Prejav grófa Alberta Apponyiho (pôvodne Oponického z Veľkých Oponíc) v Paríži – 2. časť

Ešte aj dnes, keď historiografia dopodrobna jeho prejav a taktiku na mierových rokovaniach rozobrala, si naši južní susedia veľmi cenia jeho vraj veľmi pôsobivé vystúpenie (nagyhatású), ktoré takmer adorujú.[1] Pravdou však je, že Apponyiho reč na zástupcov spojeneckých mocností obzvlášť nijako nezapôsobila a mala viac dopad pre verejnú mienku doma a na politikov, historikov a publicistov vtedy a aj v súčasnosti. Apponyiho reč mala aj ten negatívny dopad v medzivojnovom období, že sa Maďari (ale trvá to u mnohých maďarských predstaviteľov až do súčasnosti), nevedeli vzdať myšlienky na obnovenie integrity krajín Svätoštefanskej koruny/Uhorska (používal sa termín Nagy Magyarország – Veľké Maďarsko, ale mysleli tým historické Uhorsko) a mnohí takúto falošnú nádej prechovávajú stále ešte aj po sto rokoch.

Neviem o tom, že by na slovenskej strane bol nejaký materiál, ktorý by podrobne oboznámil s tým, čo v Paríži tento bývalý uhorský a potom maďarský politik (často apostrofovaný ako „štátnik“, ale ako sa ukáže aj z jeho prejavu, k tomuto pojmu mal naozaj veľmi ďaleko) povedal,[2] hoci pritom je to veľmi dôležité, pretože jeho pokrútené a často aj lživé tvrdenia opakujú maďarskí historici, politici a publicisti až dodnes. Apponyi bol vedúcim predstaviteľom maďarskej delegácie na mierových rokovaniach, ale nemal už odvahu zmluvu 4. júna 1920 aj podpísať. Maďarsko tam veľmi „šikovne“ na podpis vyslalo len neznámych nevýznamných zástupcov a bolo veľkou chybou Dohody, že ich aj akceptovala namiesto toho, aby trvala na tom, aby mierovú zmluvu podpísali najvyšší a reprezentatívni predstavitelia Maďarska. Odtiaľ sa odvíjajú totiž aj neskoršie problémy a ťažkosti trvajúce až do súčasnosti.

Každý, kto si Apponyiho prejav vypočuje (v maďarčine je prístupný na youtube) a zamyslí sa nad jeho slovami a jeho celkovým obsahom, musí byť aj po sto rokoch konsternovaný jeho drzými klamstvami, opovrhovaním susednými, podľa neho „menej vyspelými a na nižšom kultúrnom stupni vývoja stojacimi“ národmi, falšovaním dejín a  aj pokryteckým podliezaním a zaliečaním sa anglickému parlamentarizmu, francúzskemu republikanizmu a talianskemu renesančnému umeniu.

Albert Apponyi prichádza v januári 1920 na Quai d’Orsay, kde sídli francúzske ministerstvo
zahraničných vecí. Foto: Wikipedia.org

Apponyiho prejav v budove francúzskeho ministerstva zahraničných vecí na Quai d´Orsay sa začal o 13. hodine a 23. minúte a trval podľa Wettsteina jednu a štvrť hodiny. Svoju reč predniesol striedavo po francúzsky, anglicky a taliansky. Aj keď sa vopred určilo, že po jeho vystúpení nebude žiadna diskusia, predsa ju britský premiér Lloyd George otvoril a položil Apponyimu otázku o situácii Maďarov na územiach, ktoré sa majú oddeliť od územia bývalého Uhorska. Apponyi sa vo svojej odpovedi opieral o národnostnú mapu Uhorsku zostavenú grófom Pálom Telekim.

Prečítajte si preklad Apponyiho reči a urobte si sami svoj vlastný úsudok.

Apponyiho reč zo 16. januára 1920
 

Slovenský preklad Apponyiho vystúpenia (pôvodne striedavo po francúzsky, anglicky a taliansky)[3]

„Veľmi ctený pán predseda, páni!

Dovoľte mi, aby som ešte raz poďakoval za to, že ste nám dali príležitosť na vyjadrenie nášho stanoviska. Vlastne by som bol rád dosiahol prediskutovanie otázky, lebo podľa môjho názoru je to jediný nástroj, ktorý nás môže viesť k správnemu porozumeniu pred nami ležiacich spletitých (szövevényes) otázok. Keďže Najvyššia rada v tomto zmysle už oznámila svoju vôľu, musím sa pred tým skloniť. Prijímam teda hotovú situáciu, a aby som si váš čas príliš nenárokoval, prejdem rovno k veci.[4] 

Albert Apponyi, 1910. Foto: Wikipedia.org

Od včera sa pre nás situácia zmenila. Oficiálne nám oznámili podmienky mieru. Cítim obrovskú zodpovednosť, ktorá na mne spočíva vtedy, keď za Maďarsko musím ako prvý prehovoriť o týchto podmienkach. Ale bez váhania musím povedať, že mierové podmienky tak, ako ste nám ich ráčili odovzdať, sa zdajú byť bez podstatných úprav pre našu vlasť neprijateľné.

