S blížiacimi sa oslavami výročia konca druhej svetovej vojny sa v niektorých médiách na Slovensku začala zintenzívňovať kampaň na prepisovanie histórie. Niet pochýb, že táto kampaň má už určitú tradíciu a na Slovensku sa prejavuje hlavne pokusom stavať Sovietsky zväz na úroveň nacistického Nemecka ako rovnocenný totalitný režim. Rozšírená je tiež predstava, že popri uvedených dvoch zločineckých impériách vystupovali vo vojne západné demokracie, ktoré bojovali za slobodu.
Tieto mylné predstavy, rozšírené v strednej Európe, trochu pripomínali predstavy, ktoré sa v opačnej podobe objavovali v severnej Afrike. Tam po porážke Rommela mnohí Arabi tvrdili, že víťazstvom nad Nemeckom prišlo iba k novej okupácii a jedno rasistické impérium vystriedalo iné. Stavali nemecký rasizmus na úroveň britského či francúzskeho a popri tom si idealizovali Sovietsky zväz. Uvedené predstavy však boli rovnako mylné ako predstavy niektorých ľudí v strednej Európe o tom, že po víťazstve Červenej armády nad Nemeckom prišlo iba k nahradeniu jednej totality inou.
Nie, víťazstvá nad nacistickým Nemeckom znamenali oveľa viac a treba ich oslavovať bez ohľadu na to, či išlo o sovietske alebo západné víťazstvá! A hanobenie pamätníkov víťazstva nad nacizmom treba vždy odmietnuť, či už ide o hanobenie pamätníkov víťazstva v strednej Európe alebo v severnej Afrike. Stačí si len spomenúť, akú rasovú politiku voči Slovanom či neeurópskym národom nacisti hlásali. Dokonca ani pre pobaltské národy neprinášal tzv. Generalplan Ost žiadnu perspektívu – Pobaltie sa malo úplne ponemčiť. A hoci boli nacisti ochotní dočasne tolerovať aj nejaké „rasovo menejcenné“ satelity, v prípade víťazstva Nemecka vo vojne by bol osud slovanských Poliakov, Čechov a mnohých iných národov zrejme definitívne spečatený.
Kto rozpútal vojnu?
Veľmi častým pokusom o prepisovanie histórie je tvrdenie, že druhú svetovú vojnu rozpútali spolu Nemecko a ZSSR. Obvykle sa pri tomto tvrdení o spoločnom rozpútaní vojny poukazuje na neslávne známy Pakt Ribbentrop – Molotov. Táto dohoda bola skutočne veľmi hanebná, ale začiatkom vojny nebola, podobne ako začiatkom vojny nebola ani Mníchovská dohoda. V oboch prípadoch išlo o čosi iné: v Európe si pred vojnou mnohí mysleli, že dokážu agresivitu Hitlera zamerať „správnym“ smerom, ale všetci sa pritom katastrofálne zmýlili.
Západné mocnosti v Mníchove 1938 chceli zamerať Hitlera proti Východu, hoci už od roku 1935 mali spojenecké zmluvy so ZSSR o obrane ČSR. Tým, že v Mníchove bez ohľadu na názor Moskvy obetovali ČSR, zrušili i spojenectvo so Sovietskym zväzom, aby ho potom počas vojny znovu obnovili. Západné veľmoci si chceli v Mníchove egoisticky poistiť značné zisky, ktoré im prinášal tzv. Versaillský systém (napr. na Blízkom východe) a oboch hlavných odporcov versailleského systému plánovali postaviť proti sebe. Nakoniec však svojím konaním celý systém zničili.
Moskva postupovala taktiež veľmi egoisticky: chcela odvrátiť nemecký „Drang nach Osten“ pomocou Paktu Ribbentrop – Molotov, aby sa o dva roky dostala do najkrvavejšieho konfliktu histórie. Stalin si myslel, že kým sa budú Nemci boriť s Francúzmi a Britmi, on získa voľnú ruku vo východnej Európe. Jeho zlyhanie stálo ZSSR hekatomby obetí. Pokrytecky vo vzťahu k Hitlerovi však vystupovali nielen veľmoci, ale aj menšie štáty, napr. Poľsko. To využilo Mníchov 1938 na anexiu časti československého územia, aby o rok neskôr zažilo anexie na vlastnej koži. Faktom je, že všetky pokusy využiť Hitlera na vlastný prospech zlyhali a ukázali sa ako zločinné. Lenže žiaden z uvedených krokov neznamená, že by V. Británia, Francúzsko, Poľsko alebo ZSSR rozpútali druhú svetovú vojnu spolu s Nemeckom!
