1.
Tridsať rokov boli v kalendári dva dni, ktoré boli svojím obsahom a významom spojené. Boli to 5. máj a 9. máj. Prvý bol zapísaný v učebniciach ako deň „vypuknutie pražského povstania“; a druhý ako „deň oslobodenia Československa Sovietskou armádou“. V rokoch 1951 až 1990 bol 9. máj v tomto duchu uzákonený ako štátny sviatok. A bol to jediný deň v roku, ktorý mal takýto status. Žiaden iný deň nebol štátnym sviatkom. Aj ústava ČSR prijatá v roku 1948 niesla pomenovania Ústava 9. mája. Tak vysoko bol tento historický deň oceňovaný. V súčasnosti (t.j. 2020) nástupnícke štáty ČSR nešetria na počte štátnych sviatkov. Slovenská republika má konkrétne šesť dní uznaných za štátny sviatok. Rovnako toľko, ale iných, ich má aj Česká republika. Vieme možno o nich, o niektorých z nich iba to, resp. najmä to, že sú to dni pracovného pokoja.
Historická veda (v skutočnosti a podľa pravdy „dejepisectvo“) je vo svojom pohybe, buď v amplitúde progresívnej alebo aj regresívnej. V roku 1975 sme zažili radostnú a významnú udalosť, keď československá historická veda a jej vtedajšie jadro, možno avantgarda, totiž česká historiografia, prišla s historickým objavom. Akoby sa vtedy, už v Českej socialistickej republike, súčasti československej federácie skončilo s pragocentrizmom. Objav tejto vtedajšej historiografie spočíval v tom, že protifašistické povstanie nebolo už len záležitosťou hlavného mesta, ale že antinacistické, protinemecké a oslobodzovacie vystúpenie malo celočeský charakter, že bolo súčasťou širšieho a vyššieho celku, a to „Povstania českého ľudu“, alebo krajšie „Májového povstania českého ľudu“. V tomto znení a v duchu sa to prezentovalo a rozozvučalo na celoštátnej vedeckej konferencii konanej pri príležitosti 30. výročia, nie konca druhej svetovej vojny, ale pri príležitosti Oslobodenia. Spresnime to oslobodenia koho (?), odpovedzme „Československa“ a dodajme kým (?) a to „Sovietskou armádou“. Pripomenutie si Povstania českého ľudu, určite víťazného, nevylučovalo ani pripomenutie si a oslávenie „Oslobodenia Československa Sovietskou armádou“. Vzájomne tieto veľké udalosti ich pomenovania nestáli proti sebe, neboli ani v kolízii a už vôbec sa nevylučovali. Dopĺňali sa, boli v konzistencii, vyúsťovali do historickej skutočnosti, pomenovanej ako oslobodenie, sloboda.
Niektorým z prítomných na vedeckej konferencii v roku 1975 sa nové poznanie historiografie zdalo ako keby bolo inšpirované a motivované tým, že východná časť československej federácie mala už vtedy pomerne dlho miesto banskobystrického povstania, Slovenské národné povstanie. A starší brat vo federácii, založenej na zásade rovný s rovným, nechcel byť horší a menší ako mladší. Zrejmé bolo, že sa to nemohlo nazvať České národné povstanie, lebo Moraváci (Moravania) neboli vtedy integrovaní do takéhoto etnika, cítili sa inými, temer svojbytnými. Napokon dodnes sa nepodarilo dosiahnuť konsenzus obyvateľov Českej republiky, už člena Európskej únie, aby sa tento štát prezentoval navonok pod jedným a jediným názvom a to „Česko“. Vyhovovalo preto pomenovanie „povstanie českého ľudu“.
Metropola Moravy, Brno, bola oslobodená 26. apríla 1945 a Ostrava po ťažkých bojoch až 30. apríla 1945. A od 1. mája sa začala revolta, ozbrojené vystúpenia a nepokoje v mestách a väčších aglomeráciách. Vystúpenia boli samostatné, oddelené, neboli koordinované, ale začínali a končili od prípadu k prípadu. Hrdinské revolty utopili jednotky wehrmachtu a oddiely SS krvou povstalcov – v Přerove (1. mája) bolo až 52 obetí, nasledoval Nový Bydžov, Rakovnícko, Semily a Úpice (3. mája) a 4. mája Vsetín, v ktorom povstanie vyústilo do oslobodenia mesta 4. samostatnou brigádou, patriacou do československého armádneho zboru, ktorý sa už rozrástol a sformoval do armády. Akoby sa v týchto revoltách správali a konali podľa Sama Chalupku: „A voľ nebyť ako byť otrokom!“ Bez kalkulácií, či sa vystúpenie oplatí a čo ním získame, čo nám zato dajú.