Jasne vidím tie nebezpečenstva  problémy, ktoré by vyplynuli z odmietnutia mierových podmienok. Ale predsa, ak by Maďarsko postavili do takej situácie, že by muselo voliť medzi prijatím tohto mieru alebo odmietnutím jeho podpísania, vlastne by si muselo položiť otázku, či má spáchať samovraždu preto, aby nezomrelo. Našťastie, ešte nie sme tak ďaleko. Vy ste nás vyzvali, aby sme predložili svoje pripomienky. Z nich sme sa vám už osmelili niekoľko doručiť pred prevzatím mierových podmienok. Sme si istí v tom, že vám už odovzdané poznámky a v budúcnosti ešte tie, ktoré odovzdáme, preštudujete so serióznosťou a svedomitosťou, ktorú si vážnosť situácie vyžaduje. Dúfame teda, že vás presvedčíme. Dúfame v to aj preto, lebo ani dnes, ani neskôr nemáme v úmysle vyjavovať naše city alebo výhradne predstaviť záujmy, ktoré považujeme za potrebné obhajovať. Hľadáme také spoločné stanovisko, ktoré umožní vzájomné porozumenie. A páni, takéto stanovisko sme už našli. Je to veľká idea medzinárodnej spravodlivosti, slobody národov, ktorú spojenecké mocnosti tak vybrúsene (oly fennen) hlásali, ďalej spoločné záujmy mieru, stability a európskej obnovy.

Preskúmajme z hľadiska týchto zásad a záujmov nám navrhované podmienky mieru. Predovšetkým nemôžeme zatajiť svoju zarazenosť nad nezmerateľnou prísnosťou mierových podmienok. Táto zarazenosť je ľahko vysvetliteľná.

Mierové podmienky uzavreté s ostatnými bojujúcimi národmi, Nemeckom, Rakúskom a Bulharskom sú v každom prípade tiež prísne. Ale medzi nimi ani jedna neobsahovala také územné zmeny, dotýkajúce sa existencie národa, ako sú tie, ktoré nám chcete stanoviť.

Pre Maďarsko by to znamenalo, že stratí dve tretiny svojho územia a skoro dve tretiny svojho obyvateľstva a že zostatkovému Maďarsku odoberiete takmer všetky predpoklady hospodárskeho rozvoja. Pretože táto nešťastná stredná časť krajiny, odtrhnutá od periférií, by bola zbavená najväčšej časti uhoľných, rudných a soľných baní, stavebného dreva, nálezísk ropy a zemného plynu, veľkej časti pracovných síl, od alpských pastvín, ktoré chovali jeho stavy hovädzieho dobytka; táto nešťastná stredná časť, ako som povedal, by bola zbavená od každého prameňa a prostriedku hospodárskeho rozvoja zároveň s tým, že si od nej prajete, aby produkovala viac. Vidiac takúto ťažkú a mimoriadnu situáciu vynára sa otázka, aké hľadisko vyššie spomenutých zásad a záujmov vyvolalo takúto mimoriadnu prísnosť voči Maďarsku?

Hádam by to bol rozsudok proti Maďarsku?

Vy ste páni, ktorým víťazstvo umožnilo dostať sa k sudcovskej stoličke, vyriekli vinu voľakedajších nepriateľov Ústredných mocností a rozhodli ste sa, že následky vojny pripíšete zodpovedným. Nech je tak! Ale v takom prípade by trest, domnievam sa, mal byť primeraný s mierou viny, a keďže Maďarsko trestáte najprísnejšie a podmienkami, ktoré ohrozujú aj jeho existenciu, dalo by sa veriť, že spomedzi všetkých národov považujete Maďarsko za najväčšieho vinníka. Páni! Bez toho, aby som sa pustil do podrobnejších detailov tejto otázky, veď to urobia naše dokumenty, ktoré odovzdáme, myslím si predovšetkým, že rozsudok nemožno vyniesť nad takým národom, ktorý v tom okamihu, keď vojna vypukla, nemal plnú nezávislosť a mohol uplatňovať len čiastočný vplyv na záležitosti Rakúsko-uhorskej monarchie a národom, ktorý, ako to najnovšie zverejnené dokumenty dokazujú, to využil na to, aby neschvaľoval tie kroky, ktoré museli vyvolať vojnu.

Neverím ďalej, že by sme čelili rozsudku, pretože rozsudok predpokladá taký postup, v rámci ktorého sú stránky vypočuté v rovnakých podmienkach a dostanú rovnakú možnosť na vysvetlenie svojich dôkazov. Avšak Maďarsko doteraz nevypočuli, je preto nemožné, aby podmienky mieru mali znaky rozsudku.

