Pre HZDS by bolo dobré, aby sa spojilo so Smerom

Dušan Jariabek, poslanec NR SR (Smer-SD) Ešte stále je sólistom opery Slovenského národného divadla. Do roku 1998 bol riaditeľom Novej scény. Do vysokej politiky vstúpil ako poslanec HZDS, ktoré práve stratilo moc. Bol jedným z mediálne najvýraznejších členov Mečiarovho poslaneckého klubu. Vydržal v ňom jeden a pol volebného obdobia. V poslednom čase otvorene kritizoval stratu opozičného charakteru HZDS. Odišiel z neho ako „osamelý bežec“ a pred pár dňami sa stal poslancom Smeru. Začnime vaším odchodom z HZDS. – Môj problém sa začal zhruba pred ôsmimi mesiacmi, keď som prestával rozumieť viacerým hlasovaniam HZDS v parlamente. Posledným bolo minulotýždňové hlasovania za Zajacove „reformné“ zákony. Prekvapilo ma, keď šesť mojich kolegov nepodporilo môj návrh na nulovú DPH na školské potreby a knihy. No a potom podpredseda HZDS Milan Urbáni dokonca verejne hovoril o podobnosti programov HZDS a SDKÚ. Nepodobajú sa? – SDKÚ je pravicová strana a ja som písal časť programu stredovej strany a prišiel do parlamentu ako opozičný poslanec. Zbližovanie sa dokonca s terajším premiérom už prestávalo byť pre mňa prijateľné a musel som sa zasmiať, keď pán Urbáni povedal, že na Slovensku sú dvaja veľkí politici, a to Vladimír Mečiar a Mikuláš Dzurinda. Myslím si, že ich je viac a sú to iní politici. Kedy vlastne nastal ten zlom, lebo sa zdá, že si to ani verejnosť nestihla všimnúť a už sa z HZDS a SDKÚ stali spojenci? – Po prezidentských voľbách, ktoré Vladimír Mečiar prehral. Dokonca v tejto rétorike boli razantnejší podpredsedovia hnutia, ale predseda im neprotirečil. Možno teda tlmočili jeho názory. Úplne inak by to vyzeralo, keby V. Mečiar voľby vyhral. Ako? – Potreboval by v strane silných ľudí, ktorí by ju dokázali potiahnuť ako on. Lenže, naopak, teraz potrebuje byť najsilnejšou osobou on, čo vlastne potrebuje aj HZDS, lebo len hlúpa strana by nepostavila na čelo človeka s najvyššími osobnými preferenciami. A to vás z HZDS vyhnalo? – Pre mňa bolo varovným signálom spochybňovanie vecí, ktoré predtým boli jasné. Nerozumel som, prečo, preboha, vôbec diskutujeme, či ako opozičná strana podporíme odvolanie ministra Kaníka. A potom som pochopil, že HZDS jednoducho chce byť súčasťou nejakej vlády. Hocijakej? – Neviem akej a neviem, či to vie HZDS. Stať sa členom vlády je pre HZDS isté očistenie sa. Ale toto je pre mňa neprijateľné, lebo ja som vstúpil do HZDS až v roku 1998 a vtedy to bola strana s ambicióznym programom aj v oblasti kultúry. Problém zachraňovania kultúry nebol problém materiálny, ale ideologický. Takže dôvodom vášho odchodu z HZDS je jeho rezignovanie na podporu kultúry? – Dôvodom je strata ambícií stavať si razantnejšie podmienky na vstup do vlády. HZDS nebude požadovať ani post premiéra a nebude bojovať ani za kultúru, ono podporí premiéra Dzurindu. Preto je prijateľné pre SDKÚ, a preto Smer prijateľný nie je. Vojtech Tkáč zdôrazňuje, že neodišiel, ale ho vylúčili. Vy ste však odišli sám. – Počul som, že ma vylúčia, dostal som aj list, že poškodzujem záujmy strany a po pozvánke na politické grémium som si na teletexte prečítal, že podpredseda HZDS predpokladá, že nedôjde k vylúčeniu Jariabka a Maxona. Ja som tam ani nechcel ísť, ale som si to chcel vyjasniť s predsedom osobne. Sedeli ste v tom istom parlamente, to ste dovtedy nemali čas sa o tom rozprávať? – Ja som predsa už dlhšie kládol otázky, a to aj verejne, na ktoré on nereagoval. A keď som si prečítal, že ma veľkoryso možno aj nevylúčia, namiesto odpovedí, povedal som si dosť. Vy ste boli poslancom jedno celé volebné obdobie… – A bolo to skvelé obdobie. Prečo? – Lebo sme mali jasný program, jasnú líniu, jasné priority a ciele. A bolo jasné, aké sú naše postoje, a tvrdo sme ich dokázali obhajovať. Lenže v roku 2002 HZDS znovu napriek tomu, že vyhralo voľby, nedokázalo zostaviť vládu, a tak ľudia začali opúšťať dovtedajšie ideály a začala sa pragmatická orientácia na to, aby sa strana dostala do vlády. Vrátim sa k tomu, že ste boli poslancom za HZDS jedno celé volebné obdobie, po