Začiatkom roka 1919 sa na severe mladej Československej republiky odohrali dramatické udalosti, ktoré sa označujú ako „Sedemdňová vojna“. Stalo sa to v závere januára 1919 a Poliaci nám vtedy chceli zobrať nielen ostravsko-karvínsky uhoľný revír s tamojším hutníckym priemyslom, ale aj Košicko-bohumínsku železničnú trať a obsadiť územie severného Slovenska až po rieku Váh.
Foto: http://www.moderni-dejiny.cz/clanek/ceskoslovensko-polsky-spor-o-tesinsko-1918-1920/
Strata slovenských území súvisí s udalosťami na severe Moravy, resp. južnej časti Sliezska. Těšínsko je územie na severe Moravy a juhu Sliezska, ktoré patrilo k územiu Českého kráľovstva od dôb kráľa Jána Luxemburského (1310 – 1346). Túto oblasť pririekla Parížska mierová konferencia Československu, ale Poľsko ho napriek historickým súvislostiam považovalo za svoje územie, hoci tam žili nielen Poliaci, ale aj Česi a Nemci. Protokolom z 5. novembra 1918 sa československí a poľskí zástupcovia dohodli na dočasnom rozdelení Těšínska do toho času, kým sa na definitívnom usporiadaní nedohodnú obidve vlády. Napriek tomu už 5. januára 1919 začali poľské úrady na tomto území konať odvody do poľskej armády a vyhlásili tam aj voľby to poľského parlamentu (sejmu). Na Těšínsku sa vyhrotilo politické napätie medzi poľským a českým obyvateľstvom a dochádzalo aj k ozbrojeným incidentom s obeťami na životoch. Československá vláda požiadala v záujme udržania poriadku Dohodu (na československom území reprezentovanú hlavne Francúzskom a Talianskom) o vyslanie spojeneckých vojsk, ale u veľmocí neuspela. Preto pražská vláda vydala rozkaz k vojenskému zákroku rodiacemu sa československému vojsku. Pod velením bývalého dôstojníka francúzskej Cudzineckej légie a neskôr francúzskeho legionára podplukovníka Josefa Šnejdárka sa vytvorila skupina, ktorú tvorili legionári Francúzskej légie z 21. streleckého pluku (medzi nimi bolo aj veľa Slovákov hlavne z radov krajanov v USA), príslušníkov domáceho vojska a dobrovoľníkov. Z územia severozápadného Slovenska skupinu podporili aj jednotky 33. a 35. streleckého pluku Talianskej légie.
Armádny generál Josef Šnejdárek. Foto: Archív autora
Skúsený veliteľ Šnejdárek dal najprv veliteľovi poľskej armády Latiníkovi, ktorá časť Těšínska obsadila, ultimátum, aby sa z územia, ktoré si nárokovalo Československo, stiahol. Poľský veliteľ túto požiadavku odmietol a preto čs. vojsko začalo s vojenskými operáciami. Šnejdárek si to zaznamenal v pamätiach takto: „Ježto generál Latiník měl štáb v Těšíně a já v Moravské Ostravě, vydal jsem se na cestu… ozbrojené vojíny jsem sebou nevzal. Přijeli jsme do Těšínského zámku, kde byl polský štáb a kde se právě konala nějaká politická schůze s páterem Londzinem. Rozmluva byla krátká. Protože generál Latiník nerozuměl francouzsky, mluvili jsme německy. Řekl jsem mu ´Pane generále, z pověření své vlády vás vyzývám, abyste opustil i se svým vojskem území Těšínského Slezska, které jste obsadili neprávem.´ Do generála jak by hrom udeřil. Odpověděl mi konečně, že Těšínsko nevyklidí, a že se spojí s Varšavou, aby si vyžádal instrukce. Pak se vzdálil, radil se ve vedlejších místnostech s páterem Londzinem a jinými osobnostmi a telefonoval, po krátké době sa pak vrátil a pronesl tato slova: ´Těšínsko nevyklidíme a budeme se bránit do poslední kapky krve.´ Byla to odpověď pravého vojáka a vlastence, hrdého na slavnou polskou minulost. Uklonili jsme se navzájem… a rozešli jsme se. Generál Latiník byl důstojník velmi schopný. Náhodou ale válečné štěstí přálo mně – a za deset dní jsem už byl za Vislou.“ Ako vidieť, naši predstavitelia vedeli uznať aj prednosti druhej strany, čo však, bohužiaľ, nebolo vzájomné. Okrem toho je zaujímavá aj Šnejdárkova skromnosť (to vôbec nie je častá vlastnosť u mnohých veliteľov, ktorí väčšinou zdôrazňujú pri úspechu vlastné zásluhy a pri neúspechu sa vyhovárajú na všetko možné) – vôbec nevyzdvihuje svoje veliteľské schopnosti (ani vojenské úspechy opierajúce sa o skúsených legionárov), ale všetko „zvaľuje“ len na vojenské šťastie.