A oheň povstaní v mestách na Morave a v Čechách sa začal, vzplanul rozšíril a horel celkom samostatne, povstania nevedeli o sebe, nekoordinovali svoje akcie, sily vojenské, ozbrojené. V obkľúčení vojskami wehrmachtu, najmä miliónovej armády vojsk skupiny Stred, zbraňami SS a gestapa boli rýchlo potlačené. Z objektívneho pohľadu dnešných čias prerástli, vyústili do vypuknutia povstania v Prahe dňa 5. mája 1945. Poznanie historikov v roku 1975, že odboj v Čechách bol rozsiahlejší, týkal sa dlhšieho obdobia, bolo teda oprávnené, bolo v súlade s pravdou a zasluhuje si pomenovanie „Májové povstanie českého ľudu“.
2.
Vývoj historiografie, a v našom prípade aj zákonodarstva o štátnych sviatkoch, pamätných a významný dňoch, pokračoval. Podľa zákona roku 1990, polroka po „nežnej“ a pol druha mesiaca pred parlamentnými už pluralistickými (údajne slobodnými) voľbami došlo k prvej zmene. Dátum štátneho sviatku – t.j. 9. máj ešte zostal, a to až do ustanovenia a začatia činnosti nového Federálneho zhromaždenia (parlamentu). Zmenilo sa pomenovanie udalosti, ktorá bola dôvodom ustanovenia tohto dňa za štátny sviatok. Urobilo sa to tak, že sa ponechala prvá časť doterajšieho názvu tohto sviatku, t.j. zostalo, že je to „deň oslobodenia“, vypustilo sa identifikovanie osloboditeľa, a dodalo sa o oslobodenie od čoho išlo. Tak tento hlavný štátny sviatok celej federácie, ktorá sa už volala Česká a Slovenská federácia, prerobil na štátny sviatok s názvom – 9. máj, deň oslobodenia od fašizmu. Zmena pomenovania tohto sviatku, vypustenie slov – oslobodenie Československa Sovietskou armádou, sa prijímala v podstate bez väčšej pozornosti verejnosti. Sovietska armáda, bola kvalifikovaná ako teleso zodpovedné za vstup do ČSSR 21. augusta 1968 a následnú dvadsaťročnú údajnú okupáciu štátu, za znemožnenie jej vývoja do demokratického socializmu, resp. do spoločenstva svetových demokracií vôbec. Mnohí vtedajší nadšení demokrati ako aj súčasní liberáli a neoliberáli, chceli stotožniť Sovietsku armádu a jej činnosť s wehrmachtom. Dnes by sa povedalo, že nemali vypestované a neovládali tzv. kritické myslenie pri hodnotení udalostí, skutočností a informácií o nich. Nemenili sa, ale iba podľahli atmosfére doby, adaptovali sa na ňu. Boli a sú aj dnes blahoslavenými, pretože sú chudobní duchom? Bude im patriť kráľovstvo nebeské, ako hovoril Ježiš podľa evanjelia, v kázni na hore ? Myslia a konajú najmä podľa záujmu o pozemské statky.
Štátny sviatok – 9. máj ako deň oslobodenia od fašizmu mal silu zákona presne rok. Podľa ďalšej novely tohto zákona v roku 1991 sa zmenila iba číslica. Namiesto čísla 9., ktoré sa vypustilo, sa napísalo číslo 8. (osem). Ďalšie slová zostali. Štátnym sviatkom sa podľa zákona stal – 8. máj, ako deň oslobodenia od fašizmu. Kvôli zmene dátumu, kvôli jednému číslu sa zmenil celý zákon! Vyvolalo to samozrejme lavínu premenovaní – a to mnohých ulíc, námestí, podnikov, družstiev aj podujatí rozličného druhu. Odstraňovali sa tabuľky so starým názvom a pripevňovali sa tabuľky s novým pomenovaním. Revolúcia je vždy spojená so strhávaním tabúl so starými názvami, so starými štátnymi znakmi. Prejavilo sa to takto aj 28. októbra 1918 najmä v Prahe pri vzniku ČSR, aj 5. mája 1945 pri začatí pražského povstania. A v roku 1991 sa menili tabule z 9. na 8. máj. Bola to tiež revolúcia, a to od „moskovského času“ k inému, západnému nielen času, ale aj štátnemu a spoločenskému zriadeniu. Dodajme však, že dátum 5. máj zákonodarca zachoval. Mal status nie štátneho sviatku, ale patril do druhej kategórie sviatkov tzv. významných dní. Bol to však sviatok celofederálny, neplatil len pre západnú časť federácie, ale platil aj v jej slovenskej časti. V reciprocite k tomuto dňu bol 29. august (teda SNP) platný aj v Českej republike. Presne napísané – 5. květen, sa stal významným dňom ČSFR, rovnako ako 29. august. Logicky sa to dalo vykladať tak, že oslobodenie od fašizmu sa vyvíjalo od 29. augusta, k 5. máju. Symetria v týchto významných dňoch v oboch národných republikách mala asi posilniť federáciu. Nezachránila ju. Legislatívna úprava prežila zánik ČSFR, suverénne republiky si ju ponechali až do konca 1993.
