Neviem, do akej miery ste sa na nový formát Slova tešili vy – čitatelia, ale my v redakcii veľmi. Urobili sme už aj veľký kus práce, ale nakoniec sa nami avizovaná informácia, že toto číslo bude v novom šate, ukázala ako zavádzajúca. Do omylu sme boli uvedení aj my v redakcii a naďalej dúfame, že nová podoba Slova uzrie svetlo sveta čo najskôr.
Prejdime však od vecí, ktoré sa udiať mali, no nestalo sa tak, k veciam, ktoré sa stali, aj keď (určite) mali prebehnúť iným spôsobom. Eurovoľby. Ledva každý piaty dospelý občan Slovenska sa rozhodol, že sa zúčastní. Slovensko sa tak opäť dostalo na špicu nezainteresovaných. Avšak ani celoeurópsky priemer nesvedčí o tom, že by ľudia vnímali europarlament a svoj vplyv naň ako miesto, kde sa oplatí zapojiť sa. Ak si uvedomíme, že referendum, teda, ľudové hlasovanie a najlepší nástroj priamej demokracie, by sa pri takejto účasti občanov pokladalo za neplatné, môžeme spolu s euroskeptikmi konštatovať, že europarlament nemá legitimitu a zaoberať sa jeho rušením. Nevideli by sme však, ako sa hovorí, les pre stromy. Klesajúca účasť občanov na voľbách, či už európskych, národných, alebo lokálnych, je faktom už niekoľko rokov. A preto by to mohlo skôr svedčiť o probléme legitimity politických inštitúcií a systému, než o zbytočnosti či nefunkčnosti europarlamentu.
Ak pripustíme tento fakt, zostávajú prakticky už len dve možnosti. Chyba je buď v systéme, alebo v ľuďoch. Tisíckrát omieľané tvrdenie, že problémom terajšej demokracie je nezáujem verejnosti, implicitne nachádza problém v ľuďoch. Lenže pri bližšom pohľade na celoeurópske hlasovanie sa zdá, že to nemusí byť celkom pravda. Ten, kto v týchto voľbách vo väčšine krajín prehral, sú veľké etablované politické subjekty – stratili najviac kresiel. Stratili ich na úkor malých strán, o ktorých sa len prednedávnom ani nehovorilo. A ak už áno, debata sa rýchlo ukončila prívlastkom extrémisti, a hotovo. Teraz to už také ľahké nebude.
To, že väčšina z týchto malých strán má vyslovene rasistický a xenofóbny program, je dôvodom na obavy, ale nemali by sme skončiť pri nich a pri premýšľaní, ako takéto myšlienky potláčať. Úspech týchto politických subjektov totiž svedčí minimálne o dvoch dôležitých faktoch. V prvom rade, veľká časť občanov už dávnejšie stratila pocit, že by ich v politike niekto naozaj reprezentoval, a preto jednoducho nevolia vôbec, alebo volia niekoho iného. To je dôvod, prečo má zmysel uvažovať nad tým, že chyba je v systéme. Veľké politické strany strácajú dôveru a s ňou postupne aj kreslá, avšak ešte vždy im zostáva reálna moc. Je stále evidentnejšie , že okrem vlastného obohacovania nie veľmi vedia, čo s ňou.
A tu sa črtá druhá dôležitá skutočnosť, o ktorej svedčí úspech extrémistov. Totiž, že situácia, do ktorej sme sa ako spoločnosť dostali, je extrémna. Politika podľa názoru a správania veľkej časti občanov (pomaly už väčšiny) reprezentuje len záujmy úzkej skupiny. Ekonomika sa prepadáva a stále viac ľudí je nepotrebných a zbytočných. A takto by sme mohli pokračovať ďalej. Eurovoľby boli do istej miery aj odpoveďou na otázku, či si s tým všetkým dokáže EÚ poradiť. Volebná účasť sa len ťažko dá označiť inak, ako príšerné vysvedčenie.
