Premiér lídrom opozičnej strany?

Poliakov čakajú v roku 2005 prezidentské a parlamentné voľby i referendum o ústavnej zmluve EÚ. Ani pozitívny ekonomický vývoj a nepatrný pokles nezamestnanosti nedokázali zabrániť prepadu postkomunistov. Príčinou bola nielen ich neschopnosť odlíšiť sa od politiky predchádzajúcich pravicových vlád, ale aj nenásytnosť, s akou sa politici SLD na centrálnej i regionálnej úrovni vrhli po víťazných voľbách 2001 na obsadzovanie vládnych funkcií i výhodných postov v štátnych podnikoch. Poliakov však zarážala najmä arogancia, s ktorou SLD reagoval na početné škandály. Rozdelená ľavica Kým v 90. rokoch bola pre poľskú ľavicu charakteristická jej zomknutosť a disciplína, do tohtoročných volieb pôjde prvý raz rozdelená. SLD prešiel prvým rozkolom ešte na jar 2004, keď stúpenci Marka Borowského založili Sociálnu demokraciu Poľska (SDPL). Nový predseda SLD Krzysztof Janik, najbližší spolupracovník svojho predchodcu Leszka Millera, stavil na pokračovanie v pragmatickom kurze. V decembri ho nahradil Józef Oleksy. Bývalý líder sociálnych demokratov a premiér síce ponúkol členskej základni lepšiu minulosť strany, ale vzápätí ho súd označil za „lustračného klamára“, pretože zamlčal svoju spoluprácu s komunistickými tajnými službami. SLD musí čeliť nielen tlakom zvonka, ale aj vnútorným súbojom. Proti Oleksymu vystupuje Janikova platforma, ktorá žiada očistu strany. SDPL sa po prvotnej vlne veľkého záujmu ocitla na periférii záujmu voličov. Hoci odmieta spoluprácu so SLD na čele s Oleksym, v parlamente v zásadných otázkach obe strany hlasujú spolu. Poľská ľavica tak ide do volieb rozdelená a zrejme sa zopakuje slovenský scenár, t. j. odchod ľavicových strán do parlamentu. Ich preferencie vrátane Únie práce sa pohybujú na hranici zvoliteľnosti. Opozícia vo vláde, vláda v opozícii Súčasná vláda premiéra Mareka Belku mala po Millerovom odchode na jar 2004 realizovať plán ministra práce a hospodárstva Jerzyho Hausnera na ozdravenie štátnych výdavkov a pripraviť predčasné voľby. Vládu tohto bezpartajného ekonóma, mimochodom absolventa štúdia v Chicagu, však podporili tí istí poslanci, ktorí podporovali aj Millerovu menšinovú vládu – teda SLD, Únie práce a SDPL. SDPL síce siaha po razantnej opozičnej rétorike, jej podpredseda Marek Balicki je však ministrom zdravotníctva, kým poprední predstavitelia SLD museli z vlády odísť. SDPL ešte pred eurovoľbami žiadala čo najrýchlejšie vypísanie predčasných volieb, no po debakli v nich zmenila rétoriku. Naopak, predčasné voľby v súčasnosti žiada Belka, kvôli potrebe umožniť novej vláde včas vypracovať štátny rozpočet. Parlamentná väčšina, t. j. SLD a nezávislí poslanci, ktorí odišli zo svojich klubov, však potvrdila septembrový termín, azda aj preto, lebo si uvedomuje, že po voľbách už v Sejme nebude. Ľavica však očakáva, že jej pomôže spojenie termínu volieb s referendom o euroústave, keďže až tri štvrtiny voličov podporujú jej prijatie. Smrteľnú ranu pre SLD a SDPL môže znamenať vznik novej centristickej formácie – Demokratickej strany (PD). Jej vznik iniciovala liberálna Únia slobody (UW), pripojil sa k nej aj minister Hausner, ktorý zároveň opustil SLD a následne aj vládu pre neochotu SLD prijať jeho reformný plán. Belka rozhodnutý presadiť predčasné voľby avizoval, že bez ohľadu na rozhodnutie Sejmu a prezidenta 5. mája podá demisiu a vstúpi do PD, teda do mimoparlamentnej opozičnej strany. Do PD sa hlásia aj ďalší liberálne orientovaní politici z oboch sociálnodemokratických strán. Jej vznik tak znamená naplnenie idey liberálno-ľavicovej koalície SLD-UW, o ktorej sa hovorilo ešte pred rokom 2001. Poľsko po SLD Poľská ľavica tak ide do volieb nielen rozdelená, ale aj bez výraznejších líderských osobností. Nádeje ľavice sa upierajú na exministra zahraničných vecí a maršálka Sejmu Włodzimierza Cimoszewicza. Ten však zatiaľ nepotvrdil, či sa bude uchádzať o post prezidenta, či šéfa SLD. Klesá aj autorita prezidenta Aleksandra Kwaśniewského. Mnohé z afér SLD zasahujú aj jeho, najmä kauza ovládnutia ropného koncernu PKN Orlen po voľbách 2001. Napriek pôvodnému prísľubu vypovedať pred parlamentnou vyšetrovacou komisiou na poslednú chvíľu zmenil názor. Hoci hlavnou náplňou komisie nie je vyšetriť škandál, ale poškodiť SLD i prezidenta, v každom prípade bol však jeho krok vnímaný ako zlyhanie. Práve o Kwaśniewskom sa uvažovalo, že sa stane volebným lídrom nového centristického zoskupenia, zdá sa však, že ho z tejto pozície vytlačí Belka. Kwaśniewského politika bola symbolom konsenzu politických elít po roku 1989, a stala sa tak symbolom tzv. III. Poľskej republiky. Pravicová opozícia napadá prostredníctvom Orlengate práve tento konsenzus, ktorý v konečnom dôsledku viedol k parcelácii štátu medzi politické strany a k astronomickej korupcii. Najsilnejšie pravicové strany vidia východisko v zrušení poslaneckej imunity a zavedení väčšinového volebného systému. Na rozdiel od Občianskej platformy (PO) však Právo a Spravodlivosť (PiS), na čele ktorého stojí charizmatický primátor Varšavy a kandidát na prezidenta Lech Kaczyński, hovorí o novej, IV. republike so silným prezidentom, razantnou dekomunizáciou a silnou pozíciou orgánov činných v trestnom konaní, ktoré by stíhali zločiny komunizmu i postkomunistických elít. PiS požaduje zákaz činnosti SLD. Viaceré návrhy nápadne pripomínajú predvojnový autoritatívny režim Józefa Piłsudského, označovaný ako „sanačný“. Nielen ľavica, ale aj PO tieto návrhy odmietajú. Postkomunistický korupčný systém totiž nezmení žiadna revolúcia a vláda tvrdej ruky, ale zmena mentality obyvateľstva. Autor je stály spolupracovník týždenníka SLOVO