Bojovníci za slobodu?
Tendencia prepisovať históriu sa objavuje aj vo vzťahu ku konkrétnym nacistickým jednotkám. V niektorých štátoch EÚ, napr. v Lotyšsku, si pravidelne pripomínajú výročie „Dňa legionárov“ (16. marec), sviatok lotyšských veteránov 15. a 19. divízie Waffen SS. Uvedený dátum začali oslavovať veteráni Waffen SS ešte počas studenej vojny v exile na Západe a v rokoch 1998 – 2000 sa toto výročie stalo dokonca oficiálnym štátnym sviatkom v Lotyšsku. Len po medzinárodných protestoch bolo vyradené spomedzi zoznamu štátnych sviatkov, avšak oslavy každoročne pokračovali aj v tomto storočí a pravidelne sa na nich zúčastňovali i vysokí predstavitelia lotyšskej politiky. Napriek tomu, že Waffen SS sú podľa medzinárodného práva zločineckou organizáciou…
Veľké obavy vzbudzuje aj postoj súčasnej vládnej moci na Ukrajine. Práve Ukrajina v OSN v roku 2014 hlasovala ako jedna z troch krajín proti rezolúcii odsudzujúcej nacizmus, hoci rok predtým ešte podobnú rezolúciu podporila. Navyše, ukrajinskí oficiálni predstavitelia často nacistické zločiny relativizujú. Nemožno si nespomenúť na výroky premiéra A. Jaceňuka vo verejnoprávnej nemeckej televízii. Nedávno sa na Ukrajine objavili i nové zákony, ktorými boli súčasne zakázané nacistické a komunistické symboly. Snaha označovať oba druhy symbolov za rovnako a rovnocenne extrémistické je veľmi pochybná, navyše, napriek zákazu symboliky používanej ľavicovými silami, zostala väčšina symbolov ukrajinskej ultrapravice legálna, najmä symboly Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN).
Demokracie alebo rasistické impériá?
Ďalším z častých mýtov, ktorý sa objavuje v súvislosti s udalosťami druhej svetovej vojny, je tvrdenie, že západné veľmoci, bojujúce vo vojne, boli „demokracie“. Od ozajstných demokracií však mali poriadne ďaleko, podobne ako mal ZSSR ďaleko od komunizmu. Treba otvorene povedať, že Západ vo vojne predstavovali koloniálne impériá s diskriminačnou rasistickou ideológiou. A hoci sa V. Británia a Francúzsko samy označovali ako „demokracie“, išlo o tradičné koloniálne mocnosti, ktoré zotročili stovky miliónov ľudí, udržovali ich v podriadenom postavení a považovali ich za menejcenných. Väčšina obyvateľov týchto impérií žila v stave trvalej rasovej diskriminácie.
Koloniálnou mocnosťou boli i USA, napr. vo vzťahu k Filipínam, i keď je pravda, že v Latinskej Amerike USA uplatňovali skôr model formálne nezávislých satelitov, podobných ČSR po roku 1948. V 20. storočí tam Washington často menil vlády a niekedy svojvoľne vytváral aj úplne nové štáty (napr. Panama). Preto má k USA dnes väčšina obyvateľov Latinskej Ameriky vzťah podobný so vzťahom obyvateľov Pobaltia k Rusku.
Žiaľ, otvorený rasizmus bol oficiálnou súčasťou politiky západných štátov počas celej prvej polovice 20. storočia. Veľmi dobre sa to ukázalo už na Versailleskej konferencii, kde v roku 1919 prišla japonská delegácia s inovatívnym návrhom na uznanie rovnosti rás. Narazila však na tvrdý odpor prezidenta USA W. Wilsona a ďalších západných politikov, ktorí návrh odmietli. Skutočná zmena postoja západných štátov k rasizmu sa objavila až v 60-tych rokoch 20. storočia, keď sa zo zovretia kolonializmu oslobodila väčšina Afriky a objavili sa nové ideové hnutia na Západe. Počas druhej svetovej vojny však rasizmus a kolonializmus tvorili ešte stále imanentnú súčasť politiky západných štátov.
Naopak, ZSSR už v medzivojnovom období hlásal antikolonializmus a odpor voči rasizmu. Je zrejmé, že často tieto idey egoisticky využíval na oslabenie svojich „buržoáznych“ nepriateľov, ale faktom je, že západné impériá na rozdiel od ZSSR v mene tých ideí nevystupovali. Aj to bol jeden z dôvodov obrovskej popularity komunistických strán v krajinách tzv. tretieho sveta.