Alebo ide o také uplatnenie zásady medzinárodnej spravodlivosti, ktorého cieľom je namiesto mnohojazyčných štátnych útvarov, medzi ktoré patrí aj Maďarsko, vytvoriť také nové štátne útvary, ktoré vyriešia spravodlivejšie územnú otázku medzi rôznymi národnosťami a ktoré dôslednejšie zabezpečia ich slobodu? Ak sa pozriem na fakty, tak musím pochybovať o tom, že toto by bolo dôvodom takýchto riešení.

Predovšetkým z 11 000 000 miliónov duší, ktoré sa majú odtrhnúť od Maďarska, je 35 percent Maďarov, čo znamená tri a pol milióna aj vtedy, ak vezmeme za základ so zreteľom na nás najnepriaznivejší počet.[5] Je medzi nimi ešte približne jeden a štvrť milióna Nemcov, čo spolu s percentuálnym počtom Maďarov znamená 45 percent celku. S ohľadom na toto, takéto uplatnenie národnostnej zásady neznamená prednosť, ale celý rad utrpení. Ak budeme teda predpokladať –  od čoho som ďaleko –, že s ohľadom na zostávajúcich 55 percent by vytvorilo priaznivejšiu situáciu ako v Uhorsku, ešte stále s ohľadom na obyvateľstvo, ktoré sa má odtrhnúť, skoro na polovicu sa táto zásada nemôže vzťahovať, alebo, ak sa vzťahuje, tak v obrátenom zmysle.

Avšak, domnievam sa, že ak je reč o zásadách, treba ich uplatniť rovnako na všetkých, ktorých sa ustanovenia zmluvy týkajú.

Poďme však ďalej a pozrime sa na troskách Uhorska sa rozširujúce štáty. Môžeme konštatovať, že z národnostného hľadiska aj tieto budú rovnako alebo skôr ešte viac rozdelené ako voľakedajšie Uhorsko.

Nie je mojím cieľom, páni vyčerpať vás vymenovaním tých údajov, ktoré v tejto otázke budú aj tak obsahovať dokumenty, ktoré predložíme. Dovtedy, kým sa s nimi budete môcť oboznámiť, prosím vás, prijmite moje tvrdenia (állításokat), aby ste mohli sledovať moje závery, ktoré sa osmelím vyvodiť.

Neuznávam, že prostredníctvom tohto rozkúskovania, by získala národnostná zásada a národná homogenita. Jediným dôsledkom tohto by bolo, čo sa osmelím spomenúť, bez toho, aby som voči hocikomu mal útočiaci úmysel. Len si jednoducho želám konštatovať ten fakt, že tento dôsledok by znamenal presun národnej hegemónie na také národnosti, ktoré sú v súčasnosti väčšinou na nižšom kultúrnom stupni.

Na potvrdenie svojich záverov odcitujem niekoľko číselných údajov.

U Maďarov sa podiel tých, ktorí vedia písať a čítať blíži k 80 percentám, u Nemcov v Maďarsku 82 percent, u Rumunov 33 percent, u Srbov 59 a niekoľko desatín, takmer 60 percent.

Ak sa pozrieme na vyššie spoločenské triedy a vezmeme do úvahy tých, ktorí skončili gymnázium a zložili tú skúšku, ktorú vo Francúzsku nazývajú baccalaureátom, tak môžeme zistiť, že podiel Maďarov medzi tými, ktorí študovali a získali vzdelanie zodpovedajúce maturite, je 84 percent, hoci Maďari tvoria len 54, 5 percent celého obyvateľstva,[6] u Rumunov sú to 4 percentá, hoci ich percentuálny podiel na obyvateľstve tvorí 16 percent všetkého obyvateľstva, u Srbov 1 percento, hoci ich podiel na celom obyvateľstve je 2, 5 percenta.[7]

Opakujem, že táto moja poznámka nemá voči nikomu ubližujúci hrot. Jedinou príčinou tejto situácie je to, že tieto susedné národy v dôsledku nešťastných udalostí ich dejín, vstúpili do rodiny civilizovaných národov neskôr ako my.[8] Fakt je však nepopierateľný. Podľa môjho názoru však zmena národnej hegemónie na nižší kultúrny stupeň, nie je ľahostajná z hľadiska veľkých kultúrnych záujmov ľudstva. V tomto smere máme už teraz dôkazy. Naši susedia, ktorí si nárokujú na časť nášho územia, už aspoň jeden rok dostali tieto do svojej moci, v zmysle dohody o prímerí mali právo na vojenské obsadenie týchto území, ale oni vyvlastnili celý stroj správy. Toho následky už vidíme. V osobitnom dokumente predstavíme, že za tento rok sa aké veľké kultúrne hodnoty zbúrali. Uvidíte, páni, v týchto dokladoch, že naše dve univerzity, ktoré stáli na najvyššom stupni kultúry, Koložvárska, jedno dávne sídlo maďarskej kultúry a  novšia Prešporská (pozsonyi), boli zničené. Profesori boli vyhnaní a bol by som rád, keby ste sa dozvedeli, koho posadili na ich miesto. Vyzývam vás, aby ste vyslali komisiu zostavenú z vedcov, aby sa zoznámili so skutočnou situáciou, aby to mohli porovnať. Je nemožné, aby tieto univerzity a tieto fakulty, ktorých dejiny siahajú ďaleko do minulosti, takto zmizli a nahradili ich hocikým. Novo prichodiaci nie sú schopní nahradiť tieto veľkolepé kultúrne výtvory.