ktorom odišla zo strany veľká skupina poslancov, funkcionárov, regionálnych politikov tvrdiacich, že sa neúspešne pokúsili o vnútornú demokratizáciu. Vy ste nepociťovali nedostatok demokracie vnútri HZDS? – Tieňová vláda v rokoch 1998 – 2002 pracovala bez problémov a bez nejakého obmedzovania a nejakých direktív. Ja som s touto skupinou poslancov neodišiel celkom zámerne, lebo sa mi zdalo neodôvodniteľné odísť tri mesiace po voľbách bez toho, aby som vedel, ako vlastne sa strana s tým neúspechom vnútorne i navonok vyrovná. Po dvoch rokoch som presne vedel, prečo odchádzam. Nie pre osobný prospech a zisk, ale pretože som nebol zvolený do parlament, za pravicovú stranu, ktorá je už takmer koaličným partnerom človeka, ktorý nám predtým nemohol prísť na meno, hoci napríklad ja som naozaj neniesol žiadnu zodpovednosť za to, čo narobilo HZDS pred rokom 1998. Pozrite sa, aká je dnes úplne iná atmosféra okolo Lexu, než bola po roku 1998. Takže ešte raz: Vy ste nepociťovali deficit vnútornej demokracie v HZDS? – Deficit vnútornej demokracie? Tak to nazval vtedajší podpredseda HZDS a dnes už znovu váš kolega Vojtech Tkáč. – Ja som ten pocit absolútne nemal. Nikto mi nepovedal, že v tej oblasti, ktorej som sa venoval, niečo nemôžem alebo niečo musím. Nikdy som nemal pocit, že som sa musel vzdať svojej odbornosti v mene nejakej straníckej disciplíny. Nikdy. Tak ako ste sa po voľbách 2002 pozerali na tú skupinu poslancov, ktorá z HZDS odchádzala? – Vyčítal som jej to. Vyčítal som jej to preto, lebo tí ľudia nemali v takom prípade ísť vôbec na parlamentnú kandidátku. Argumenty, ktoré používali, sa mi nezdali dostatočné ani dôveryhodné. Pretože zrazu kritizovali to, o čom museli vedieť aj pred voľbami? – Samozrejme. Navyše vnútri bola silná kritika tých, ktorí boli poverení vedením rokovaní o zostavení vlády a boli neúspešní. Takže ak tí, ktorí vtedy odišli, mali v danej chvíli nejaký poznatok, ktorý nemali pred voľbami, bol to poznatok, že HZDS nebude ani v ďalšej vláde. Teda tí, ktorí potom založili klub nezávislých poslancov, odišli z HZDS, lebo chceli mať svoj podiel na vláde? – Ja som po odchode z HZDS okamžite zdôraznil, že som opozičný poslanec. Ako za nezávislým za mnou prišli z SDKÚ, či podporím alebo nepodporím odvolanie nejakého ministra, na čo som zareagoval, že hoci nezávislý, som opozičný poslanec. Ja som tak prišiel do parlamentu a tak prišlo do parlamentu aj HZDS, ale z tejto pozície uhlo. A tak sa z HZDS stala pravicová strana s najväčšou ľavicovou voličskou základňou. A ešte by chcela na svoj meniaci obraz premieňať svojich voličov. Vedeli ste už v čase odchodu z HZDS, že smerujete do Smeru? – Skôr som smeroval k tomu, že úplne odídem z politiky, lebo som bol veľmi znechutený útokmi podpredsedov na mňa. Ale myslím si, že reprezentujem postoje tej polovice voličov, ktorú HZDS za posledných šesť rokov stratilo. Úvahy o odchode z politiky ste však určite nemysleli vážne. Myslím si, že to sú také silné slová, ale odísť z vysokej politiky už po pár rokoch nebýva jednoduché ani lákavé. – Viete, čo nebolo ľahké? Odísť zo strany úplne sám. Faktom zostáva, že ste z politiky neodišli. – Samozrejme, uvažoval som nad tým skôr v afekte, keď som bol pod tlakom. Potom som si myslel, že mi bude dobre, lebo nezávislý poslanec sa nemusí nikomu spovedať. Lenže na začiatku tejto schôdze som navrhol do programu dva úplne odborné body a veľká časť HZDS bola za alebo sa zdržala, Vladimír Mečiar, Dana Podhradská a Jano Cuper vytiahli kartičky z hlasovacieho zariadenia, akože sú neprítomní. Pochopil som teda, že ak chcem niečo presadiť, potrebujem byť v nejakom poslaneckom klube. A navyše som sa nechcel zaradiť k nezávislým poslancom, ktorí jednoducho nie sú programovo dôveryhodní. Takže keď som dostal ponuku zo Smeru, o ktorej sme istý čas diskutovali, rád som ju prijal. Lenže aj v tomto rozhovore ste niekoľkokrát spomenuli, že HZDS bola stredová strana a Smer sa teraz chce výraznejšie profilovať ako sociálna demokracia, čiže ako ľavicová strana. S tým nemáte problém? – Nemám, pretože si myslím, že sociálna