Čs. vojsko po neúspešnom rokovaní s poľskou stranou postupne obsadilo Bohumín, Karvinú a aj Těšín. Potom postupovalo ďalej, pričom Poliaci ustúpili až za rieku Vislu. Šnejdárkove jednotky sa už blížili k mestu Skoczówu, ale 30. januára dostali rozkaz zastaviť postup. Došlo tak na nátlak Dohody, predovšetkým Francúzska. Stalo sa tak aj napriek tomu, že Poľský legión vytvorený v závere prvej svetovej vojny Jozefom Piłsudským bojoval na strane Nemecka a Rakúsko-Uhorska proti Dohode. Francúzske vedenie tak pri riešení těšínskeho sporu uprednostnilo pôvodne nepriateľské Poľsko pred spojeneckým Československom. Na to sa často zabúda, hoci to veľmi názorne predznamenalo chovanie (presnejšie zradu) Francúzska v roku 1938 v Mníchove.
Česko-slovenskí legionári z Talianska odchádzajú zo severozápadného Slovenska na Těšínsko. Autor neznámy.Zdroj: http://www.tatranci.sk/sk/index.php?obrazky=4
Územie Těšínska bolo napokon rozdelené medzi Poľsko a Československo, ale najcennejšie a hospodársky najvýznamnejšie časti ostravsko-karvínskeho revíru zostali v Československu. Zároveň si však Poliaci presadili získanie časti Oravy a Spiša, kde bolo potom slovenské obyvateľstvo vystavené násilnej polonizácii. Tú neskôr podporoval aj krakovský arcibiskup Karol Wojtyła…
Počas bojov padlo na československej strane 53 vojakov (medzi nimi aj traja Slováci), 124 ich bolo zranených a 63 vojakov utrpelo omrzliny. Na poľskej strane padlo 92 vojakov a ozbrojených civilistov, 855 bolo zranených či omrznutých, 813 vojakov dezertovalo a 578 sa dostalo do československého zajatia.
Konflikt sa skončil uzavretím prímeria medzi Československom a Poľskom v Paríži 3. februára 1919, kedy sa určila aj dočasná demarkačná línia. Definitívne uzavretie územného sporu prinieslo rozhodnutie spojeneckej konferencie z 28. júla 1920. Ozbrojené incidenty – vraždy čs. vojakov a finančnej stráže zo zálohy na tomto území však pokračovali ešte niekoľko rokov a znovu sa zopakovali na jeseň roku 1938, podobne ako v česko-nemeckom a slovensko-maďarskom pohraničí. Skrátka Československá demokratická republika nebola tŕňom v oku len nacistickému Nemecku, ale aj Poľsku a Maďarsku.
Mapa strateného územia Spiša.
Z poľskej strany sa v tom čase vyskytli „zaručené“ informácie o údajných zločinoch čs. vojska voči mierumilovným Poliakom. Čs. veliteľ Šnejdárek to neskôr opísal vo svojich pamätiach „Co jsem prožil“ nasledovne: „Dověděl jsem se, že jistá propaganda rozšířila zprávu, že „česká soldateska“ mrtvému – či živému – kapitánu Hallerovi vypíchla oči. Byla to ovšem lež, ale lež, v kterou začnou věřit tisíce lidí, je potom těžko rozlišitelná od pravdy. Proto jsem jel ihned poklonit se ostatkům nepřátelského hrdiny, dal jsem jeho tělesné pozostatky uložit do slušné rakve, nařídil jsem kondolovat a dal jsem mrtvého důstojníka dopravit na linii mezi oběma vojsky. Zavolal jsem polské důstojníky. Tam – rakev otevřít, spočítat oči, zjistit, že tělo je neporušené a pietně uložené. Řeči ztichly. Vůbec jsem se snažil nerozšiřovat propast mezi oběma národy.“ Bohužiaľ, inak k tomu nepristupuje poľská tlač ani po sto rokoch od tohto zbytočného konfliktu. Tieto nepravdy zo vtedajšej poľskej propagandy sa totiž aj v súčasnosti opakujú, Šnejdárek je označovaný za fašistu (!) a pietne spomienky pri jeho opakovane poškodzovanom pomníku na Těšínsku sa označujú ako „šliapanie bagančami po poľskej duši“.
Po Mníchove, v najťažších chvíľach našich národov, obsadilo naivné Poľsko (domnievalo sa, že ak vystúpi proti Československu, Hitler bude voči nemu zmierlivý uznanlivý, ale už o necelý rok, v septembri 1939, pochopili, ako sa mýlili) celé Těšínsko a v Orlovej dokonca Poliaci odstránili aj pomník padlým Čechom a Slovákom…
Zdroje:
Fedor Houdek: Vznik hraníc Slovenska. Bratislava: Knižnica „Prúdov“, 1931.
Marián Hronský: Trianon. Vznik hraníc Slovenska a problémy jeho bezpečnosti (1918 – 1920). Bratislava: Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2011.
Josef Šnejdárek: Co jsem prožil: Zvolen: Their Ways, s.r.o., 2015.