Podobná situácia je aj v celom ústroji verejnej správy a na každom stupni vzdelávacej sústavy.[9]

Na územiach obsadených Rumunmi už viac ako dvestotisíc detí sa vychováva v prachu ulíc v dôsledku nedostatku učiteľov, keďže maďarskí učitelia boli vypovedaní a nevládzu ich nahradiť.

Páni! Verím, že z hľadiska veľkých záujmov ľudstva nie je možné ani ľahostajne, ani s uspokojením vnímať tú okolnosť, že národná hegemónia sa dostane k takým národnostiam, ktoré sa tešia aj pri najlepších vábnych nádejach vzhľadom na budúcnosť (kecsegtetnek), ale dnes ešte stoja na nízkom stupni kultúry.

Už sme videli, že táto prísnosť, ktorá stíha Maďarsko nemôže vyplývať z vynesenia rozsudku.

Už sme videli, že ani národnostná zásada by týmto nič nevyhrala.

Teda možno čelíme takému zámeru, ktorý sleduje ideu slobody národov?

Zdá sa, že východiskom tohto zámeru je ten predpoklad, podľa ktorého cudzojazyční obyvatelia by radšej patrili k takému štátu, v ktorom štátotvorný prvok tvoria ich rasoví príbuzní, než k Maďarsku, kde sa uplatňuje maďarská hegemónia.

Toto je však len hypotéza, a ak vstúpime na cestu hypotéz, tak sa osmelím poznamenať, že v opačnom zmysle možno túto hypotézu aplikovať na tých 45 percent Maďarov a Nemcov, ktorých teraz pripoja k novým štátom, a o ktorých možno s rovnakým právom predpokladať, že by radšej zostali občanmi maďarského štátu. Toto chytráčenie by neznamenalo nič iného, len že prednosti premiestnime na druhú stranu. Ale prečo máme vychádzať z tušení, a prečo sa spoliehajme na hypotézy, keď na zistenie skutočnosti máme k dispozícii jeden veľmi jednoduchý prostriedok, ktorého uplatnenie sa veľmi nahlas dožadujeme, aby sme v tejto otázke videli jasne. Týmto prostriedkom je ľudové hlasovanie.

Keď sa tohto dožadujeme, odvolávame sa na ideu prezidenta Wilsona, ktorú tak výborne vyslovil, podľa ktorej žiadnu skupinu ľudí, ani jednu časť obyvateľstva nemožno premiestniť bez opýtania sa na jeho vôľu, pod zvrchovanosť cudzieho štátu ako nejaké hovädzie stádo. V mene tejto veľkej myšlienky, ktorá je inak axiómou zdravého rozumu a verejnej morálky, požadujeme ľudové hlasovanie v tých častiach našej vlasti, ktoré teraz chcete od nás odtrhnúť. Vyhlasujem, že sa vopred podriadime výsledku ľudového hlasovania, nech je akékoľvek. Prirodzene požadujeme, aby sa ľudové hlasovanie konalo v takých podmienkach, aby bola zabezpečená jeho sloboda.

Ľudové hlasovanie je o to viac potrebné, pretože parlament[10], ktorý je v konečnom stupni povolaný rozhodnúť o navrhovaných mierových podmienkach, bude veľmi oklieštený. Obyvatelia obsadeného územia tu nebudú zastúpení.[11] Avšak, nejestvuje taká vláda alebo parlament, ktoré by z právneho alebo mravného hľadiska boli oprávnené rozhodnúť o osude tých, ktorí tam nie sú zastúpení. Ostatne, mierová zmluva v tomto ohľade obsahuje také vyjadrenia, ktoré skrývajú tušenie ťažkostí. „Maďarsko sa zo svojej strany zriekne, nakoľko by si nárokovalo…“ to sú približne slová mierovej zmluvy. Naozaj sa necítime byť oprávnení na vynesenie takých rozhodnutí, ktoré by uvalili či už právne alebo morálne záväzky na tú časť obyvateľstva, ktorá nebude zastúpená v parlamente.

Ešte raz hovorím, že v podstate toto je naše hlavné želanie, ktoré predkladáme mierovej konferencii. Ak naše argumenty v záujme voľakedajšieho územia historického Uhorska nebudú vo vašich očiach dostatočne rozhodujúce, tak navrhujeme, aby ste sa opýtali obyvateľstva, ktorého sa to týka. Vopred sa podriadime jeho rozsudku.