Podľa platnej právnej úpravy v Českej republiky, a to z roku 2000, jej štátnym sviatkom je 8. máj s identifikáciou – „Deň víťazstva“. Nešpecifikuje sa – akého víťazstva, nad kým, v boji proti komu. Je to iný gradus, iné stupňovanie – od oslobodenia od fašizmu sa Česká republika prebojovala vo svojom zákonodarstve na úroveň – víťazstva, resp. toho, že Česká republika dosiahla víťazstvo. Zákon je prejav všeobecnej vôle národa, v ktorom sa v koncentrovanej podobe a písomným textom, zapíše jeho historické vedomie. Vývoj tohto českého historického vedomia bol teda sebavedomý, nie neskromný.
Podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky z roku 1993, nemá 8. máj status štátneho sviatku, ale má relevanciu dňa pracovného pokoja s pomenovaním – 8. máj – Deň víťazstva nad fašizmom. Nie je to deň víťazstva v absolútnom chápaní. Je to víťazstvo nad fašizmom, nad zločinným systémom, usilujúcim o svetovú nadvládu a likvidáciu civilizácie, humanizmu. Je to aj víťazstvo nad slovenským klerikálnym fašizmom, ku ktorému prispel rozhodujúcim spôsobom v Slovenskom národnom povstaní, ktoré sa vlialo do procesu oslobodenia Slovenska Červenou armádou s tým, že štátnym sviatkom Slovenskej republiky je 29. august, deň začatia Povstania. Deň víťazstva nad fašizmom 8. máj sa chápe v kontexte ukončenia druhej svetovej vojny v Európe, ako celoeurópsky a teda aj slovenský,
3.
Ako došlo k zmene dňa oslobodenia od fašizmu z 9. mája na 8. máj? Novelu zákona o týchto štátnych sviatkoch inicioval Miloš Zeman, v tom čase poslanec československého parlamentu (Federálneho zhromaždenia), dnes prezident ČR. Zmenu dňa tohto štátneho sviatku podrobne uviedol, charakterizoval v dôvodovej správe ako súčasti tejto jeho legislatívnej iniciatívy. Argumenty ktorými zdôvodnil svoj návrh, možno zhrnúť takto:
- K oslobodeniu od fašizmu došlo 8. mája 1945 v dôsledku dvoch právnych skutočností resp. úkonov:
a) podpísaním kapitulácie nemeckých vojsk v Remeši podpísanej dňa 7. mája 1945, ktorá sa stala účinnou 8. mája 1945; a
b) kapituláciou nemeckých vojsk v Prahe dňa 8. 5. 1945, menovite kapituláciou generála Touissanta do rúk Českej národnej rady. - Červená armáda vstúpila do Prahy až 9. mája 1945, t.j. až nasledujúci deň po prijatí nemeckej kapitulácie Českou národnou radou.
- teda nebolo to už oslobodenie od nemeckých vojsk, Červená armáda neoslobodila Prahu;
- sovietske velenie z politických dôvodov trvalo na tom, aby Praha bola oslobodené Červenou armádou, a ďalej
- sovietske velenie priamo zakázalo americkej armáde, aby podporila Pražské povstanie, pričom armáda USA, ktorá bola vtedy v Plzni a Rokycanoch, mohla už deň po začatí povstania, t.j. 6. mája 1945 podporiť povstanie, resp. Prahu aj oslobodiť a znížiť počet obetí ľudských životov.