Postoj britskej Indie
Je nepochybné, že rasistickú nadvládu Západu v Afrike a Ázii druhá svetová vojna veľmi poškodila. Opakované porážky od „menejcennej“ žltej rasy (Japonsko), ktoré utrpeli bieli vládcovia počas vojny, znamenali pre mnoho obyvateľov podrobených kolónií obrovskú výzvu. Počas vojny tie porážky dosť zapôsobili i v najväčšej kolónii Západu, v britskej Indii. Keď v prvej polovici roku 1942 „farební“ Japonci neustále postupovali a dostali sa hlboko na územie britskej Barmy, tak sa mýtus o úlohe „bieleho muža“ v Indii otriasol v základoch. Napriek tomu, že hlavní politickí predstavitelia Indie boli internovaní alebo ušli, rasistická nadvláda Britov sa stretávala so stále väčším odporom.
Negatívny postoj Indov k Británii bol pochopiteľný, lebo britská nadvláda priniesla Indii neuveriteľné množstvo obetí na životoch, napr.: http://bharatrakshak.wikia.com/wiki/Total_Number_of_Deaths_due_to_British_Made_Famines_in_India . Taktiež indické HDP, ktoré v 18. storočí pred nástupom veľkej britskej expanzie tvorilo viac ako štvrtinu svetového HDP, kleslo v polovici 20. storočia asi na 5% HDP sveta: http://www.ritholtz.com/blog/2010/08/history-of-world-gdp/ . Je evidentné, že obdobie britskej nadvlády spôsobilo Indii utrpenie, ďaleko prekonávajúce všetko, čo si užila stredná Európa od Rusov. Preto po likvidácii mýtu o vojenskej neporaziteľnosti bielych Britov v druhej svetovej vojne stratila ich rasistická nadvláda akúkoľvek oporu.
Postoj Londýna k britskej Indii sa veľmi dobre ukázal práve počas vojny v roku 1943. Keďže v období bojov s Japoncami v Barme Briti nedôverovali indickému obyvateľstvu v susednom Bengálsku, vydali príkaz na likvidáciu všetkých nákladných člnov tamojšieho obyvateľstva. Tým sa znemožnilo obrábanie pôdy na úrodných ostrovoch v delte Brahmaputry a aj hĺbkový rybolov. Okrem toho vyviezli Briti z Bengálska okolo 40 tisíc ton ryže. V Bengálsku tak v roku 1943 prepukol strašný hladomor, pri ktorom zahynuli milióny ľudí. Briti sa na indické utrpenie pozerali veľmi ľahostajne a najabsurdnejšia bola reakcia W. Churchilla, ktorý označil za vinníkov vzniknutej katastrofy samotných Indov, pretože sa „pária ako králiky“: http://content.time.com/time/magazine/article/0,9171,2031992,00.html#ixzz2mzMK8WR8 . I tak však existovali veľmi silné dôvody, prečo Churchilla vo vojne podporovať.
Bez relativizácie
Vedel by som nájsť veľmi veľa ďalších zločinov z obdobia druhej svetovej vojny, ktoré spáchal či už Sovietsky zväz alebo jeho západní spojenci. Vedel by som nájsť i obrovské množstvo obetí, ktoré všetky tieto štáty spôsobili. Napriek tomu však ich príspevok k víťazstvu nad nacizmom považujem za hodný obdivu a úcty. A pre všetkých, ktorí robia nezmyselnú paralelu medzi nacistickým Nemeckom a ZSSR: Nemecko dokázalo za dvanásť rokov priviesť svet na okraj katastrofy a možno si položiť i otázku, čo by sa stalo, keby mal Hitler v roku 1945 k dispozícii jadrové zbrane. Opakovane totiž vyslovil a aj dokázal, že v prípade porážky chce strhnúť Nemecko „do Walhally“. A ak by nejaký „nový Hitler“ nastúpil k moci o pár desiatok rokov neskôr, v čase jadrových zbraní, zrejme by svet prestal úplne existovať. Pre porovnanie: ZSSR mal jadrové zbrane už v časoch Stalina, ale nikdy ich nepoužil. ZSSR sa dokonca bez vojny stiahol z území svojich okupovaných satelitov vo východnej Európe. Takého kroku by nacisti neboli schopní a preto ich bolo treba poraziť až v Berlíne. Víťazstvo ZSSR nad Nemeckom v Druhej svetovej vojne bolo teda omnoho viac než len víťazstvom jedného impéria nad druhým! Pre svet bolo skutočným oslobodením!