Ak teda zaujímame toto stanovisko, a ak sa naši protivníci svoje požiadavky a ašpirácie neodvažujú predložiť rozhodnutiu ľudu, tak vlastne v prospech koho hovorí hypotéza?

Právo národov na samourčenie môžeme zohľadniť ešte z jedného hľadiska. Tvrdenie, že práva národnostných menšín by boli možno účinnejšie zabezpečené na území nových štátov, ako boli v Uhorsku, by bolo riskantné.

Pri tejto príležitosti sa pred vami nechcem odvolávať na ten súdny spor, ktorý zamýšľajú začať proti Maďarsku pre údajný útlak nemaďarských rás. Len toľko vám môžem povedať, že by sme sa veľmi tešili, ak by naši maďarskí bratia na od nás odtrhnutých územiach mali také isté práva a výhody, aké mali v Uhorsku nemaďarskí občania.

Ešte budeme mať príležitosť vrátiť sa k tejto otázke. V tejto chvíli nie som povolaný o tom rozprávať aj preto, lebo nemám k dispozícii potrebné listiny. Ale som pripravený hocikedy s hocikým túto otázku podrobne prediskutovať. Môžem však tvrdiť, že aj keby národnostná politika bývalého Uhorska bola bývala tisíckrát horšia, ako to tvrdili naši najrozhorčenejší (legelkeseredettebb) nepriatelia, aj vtedy je lepšia od situácie, ktorú naši susedia a ich jednotky vytvorili na obsadených územiach.

Predložíme, páni celý rad listín, vzťahujúcich sa hlavne na tie skutočnosti, ktoré sa stali v Sedmohradsku. Prísne sme preverili všetky hlásenia, ktoré prišli v tejto súvislosti, a aj hoci dôveryhodnosť týchto listín potvrdzujú vedúci predstavitelia troch sedmohradských kresťanských cirkví, katolíckej, kalvínskej a unitárnej,[12] predsa si neželáme – nemôžeme si želať, aby ste dôverovali len tvrdeniam, lebo voči vyhláseniam možno postaviť iné vyhlásenia. Prosíme vás však, aby ste na mieste preskúmali to, čo sa stalo, vyšlite pred konečným rozhodnutím komisiu zostavenú z odborníkov, aby sa mohli presvedčiť o tom, čo sa deje na spomenutom území.

Jedine my požadujeme, páni, aby sa hmla zakrývajúca situáciu, rozplynula, len my sa snažíme o také rozhodnutia, ktoré vyplynú z úplnej znalosti otázky. Ďalej prosíme aj to, že v tom konečnom prípade, ak nám vnútite územné zmeny, bola obrana práv národnostných menšín dôslednejšie a detailnejšie zabezpečené, ako je to v nám odovzdanom návrhu mieru. Podľa nášho presvedčenia zábezpeka zahrnutá do plánu je vcelku nedostatočná. Želáme si silnejšie zabezpečenie, ktoré sme pripravení v plnom rozsahu aplikovať aj u nemaďarských obyvateľov, ktorí zostanú na území Maďarska. V tomto ohľade sme s vašimi splnomocnencami dosiahli už úplnú dohodu. Myslíme si však, že u našich susedov dosiahnutie silnejších záruk narazí na ťažkosti, lebo ich predpojatosť (elfogultság) o príbuzných ich rasy je oveľa väčšia od našej. Nám aj súčasné skúsenosti ukazujú, že tejto otázke nájdeme silnejší odpor. V ohľade stiahnutia sa rumunských jednotiek na demarkačnú líniu, ktoré sme viackrát požadovali, a ktoré naša vláda určila ako podmienku vyslania delegácie do Paríža, spojenecké mocnosti vystúpili u rumunskej vlády, že sa zdalo byť nemožným, aby Rumuni nesplnili požiadavku spojeneckých mocností. A predsa sa tak stalo. Myslím si, teda, páni, že pochopíte naše obavy ohľadne našich bratov, ak by sa dostali pod cudziu vládu.

Do radu som spomenul, páni, zásady, ktoré možno zohľadniť pri stanovení podmienok mieru a môžem konštatovať, že som nevedel nájsť také uplatnenie medzinárodnej spravodlivosti a zásady slobody národností a národov, ktoré by osvetlilo východiská nám ponúkaného mieru. Hádam ich našepkali v úvode mojich vývodov už spomenuté záujmy, veľký záujem o mier, stabilita a rekonštrukcia Európy?

Páni! Maďarský problém nie je takou malou časťou, akoby sa to dalo vyvádzať zo surových čísel štatistiky.