Zmyslom a cieľom tohto zákonodarného návrhu poslanca M. Zemana v roku 1991 bolo by, či malo byť, citujem: „odstrániť tzv. osloboditeľskú legendu“, t.j. legendu o oslobodení Prahy Červenou armádou. ktorá podľa poslanca bola politicky motivovaná a často zneužívaná. Záverom sa zdôraznilo, že pri označovaní štátneho sviatku sa mali už v budúcnosti rešpektovať historické fakty. Inými slovami M. Zeman v odôvodnení napísal, že 9. máj ako deň oslobodenia Červenou armádou, nebol v súlade, nerešpektoval, alebo možno popieral historické fakty!
Pre určenie termínu dňa oslobodenia či dňa víťazstva sú určujúcimi právne skutočnosti uvedené v prvom bode poslaneckého návrhu M. Zemana, a to právna relevancia podpisu kapitulácie nemeckých ozbrojených síl, kapitulácia všeobecná, úplná a bezpodmienečná v Remeši a obdobne kapitulácia nemeckých vojsk v Prahe, do rúk Českej národnej rady. Ďalšie v legislatívnej iniciatíve uvedené historicko-vojenské skutočnosti a udalosti sú čiastočne faktografické a väčšinou majú interpretačnú hodnotu, sú ich výkladom, ktorý urobil poslanec M. Zeman. Súčasne sa patrí dodať, že takýto výklad týchto udalostí zdieľa významná časť českých historikov a tiež českej verejnosti. Samozrejme, za tridsať rokov od tejto poslaneckej iniciatívy vývoj v českej „dějeprave“ (por. Tři oříšky pro Popelku) a najmä v politike, ktorá je v tejto veci určujúca, dosiahol nové horizonty.
Podpísanie Aktu o bezpodmienečnej kapitulácie nemeckých ozbrojených síl do rúk spojencov sa uskutočnilo dvakrát. Podpisom kapitulácie v Remeši a podpisom v Berlíne (Karlshorste). Bolo to opakovanie, repetícia toho istého, vynútil si to diktátor a despota Stalin a aangloamerickí spojenci ho poslúchli? O príčinách, prečo bol Akt kapitulácie podpísaný dvakrát, je niekoľko verzií. Akt podpísaný v Remeši mal niekoľko právnych nedostatkov – a to konkrétne na oboch stranách Aktu – na strane, ktorá bezpodmienečne kapitulovala ako aj na strane víťazov, ktorí prijímali túto kapituláciu. Z hľadiska týchto právnych nedostatkov, právnych vád vznikli obavy, či niektorá časť vojsk Nemecka – vzhľadom na tieto nedostatky neodmietne kapituláciu, vyhlási kapituláciu za neplatnú a nesplní prvú povinnosť z Aktu vyplývajúcu, zložiť zbrane, ukončiť ozbrojený boj, vzdať sa a podrobiť sa režimu zajatcov, teda či nebude možné, aby vojna právne pokračovala ďalej, alebo po určitej prestávke sa znova neobnovila.
Na strane víťazov, pre rýchlosť s akou sa pristúpilo k prijatiu kapitulácie, sovietsky generál Susloparov, ktorý viedol vojenskú misiu ZSSR pri štábe expedičných vojsk generála D. Eisenhowera v Remeši, nemal plnú moc na jej podpísanie (ako splnomocnený predstaviteľ ZSSR), a preto sa podpísal na Akt kapitulácie 7. mája 1945 nie v mene tejto veľmoci a jej armády, ale podpísal tento dokument „iba ako svedok“. Znamenalo to právne, že ZSSR neprijal kapituláciu nemeckých ozbrojených síl. Na strane spojencov sa na dokument podpísala za Američanov aj Britov tá istá osoba, generál Bedell-Smith. Vyvolávalo to pochybnosti, či samotní spojenci považovali ceremóniu v Remeši za konečnú, za definitívnu. A podstatný bol ďalší fakt, kto Akt bezpodmienečnej kapitulácie vlastne prijal. V Remeši to bolo Najvyššie velenie spojeneckých vojsk. Vzhľadom na mimoriadnu závažnosť tohto úkonu, ktorý patril do medzinárodného práva vojnového, k ukončenie druhej svetovej vojny, podľa požiadavky najmä USA, malo dôjsť aktom nie iba všeobecnej kapitulácie (tak sa skončila I. svetová vojna), ale akom bezpodmienečnej kapitulácie, aj všeobecnej a úplnej. Takouto kapituláciou nenastal len „pokoj zbraní“, nepacifikovali sa iba nemecké ozbrojené sily. Bezpodmienečnou kapituláciou stratilo Nemecko ako štát svoju suverenitu. Moc zákonodarnú a výkonnú na jeho území začali vykonávať víťazné mocnosti. Pre takúto kapituláciu, s takými