dokučajeva, v celom svete uznávaného zakladateľa náuky o pôde, ktorý bol koncom 19. storočia jej rektorom. Po návrate zo štúdií som bol iniciátorom vykonania Komplexného prieskumu pôd a zakladateľom samostatného výskumného ústavu, ktorý za môjho tridsaťročného pôsobenia sa stal svetoznámym (pracovalo tu vrátane mňa 5 doktorov vied (DrSc.), 7 profesorov a docentov, skoro dvadsať kandidátov vied ( CSc. a PhD.), dvaja laureáti Štátnej ceny. Moji odchovanci v súlade s vývojom technických prostriedkov si osvojili metódy diaľkového prieskumu Zeme pomocou satelitov, digitalizovali mapové i analytické údaje o pôde, vrátane jej bonitných tried. To boli dôvody, prečo ústav, ako tvorca a správca údajov bol poverený anonymne tieto údaje poskytovať ako podklady, či práce, na ktoré sa žiadali dotácie, boli skutočne vykonané. Poskytnutie dotácie, ani jej výšku teda nemohol ústav, ani jeho vedúci pracovníci v žiadnom prípade ovplyvňovať. Ako viem z rozhovorov na ústave, o presun tejto agendy sa Poľnohospodárska platobná agentúra usilovala už viac rokov, pravdepodobne nie z dôvodov, aby pracovníci ústavu mali viac času na vedeckú prácu.
V hre je niečo celkom iné. Už pár rokov pozorujem deštrukčné tendencie vo vzťahu k výskumným pracoviskám, najmä tým, ktoré nielen že krútia hlavou, ale sa opovažujú aj nahlas vysloviť pochybnosti nad rozhodnutiami domácich vysokokvalifikovaných laikov v štátnych funkciách. Čakal som, kedy a kto to začne a pod akou zámienkou. Pri stretnutiach s akademikom Jánom Plesníkom si vždy zaspomíname, aké to boli chvíle, keď sme tvorili slovenskú poľnohospodársku vedu, budovali výskumné ústavy, keď sa požadovalo, aby na ich čele boli špičkoví vedeckí pracovníci, stratégovia vedy, schopní nielen sa prispôsobovať, ale aj iniciovať vedecký pokrok dokonca v medzinárodnom meradle. Dnes sa cítime, obrazne povedané, ako otcovia, ktorí sú nútení pozerať sa bezbranne na umieranie svojich detí!
Poznám odvolaných ako čestných vedeckých pracovníkov. Ani jeden z nich nepatrí medzi finančných zbohatlíkov, ich bohatstvom sú ich vedomosti. Bolo pravdepodobne treba nájsť zámienku, ako ich vystriedať manažérmi, ktorí nebudú vedieť, komu a čomu šéfujú, ale budú schopní sa čo najrýchlejšie zbaviť budov, pozemkov, zariadenia i ľudí pod bohumilou zámienkou šetrenia nákladov. Pokusy s menovaním právnikov a podnikateľov do čela výskumných ústavov už v tomto smere priniesli uspokojivé výsledky.
Autor, Mgr. Ing. Juraj Hraško DrSc., je Dr. h.c. ,Univ. Prof.mult., akademik SAV, čestný člen SAPV, čestný prof. Národnej agrárnej univerzity Charkov