Toto územie, ktoré tvorí územie Uhorska a ktoré je právne aj dnes Uhorskom, počas stáročí hralo mimoriadne dôležitú úlohu v Európe, osobitne v Strednej Európe z hľadiska udržania mieru a bezpečnosti. V storočiach predchádzajúcich maďarskému zaujatiu vlasti a prechodu Maďarov ku kresťanstvu tu chýbal pokoj a bezpečnosť. Stredná Európa bola vystavená útokom rôznych barbarských národov. Bezpečnosť nastala len od toho okamihu, keď sa vytvorila maďarská obranná línia.[13] Z hľadiska všeobecných záujmov stability a trvalého mieru je mimoriadne dôležité, aby stredoeurópske hlavné hniezdo nepokojov nezískalo priestor a nerozšírilo sa do srdca Európy. Po tom, ako turecká okupácia na Balkánskom polostrove pretrhla dejinný vývoj, rovnováha sa ešte stále neobnovila. Nech dá Nebo, aby sa to čo najskôr stalo. Ale dnes je mimoriadne dôležité, aby sa nepokoje, ktoré tak často narušili mier Európy, a ktoré nás viackrát posunuli na prah vojny, nemohli odtiaľ šíriť ďalej.

Historické Uhorsko plnilo túto úlohu, udržanie rovnováhy a stability zabezpečujúc tak mier Európy voči bezprostredným hrozbám z východu.[14] Toto poslanie plnilo v priebehu desiatich storočí a to mu umožnila jedine jeho organická jednota. Odcitujem slová veľkého francúzskeho geografa Élisée Reclusa[15], podľa ktorých táto krajina je takým dokonalým zemepisným celkom, ktorý je v Európe jedinečným. Sústava riek a údolí, ktorá vychádzajúc počnúc od hraníc sa usilujú k stredu, tvoria takú jednotu, ktorú možno spravovať len jednotnou vládou. Hospodárska súvislosť jej častí je takisto najucelenejšia, keďže stred predstavuje mohutný poľnohospodársky podnik, a okraje predstavujú všetko to, čo je potrebné na rozvoj poľnohospodárstva.

Historické Uhorsko teda disponuje v Európe jedinečnou geografickou a hospodárskou jednotou. Na jeho území nie je nikde možné natiahnuť prirodzené hranice, a ani jedinú časť nie je možné odtrhnúť bez toho, aby ostatné tým neutrpeli. To je príčina toho, že v priebehu desiatich storočí si zachovalo túto jednotu.[16] Vy môžete odmietnuť slová histórie ako zásadu, pri vytvorení jednej právnej konštrukcie, ale dejinné poučenie, ktoré toto zdôrazňovalo desať storočí, musíte vziať do úvahy. V tom sa nemanifestuje náhoda, ale podstata vecí. Uhorsko disponuje každou podmienkou organickej jednoty, s výnimkou jedinej, a to je rasová jednota. Ale ako som teraz povedal, tie štáty, ktoré by ste vytvorili na troskách Uhorska, tiež nedisponujú rasovou jednotou – jedinou takou zásadou, ktorú Uhorsko nemá – a dodávam, že nebudú disponovať ani jedinou základnou zásadou jednoty. Nové štáty, ktoré sa majú vytvoriť, pretnú prirodzené zemepisné hranice, zabránia užitočnej vnútornej mobilite, ktorá nasmeruje robotníka k priaznivejším pracovným príležitostiam, pretrhli by vlákna tradície, ktoré v priebehu stáročí spoločne žijúcich zjednocovalo v mentalite, ktorí prežili tie isté udalosti, tú istú dôstojnosť, vývoj a tie isté utrpenia. Nie je teda opodstatnená naša obava, že tu namiesto vyskúšaného stĺpa stability vzniknú nové hniezda nepokojov? Nesmieme sa nechať ukolísať ilúziami. Tieto nové útvary by podkopával oveľa nebezpečnejší iredentizmus, než ktorí sa podaktorí domnievali objaviť v Uhorsku.[17] Toto hnutie, ak existovalo u časti vzdelanejšej triedy v Uhorsku, nikdy neovládlo väčšinu ľudových más. Nové útvary by však podkopával iredentizmus takých národov, ktoré by cítili panstvo cudzích národov, ale aj hegemónia národa stojaceho od nich na nižšej kultúrnej úrovni. A tu musíme konštatovať organickú nemožnosť. V každom prípade môžeme predpokladať, že aj na vyššom kultúrnom stupni stojaca národnostná menšina je schopná praktizovať hegemóniu voči väčšinovej národnostnej menšine stojacej na nižšom kultúrnom stupni, ale aby menšina stojaca na nižšom kultúrnom stupni, alebo takouto malou väčšinou disponujúca menšina majúca hegemóniu, dosiahla dobrovoľné podriadenie sa alebo morálnu asimiláciu menšiny stojacej na vyššom kultúrnom stupni, to je, páni, organická nemožnosť.

Vopred nás s obľubou (előszerettetel) obviňujú z toho úmyslu, že vyriešenie otázok, ktoré sa nám nepáčia, budeme chcieť zmeniť násilím. Od takýchto nerozumných plánov, páni, stojíme ďaleko. Svoje nádeje staviame na spravodlivosť a morálnu silu tých zásad, o ktoré sa opierame a čo nevieme dosiahnuť dnes, toho uskutočnenie očakávame od mierovej akcie Spoločnosti národov, ktorej jednou z úloh bude ošetriť také medzinárodné situácie, ktoré by ohrozovali udržanie mieru.

