Problémy so štandardizovaním Kuby

Prežívanie kubánskeho socializmu podobného niekdajším východoeurópskym komunistickým diktatúram hnevá, dráždi i fascinuje. „Čo s ním?“ pýta sa demokratický Západ. Tvrdý prístup Bushovho Washingtonu je jasný. Európske štáty sa však v postojoch rôznia. Je to na škodu? Keď krajiny vtedy ešte 15-člennej EÚ zmrazili v júni 2003 diplomatické styky s Kubou, postupovali spoločne. Nie však nadlho. Časť členov počúvla minulý mesiac odporučenie odbornej komisie EÚ a rozhodla sa prestať pozývať kubánskych disidentov na oficiálne recepcie na svojich veľvyslanectvách. Spokojný kubánsky prezident potom s nimi obnovil vzťahy. V diplomatickej priazni Havany sa tak ocitajú najľudnatejšie štáty EÚ, ako Nemecko, Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko a Francúzsko. Španielsko rozmrazilo diplomatické styky už mesiac predtým a otvorené ich s „ostrovom slobody“ má aj Belgicko a Maďarsko. Ostrakizovaná ostala skupinka štyroch – Holandsko, Poľsko, Česko a Slovensko. Správali sa veľkí hráči EÚ pokrytecky? Zdá sa, že jednoduchá otázka si zaslúži prostú odpoveď. Skúsme ju však položiť v plnšej verzii. Na diplomatické recepcie sa totiž prestávajú pozývať nielen kubánski disidenti, ale aj predstavitelia kubánskej vlády. Jedni i druhí. Z protokolárneho hľadiska je to odvaha a v podstate neudržateľná prax. Možno preto sa má upustenie od pozývania predstaviteľov oboch kubánskych politických táborov o pol roka prehodnotiť. Tento mesiac sa majú ministri zahraničia členských krajín EÚ dohodnúť, či sa spomínané decembrové odporúčanie oficiálne prijme, alebo nie. Ak áno, Európska únia bude od Kuby požadovať obnovenie stykov so všetkými členskými krajinami. A znovu tá istá otázka: správali sa veľké štáty EÚ pokrytecky? Pri počúvaní výčitiek o mäkkosti „Starej Európy“ voči krutému diktátorovi nezaškodí pripomenúť, že Castro sa drží pri moci už 46 rokov. Na Kube je milovaný i nenávidený a v zahraničí odsudzovaný i obdivovaný. Severný sused Kuby – USA – márne skúšal proti nemu striedať politiku biča a cukru. Paleta fázy biča obsahovala aj vojenskú intervenciu i opakované pokusy odstrániť bradatého Fidela jedom alebo guľkou atentátnika. Európsky cukor má prevažne podobu turistického ruchu a diplomatických stykov. Čo nejednotným Európanom chýba, je práskanie spoločným bičom. Je to ich slabosť, ako tvrdia stúpenci čo najrýchlejšieho zjednotenia zahraničnej politiky dvadsiatich piatich štátov Únie? Je aj nie je. Pestrosť prístupov nemusí vadiť. Jednotlivé krajiny EÚ ponúkajú svoje predstavy na riešenie problémov. Tých je na planéte nakopených viac ako dosť a na mnohé neexistuje uniformné riešenie. Ak sa aj nejaké presadzuje, musí sa potýkať so železnými ohľadmi „reálpolitiky“, čiže vedenia zahraničnej politiky takým smerom a prostriedkami, ktoré by neškodili hospodárskym záujmom a potrebám jej nositeľa či nositeľov. Preto sa vzťahy západných demokracií s diktatúrami koncipujú do flexibilnej podoby. Najvyššími záujmami štátu bývajú „záujmy štátu“ a tento terminus technicus umožňuje relativizovať aj tie najčistejšie a najzbožnejšie politické, filozofické a etické princípy. Na ilustráciu poslúži porovnanie Kuby s Čínou. Obe podľa svojich ústav socialistické krajiny sú diktatúrami s vedúcou politickou stranou. Obe majú politických väzňov a obom to európski štátnici vyčítajú. Čína sa na ich kritiku adaptovala ubezpečovaním o rozvíjaní trhového hospodárstva a zapájania sa do globálnej ekonomiky. Aj v oblasti ľudských práv sa vraj postupne štandardizuje. Žiada len porozumenie. A toho majú všetky západné krajiny dosť, pretože ich hospodárska prosperita závisí od prosperity Číny. V porovnaní s ázijským gigantom to má jedenásťmiliónová Kuba podstatne ťažšie. Európske štáty nie sú závislé od rozvíjania spolupráce s jej potácajúcim sa hospodárstvom a nemusia si v rétorike voči Havane klásť servítky pred ústa. Ak by chceli, mohli by sa pripojiť k USA a podstatne pritvrdiť a šermovať vyhrážkami embarga a sankcií. Na slnečnú Kubu prilietajú ročne 2 milióny zahraničných turistov, ktorí tam nechávajú vyše dve miliardy dolárov. Zväčša sú to Západoeurópania a keby tam necestovali, otriaslo by to kubánskou ekonomikou. S veľkou pravdepodobnosťou by sa však úplne nezrútila. Pred pár mesiacmi zavítal na Kubu čínsky prezident s početnou obchodnou delegáciou a do istej miery hodil Castrovi záchranné lano. Nenahradí síce „internacionalistickú pomoc“, akú poskytoval Kube do roku 1990 vtedajší socialistický tábor, ale umožní jej zarobiť na ťažbe a predaji niklu. Kanada a Venezuela pomôžu Kube rozvíjať ťažbu na novoobjavených ropných poliach a hľadať ďalšie. Západoeurópske štáty konajú zrejme správne, ak prichádzajú s alternatívami voči Washingtonom pretláčanej tvrdej línii a periodicky ich chcú v Bruseli prehodnocovať. 78-ročný Castro bol pôvodne kubánsky nacionalista a komunistom sa stal až po sovietskom boku. Vie, že po jeho odchode sa jeho diktatúra už neudrží. Otázkou preto nie je či, ale ako a čo potom. Možno majú na neho zdanlivo slabošskí a nejednotní Európania väčší vplyv, ako si myslia. Autor je analytik medzinárodných vzťahov