dôsledkami, ktorými na dlhý čas vlastne zanikal nemecký štát (až dovtedy, kým nemecký ľud nadobudne právo na svoje demokratické a antifašistické sebaurčenie) sa vyžadovalo, aby kapituláciu prijali nie iba osoby splnomocnené na to spojeneckými vojskami, ich najvyšším velením. Adekvátne a právne náležité bolo aby takýto Akt prijali a svojím podpisom potvrdili, priamo osoby predstavujúce a zastupujúce všetky štáty protihitlerovskej koalície, reprezentujúce ich najvyššie velenie. Po ďalšie, Akt o bezpodmienečnej kapitulácii sa žiadalo a bolo nevyhnutné podpísať priamo v centre, nemeckej nacistickej agresie, t.j. v Berlíne. (V Remeši sa korunovali v minulosti králi Francúzska v katedrále, ktorá je perlou gotiky. Vojna sa jej významnejšie nedotkla.) Vojnu však viedlo nacistické Nemecko, a stelesňoval ho Berlín, ktorý dobyla Červená armáda 2. mája 1945. Dôsledky z bezpodmienečnej kapitulácie pre Nemecko ako štátny útvar boli vyvodené, upravené a zakotvené v „Deklarácii ohľadom porážky Nemecka a prevzatia najvyššej vládnej moci v Nemecku vládami Spojeného kráľovstva, USA, ZSSR a Dočasnej vlády Francúzskej republiky“, ktorú podpísali predstavitelia víťazných mocnosti 5. júna 1945.
Najvyšší veliteľ a hlava štátu J. V. Stalin 7. mája maršalovi G. Žukovovi oznámil,, že sa dohovoril so spojencami na tom, že Akt podpísaný v Remeši budú považovať za predbežný protokol o kapitulácii. Stalo sa tak aj po energickom demarši vlády ZSSR proti nedostatkom tohto Aktu. V Berlíne sa 8. mája podpísal Akt o úplnej a bezpodmienečnej kapitulácii konečný, úplný, definitívny a právne plnohodnotný Akt o skončení vojny. Určitá časť expertov, právnikov, tvrdí, že v Berlíne (v Karlshorste) bol prípravný protokol o kapitulácii signovaný v Remeši, ratifikovaný, t.j. v Berlíne nadobudol právnu silu medzinárodno-právnej normy (zákona, prameňa práva) všeobecne záväznej pre všetky štáty sveta. Maršal G. Žukov vo svojich memoároch napísal, že podpisovanie Aktu o bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka bolo ukončené o „o hodine, 43 minúte dňa 9. mája 1945“. Samotný W. Churchill v liste maršalovi Stalinovi zo dňa 8. mája 1945 napísal, že včerajší podpis v Remeši, má byť dnes oficiálne ratifikovaný dnes v Berlíne.
Dátum 8. máj – podpísanie kapitulácie v Remeši a ukončenie druhej svetovej vojny sa presadilo a platí v západnej Európe. Nepresadil sa však ako všeobecne záväzný, vo všetkých krajinách a štátoch, najmä v ZSSR a vo väčšine jeho nástupníckych štátov. Stalo sa tak jednak z politických dôvodov a jednak vzhľadom na kvalitu, náležitosti Aktu o kapitulácii. Presadil sa najmä vzhľadom na iné okolnosti. Prezident Truman, premiér Churchill a maršal Stalin sa podľa ich korešpondencie usilovali synchronizovať svoje vyhlásenia o Dni víťazstva v Európe. Pre tlač vo V. Británii bola už 7. mája vydaná správa, že na druhý deň 8. mája bude urobené takéto vyhlásenie. Stalin v posolstve Churchillovi napísal, že veľká skupina nemeckých vojsk priamo vyhlasuje, že má v úmysle pokračovať v odpore a kapitulácii sa nepodriadiť. Navrhoval preto premiérovi odložiť vyhlásenie o kapitulácii Nemcov na 9. mája o 7. hodine moskovského času. W. Churchill návrh odložiť oznámenie o kapitulácii Nemecka na 9. máj, teda o dvadsaťštyri hodín považoval vzhľadom na už ním vydané informácie za nemožné. Predpokladal, že prezident Truman urobí svoje vyhlásenie dnes, t.j. 8. mája o 9. hodine predpoludním podľa amerického času. V posolstve z 8. mája 1945 napísal Stalinovi, že dúfa, že aj on bude môcť s príslušnými výhradami urobiť, vyhlásenie tak, ako to bolo dohodnuté. Pre lídra ZSSR malo určujúci historický význam podpísanie Aktu o bezpodmienečnej kapitulácie nemeckých vojenských síl v Berlíne, pre stanovenie dátumu Dňa víťazstva. Pre ZSSR bol 9. mája Dňom víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne.