Vyhlasujem to, aby ste v mojich slovách nevideli detské a zbytočné vyhrážky. Ale vyhlasujem, páni, že takými umelými opatreniami, aké obsahuje mierová zmluva, v tejto dôležitej časti Európy, ktorá tak veľa trpela, z hľadiska všeobecného mieru nie je možné stvoriť mierovú politickú situáciu. Voči hrozbám prichádzajúcim z východu môže Strednú Európu ochrániť jedine stabilita historického uhorského územia.[18]

Európa potrebuje hospodársku obnovu. Ale hospodárskemu rozvoju budú nové útvary nepochybne klásť prekážky. Táto okolnosť nutne nastane vo zvyšku Maďarska. Ale podobná situácia bude aj v odtrhnutých častiach, kvôli tej jednoduchej skutočnosti, že sa dostanú pod správu nižšej kvality, pod režim stojaci na nižšej kultúrnej úrovni a budú oddelené od ostatných častí tej organickej jednoty, s ktorou by sa spolu mohli vydať k novému rozkvetu, ale bez nich budú poškodené stagnáciou alebo pravdepodobne úpadkom.

Európa potrebuje sociálny mier. Vy lepšie poznáte tie nebezpečenstvá, ktoré ohrozujú tento mier. Vy lepšie viete, ako ja, že následky vojny narušili a vychýlili z rovnováhy ducha a podmienky hospodárskeho života. Zo smutných skúseností minulosti vieme, že úspechy rozvratných živlov sú všetko následky toho, čo podkopalo morálnu silu spoločnosti, teda toho všetkého, čo oslabilo národné city, ale predovšetkým tieto utrpenia spôsobila nezamestnanosť. Ak v tejto časti Európy, ktorá je veľmi blízko k stále horiacemu ohnisku boľševizmu, sťažíte podmienky práce, sťažíte znovu začatie produktívnej práce, zosilníte tým hrozby ohrozujúce mier. Akýkoľvek postih epidémií, osobitne morálnych epidémií je neúčinný.

Voči všetkým týmto teóriám môžete ako rozhodujúci argument uviesť víťazstvo a práva víťazov. Uznávame to, páni. V politických otázkach rozmýšľame dosť realisticky, aby sme s týmto faktom patrične počítali, poznáme svoj dlh voči víťazstvu. Sme pripravení zaplatiť výkupné za našu porážku. Ale to by mala byť jediná zásada obnovy? Násilie by malo byť jediným základom výstavby? Hmotná sila by bola jediným udržiavajúcim prvkom tej konštrukcie, ktorá je pred zrútením predtým, než by sa dokončila výstavba? V takom prípade bude budúcnosť Európy veľmi smutná. Neveríme, páni, že toto by bola mentalita víťazných mocností, tieto zásady nenachádzame v tých vyhláseniach, v ktorých konštatujete tie idey, za ktorých víťazstvo ste bojovali a ktoré ste uviedli v cieľoch vojny.

Opakujem, neveríme, že by toto bola mentalita víťazných mocností. Nemajte mi za zlé, aby som teraz u víťazného Francúzska, Anglicka a Talianska – aby som spomenul len európske národy – nevidel aj kontúry toho druhého Francúzska, ktoré bolo vždy hlásateľom tých šľachetných snažení a veľkých ideí, toho druhého Anglicka, rodnej matky (szülőanyjának) politickej slobody, toho Talianska, ktoré bolo kolískou renesancie, umenia a duchovného rozvoja. A ak bez reptania (duzzogás) uznávam právo víťaza, tak mám voči tomu druhému Francúzsku, Anglicku a Taliansku celkom iné pocity, s vďakou sa skláňam pred nimi a vďačne ich prijímam za našich majstrov a vychovávateľov. Dovoľte mi, páni, aby som radil, aby ste neohrozovali túto najlepšiu časť vášho dedičstva, tento veľký mravný vplyv, na ktorý máte právo, použitím násilia, ktoré je dnes vo vašich rukách, ale ktorého sa zajtra môže zmocniť iný; zachovajte si neporušenú najkrajšiu časť vášho dedičstva.

Dúfajúc v silu týchto ideí, napriek všetkým ťažkostiam, všetkým nedorozumeniam a všetkým prekážkam, ktoré sa snažíte nahromadiť na našej ceste, vstupujeme s nádejou na tú cestu, ktorá sa konečne pred nami otvorila, aby sme sa mohli zúčastniť na práci mieru a činíme tak s najplnšou dobromyseľnosťou. Dôverujeme v úprimnosť vami vyhlásených ideí. Nebolo by dôstojné voči vám rozmýšľať inak, dôverujeme v silu mravných faktov, s ktorými stotožňujeme našu vec a želám vám, páni, aby dôstojnosť našich zbraní prekonala dôstojnosť toho mieru, ktorý dáte svetu.