demokracia má budúcnosť a perspektívne bude vládnuť v Európe. A je mi sympatické, že sociálna demokracia popiera tézu, že všetko vyrieši neregulovaný trh, a z hľadiska spoločenských vrstiev chce posilniť tú strednú, ktorú ja považujem za chrbtovú kosť spoločnosti. Takže aj vy ste sa teraz posunuli zo stredu, len na rozdiel od HZDS doľava? – Myslím si, že som aj doteraz zastával stredoľavé postoje, lebo sa obávam, že pravica príliš roztvára spoločenské nožnice, zväčšuje majetkové a príjmové rozdiely medzi ľuďmi a zostruje boj chudobných proti bohatým. A potom tu máme štyridsiaty ôsmy. Vojtech Tkáč tvrdí, že on bol vždy reprezentantom sociálno-demokratického krídla v HZDS. Teraz zakotvil v Smere: vy takisto, teda to znamená, že sa aj vy cítite byť sociálnym demokratom? – Neviem, čím sa v tomto zmysle cítim byť. Sociálnym demokratom nie? – Keby som povedal, že sa cítim byť sociálnym demokratom, asi by to boli v tejto chvíli priveľké slová. Ja mám vyvinuté sociálne cítenie celkom prirodzene, čo nevyplýva len z toho, čo som prežil a zažil, ale najmä z toho, že som doma v oblasti kultúry. A celkom otvorene hovorím, že si myslím, že v pravicovo orientovanej spoločnosti sa nemôže kultúre dariť. A o tom asi nemusím nikoho presviedčať, lebo sa stačí pozrieť, v akom stave je dnes kultúra na Slovensku a čo sa s ňou za posledné roky stalo. Chcete naznačiť niečo podobné ako signatári výzvy 1 000 slov o hodnotách a kultúre? – Chcem povedať, že trhové mechanizmy a trhové prostredie vedú k zániku verejnoprávneho charakteru STV, k zániku menšinových kultúrnych žánrov. Mám na mysli, že to, čo by som chcel podporiť, je zdravá sociálno-demokratická spoločnosť. Hoci si myslím, že dnes už nejde o súboj pravice a ľavice, ale o existenciu normálnej republiky, v ktorej všetci môžu dôstojne žiť. Lebo keď vidím najmä na východnom a strednom Slovensku kultúrne domy chátrajúce a rozpadávajúce sa alebo, v lepšom prípade, využívané len na komerčné účely, tie kultúrne domy, ktoré kedysi ponúkali ozajstnú hodnotnú a hodnotovú kultúru, považujem to za ohrozenie existencie slobodnej a demokratickej spoločnosti. Myslíte si, že sa HZDS podarí zastaviť ďalší pokles dôveryhodnosti a voličskej podpory? – Bol by som rád, keby sa HZDS vrátilo k svojej stredovej orientácii, aby sa naplnili aj želania a predstavy jeho voličov. Aké predstavy? – Aby sa HZDS spojilo so Smerom, nie s SDKÚ, lebo z hľadiska názorovej orientácie voličov by mali mať k sebe najbližšie práve tieto dva politické subjekty. Voličská základňa HZDS chce spoluprácu so Smerom. Podľa prieskumov si to želá až 70 % voličov HZDS. Predseda HZDS to striktne odmieta, želajú si to funkcionári na nižšej úrovni? – Zaznievalo to aj v štruktúrach, dokonca boli prípady, keď ľudia oficiálnymi uzneseniami z okresných snemov chceli ustanoviť spoluprácu so snemom. Prečo to teda nepovedia aj svojmu predsedovi, boja sa ho? – Ale nie, oni o tom otvorene hovoria. Lenže, a to dodnes otvorene nezaznelo a malo by už konečne, spor HZDS a Smeru je sporom generačným a sporom generačnej žiarlivosti predsedov. Tento osobný spor je jediný, ktorý medzi HZDS a Smerom naozaj existuje. Lebo z hľadiska voličskej základne to tak nie je. Paradoxne si voliči HZDS želajú zmenu, a to jednak preto, že nie sú pravicovo orientovaní, a jednak preto, že nemajú radi Mikuláša Dzurindu, Ivana Mikloša a ďalších. Lenže zárukou zmeny už nie je HZDS, ale v tejto chvíli jedine Smer. To si musí každý volič uvedomiť a tento fakt by mal spájať HZDS a Smer oveľa viac, než by sa to zdalo. Myslíte si, že z HZDS ešte môžu prísť nejakí ďalší ľudia sociálno-demokratickej orientácie? – V tom poslaneckom klube mnohí ani nevedia, akú majú orientáciu. A myslím, že ich to ani nezaujíma. V HZDS by mohla nastať zmena, iba ak by tam bol niekto s vyššími osobnými preferenciami než Vladimír Mečiar. Jemu sa dá ťažko protirečiť, lebo on je verbálny kombajn. Ale možno sa stane zázrak a aj keď zostane predsedom, tak sa HZDS spojí so Smerom, čo by bolo veľmi dobré, v tejto chvíli už aj pre HZDS. S hosťom Slova sa zhováral Braňo Ondruš