O záväznosti dátumu 8. mája ako Dňa víťazstva v Európe v podstate rozhodlo, ako sa možno domnievať, konanie W. Churchilla v pozície premiéra V. Británie. V ten deň hovoril aj do rozhlasu a vystúpil a predniesol prejav, posolstvo o kapitulácii, ukončení vojny a o víťazstve v britskom parlamente, na jeho posvätnej, historickej pôde. Prejav, posolstvo premiéra W. Churchilla sa potom pevne spojilo s dňom, dátumom ukončenia vojny. Už sa neprihliadalo na právne aspekty Aktov o kapitulácii z Remeša ani z Berlína na ich vzťah, t.j. že až v Berlíne bol ratifikovaný. A v ten deň (8. mája) vystúpil aj prezident H. Truman vo Washingtone – s veľkým, významným prejavom o ukončení vojny a víťazstve. Prejavy, posolstvá týchto lídrov západných spojencov boli rozhodujúcimi pri zafixovaní dátumu 8. mája ako dňa víťazstva. (Victory Day). Dodatočne už nemohli byť ich vyhlásenia, posolstvá – zrušené, ani zmenené. Samozrejme, spolu s týmito rozhodujúcimi skutočnosťami, sekundárne svojím významom pôsobil ako dokument ukončenia vojny Akt podpísaný v Remeši. Je síce možné interpretovať tieto skutočnosti aj tak, že sa dátum 8. či 9. máj používa v príslušných krajinách inak – z dôvodu časového pásma (od greenwichského, cez stredoeurópske pásmo až po moskovských čas). Podľa iného dôvodu, sa Deň víťazstva mení podľa toho, ku ktorému vojenskému a politickému bloku v časoch studenej vojny, daný štát, krajina patrila.
Právny stav, ktorý nastal resp. mal nastať dohodnutou platnosťou kapitulácie v Remeši, že všetky nemecké ozbrojené sily na súši, vo vzduchu na mori, majú okamžite zastaviť ozbrojený odpor, odovzdať zbrane, zostať na miestach a vzdať sa do zajatia spojencom, sa musel realizovať na základe rozkazu, ktorý mal vydať veľkoadmirál K. Dönitz ako ich najvyšší veliteľ, a podľa závetu Hitlera, ríšsky prezident Nemecka. Nie všetky nemecké vojenské jednotky takýto rozkaz dostali, a nie všetky sa mu chceli podriadiť. Skutočnosť, že sa vojna podľa medzinárodného práva vojenského skončila, nepoznali ani mnohí nemeckí vojaci. Nie malá časť z nich odmietala uznať nastúpenie tohto právneho stavu voči Sovietskej armáde, ktorú naďalej pokladali za vojnového nepriateľa, voči ktorému treba bojovať. Kalkulovalo sa, že dôjde k roztržke medzi západnými a východnými spojencami a nádejalo sa, že nemecké ozbrojené sily budú použité angloamerickými spojencami proti Červenej armáde. Väčšina nemeckých síl bojovala proti sovietskym vojskám najmä preto, aby sa dostali do amerického či britského zajatia.
Z amerických zdrojov sa velitelia vojsk armády poľného maršala Schörnera operujúci na území Česka dozvedeli, že ak sa nevzdajú do určitého dátumu, teda budú pokračovať vo vojne aj po lehote danej kapituláciou, bude ich americká strana považovať za osoby, ktoré už nechráni medzinárodné právo vojnové. Vyhlásili, resp. nemeckým vojakom sa usilovali oznámiť, že po tomto dátume ich budú považovať za osoby stojace mimo zákon, inými slovami za kriminálne osoby – ktoré treba zneškodniť, resp. zadržať, vyšetrovať a stíhať ako zločincov, osoby páchajúce zločiny, trestné činy.
(Pokračovanie)