Ešte niekoľko slov si želám povedať, páni, v súvislosti s niektorými čiastkovými otázkami.

Môžete uznať, že som sa nemohol dostať k podrobnému prerokovaniu nám ponúkanému mieru. Zaoberal som sa jedine územnou otázkou, lebo táto otázka obsahuje v sebe ostatné. Chcel by som však vašu pozornosť zamerať na niekoľko bodov, ktorých vyriešenie je podľa môjho názoru mimoriadne súrne.

Predovšetkým je tu jedna humanitárna otázka, otázka vojnových zajatcov.

Podľa ustanovení mierovej zmluvy sa návrat vojnových zajatcov domov môže uskutočniť až po ratifikácii mieru. Prosím vás, páni, odhliadnite od takého formálneho ustanovenia, kvôli ktorému musí toľko nevinných rodín trpieť.

Vo veci nešťastných sibírskych vojnových zajatcov sa obrátime k Najvyššej rade s osobitným podaním. Pri riešení tejto otázky sa odvolávam na vašu dobrotu a ľudskosť; sú to také city, ktorú ešte aj v čase vojny musia stáť nad politikou. Ešte jednu poznámku chcem urobiť v súvislosti s finančnými klauzulami.

Podľa môjho názoru mierová zmluve nedostatočne zohľadňuje osobitnú situáciu Maďarska. Maďarsko muselo prežiť dve revolúcie, štyri mesiace zúrenia boľševizmu a viacmesačnú rumunskú okupáciu. V takýchto podmienkach je nemožné, aby sme mohli uskutočniť zmluvou plánované finančné a hospodárske rozhodnutia. Ak prostredníctvom občanov víťazných mocností nám poskytnutých pôžičiek v okamihu podpísania mieru – ako to uvádza návrh – budú nedobytné a táto neschopnosť splátok znamená slepú uličku (csőd), ktorej spätný účinok by nepochybne pocítili víťazné mocnosti. Skutočne máme veľa veriteľov vo vašich krajinách. Pôžičky bude možné splatiť, ak nám poskytnete odklad, ale nebude ich možné splatiť, ak ich budete od nás požadovať ihneď.

Ďalej od nás žiadate – a aj to potvrdzuje, že o čo by bolo bývalo užitočnejšie, ak by ste nás boli už skôr vypočuli, aby sme Rakúsku dodávali železnú rudu. Keďže aj my sme v tej situácii, že musíme rudu importovať, toto ustanovenie nevieme splniť.

Podobná situácia je v dreve pre stavebníctvo.

Vzhľadom na tieto detaily prosím o vaše dobromyseľné rozváženie, čo nám už vaši zástupcovia dali do výhľadu.

Predtým, ako by som ukončil svoje slová, vďačne ďakujem, páni, že ste mi dali príležitosť živým slovom vyjadriť svoje stanovisko a že ste dobromyseľne a stále pozorne sledovali moju reč.

Niekoľko slov by som povedal ešte po taliansky, aby som ukázal našu hlbokú úctu voči talianskemu národu. Maďarská krv a talianska krv sa nevylievala vždy v proti sebe stojacich táboroch, často sa vylievala na takých bojiskách, kde obidva národy bojovali spoločne proti starým neprávostiam, za slobodu.

Ja sa dávam pod ochranu týchto spomienok kvôli tomu, aby Taliansko zdieľalo s takou podporou naše oprávnené poznámky – ak ich budú považovať za opodstatnené –, ktoré zásady spravodlivosti a záujmy Európy činia želateľnými.“ 

Záver
 

Otázka Trianonskej mierovej zmluvy otvára problém, ktorý by mal byť už uzavretý. Dvíha vlnu nacionalizmu, kladie do cesty formovania vzťahov v stredoeurópskom regióne staré bremeno minulosti a sťažuje začlenenie týchto štátov do európskych politických štruktúr. Na nezhodách a záťaži minulosti sa nedá budovať nová, mierová a integrujúca stredná Európa. Jatrenie problémov minulosti nevedie k zbližovaniu, ale k odcudzeniu a vyvolávaniu atmosféry nedôvery.[19]

Aj keď súčasné slovensko-maďarské vzťahy sú najlepšie, aké kedy boli a to aj vďaka spolupráci našich krajín v rámci zoskupenia Višegrádska 4, členstva v Európskej únii a v NATO, aj nedávne spomienky na sté výročie podpisu Trianonskej mierovej zmluvy ukázali, že na oboch stranách Dunaja je potrebné v rámci historického zmierenia našich národov vykonať ešte veľa práce.

Poznámka. V texte sa píše raz Stredná Európa s veľkým S a raz stredná Európa s malým s. Nie sú to preklepy ani nedôslednosť autora, ale snaha rozlíšiť, keď Apponyi hovorí o Strednej Európe v politickom a o strednej Európe v geografickom zmysle.