Potravinová pomoc ako biznis

Pred niekoľkými desaťročiami napísala Teresa Hayter knihu s názvom Pomoc ako imperializmus. Hovorí sa v nej, ako je zahraničná pomoc využívaná bohatými krajinami na presadenie ich vlastných veľkých firiem a ako ničí produkčné kapacity v prijímajúcich krajinách. Odvtedy sa svet veľmi zmenil. Zahraničná pomoc sa stala nevýznamnou časťou medzinárodných finančných tokov, rozvojové krajiny ako celok sú dnes čistým vývozcom kapitálu do rozvinutého sveta, dokonca aj Svetová banka a Medzinárodný menový fond dnes z tretieho sveta dostávajú viac peňazí v splátkach minulých pôžičiek, než im dávajú v nových. Imperializmus získal ešte ničivejšie atribúty, popri ktorých vyzerá predchádzajúce zneužívanie pomoci ako detská hra. Podmienená pomoc Nuž ale čím viac sa veci menia, tým viac zostávajú rovnaké. Hoci sa zahraničná rozvojová pomoc v kvantitatívnom vyjadrení znížila na nepodstatnú čiastku, je stále využívaná rovnako cynickým spôsobom. Dnes je však jej balenie príťažlivejšie a efektívnejšie – médiá robia udalosť aj z toho najmenšieho a najviazanejšieho transferu pomoci. A tak nedávno prijaté odpustenie dlhov vysoko zadĺženým africkým krajinám, na ktorom sa zhodla G8, bolo prezentované ako veľkorysý akt vlád kľúčových kapitalistických krajín. A pritom šlo len o čiastočné odpustenie dlhov, ktoré sa za roky nakopili nie pre nové pôžičky, ale len rastom platieb úrokov. A s touto „pomocou“ bola spojená povinnosť otvoriť trhy ešte väčším kapitálovým tokom zo Severu privatizovaním dôležitých služieb, ako sú dodávky vody a kanalizácia. Cynický prístup Ďalším dôkazom cynického a vykorisťovateľského prístupu spojeného s poskytovaním (vraj) humanitárnej pomoci je potravinová pomoc Spojených štátov pre regióny Afriky zasiahnuté hladomorom. Časti subsaharskej Afriky zasiahlo tohto roku veľmi kruté sucho. Zničilo úrodu, čo populáciu krajín ako Malawi vystavilo bezprostrednému riziku hladomoru. Problém je ešte akútnejší tým, že Svetová banka krajinám nanútila rozpustiť programy vytvárania potravinových rezerv, a tak stratili akékoľvek vnútorné mechanizmy ochrany obyvateľstva pred hladom v čase nedostatku. Súčasný zákon USA hovorí, že potravinová pomoc poskytovaná Agentúrou USA pre medzinárodný rozvoj (USAID) musí byť vypestovaná americkými farmármi a dopravovaná väčšinou loďami pod americkou vlajkou – to znamená, že musí prejsť rukami amerických potravinárskych koncernov. To výrazne zvyšuje náklady a zdržuje poskytovanie pomoci krízovým oblastiam, nakoľko potraviny musia byť prepravované na dlhú vzdialenosť. Niektoré vlády bohatých krajín, ako Kanada, už prijali rozhodnutie kupovať aspoň časť potravinovej pomoci na miestnych trhoch. Znížením nákladov tak môžu nakúpiť viac potravín a súčasne pomôcť miestnym africkým farmárom. Rovnaký návrh sa pod tlakom dôkazov o dlhých zdržaniach pri poskytovaní humanitárnej potravinovej pomoci objavil v USAID. Americká vláda navrhla, aby štvrtina pomoci sa nakupovala na lokálnych trhoch, čo by dramaticky zrýchlilo reakčný čas – čo je najkritickejšia premenná pri riešení hladomoru. Očakávaná opozícia… Napriek tomu, že väčšina potravín by bola stále pestovaná americkými farmármi, sa návrh stretol s opozíciu. Podľa článku v New York Times z 12. októbra 2005 vytvorili opozíciu voči zmene tri skupiny, niektorými nazývané aj „Železný trojuholník“ potravinovej pomoci: potravinárske koncerny, lodná doprava a charitatívne organizácie. Opozíciu potravinárskych koncernov bolo možné predpokladať. Hoci má pravidlo nákupu potravín v USA pomôcť farmárom, v skutočnosti z neho získavajú veľké poľnohospodárske firmy kontrolujúce obchod. Podľa amerických údajov štyri firmy a ich subdodávatelia, na čele s Archer Daniels Midland a Cargil, pre-dali viac ako polovicu potravín v hodnote 700 miliónov dolárov, poskytnutých cez USAID ako pomoc v roku 2004. Veľkým beneficientom je aj lodná doprava – len päť dopravných spoločností získalo viac ako polovicu z asi 300 miliónov dolárov minutých v danom roku na prepravu potravinovej pomoci. …a nečakané námietky Skutočným prekvapením je však opozícia mimovládnych organizácií. Tie by mali byť, koniec koncov, charitatívnymi organizáciami starajúcimi sa hlavne o to, aby sa pomoc dostala chudobným tak rýchlo a lacno, ako je to len možné. Očividne to tak nie je. Nedávno publikovaná kniha skúmajúca politickú ekonómiu potravinovej pomoci hovorí o neslávnej úlohe, ktorú často zohrávajú niektoré mimovládne organizácie. Christopher B. Barrett a Daniel Maxwell v knihe „Potravinová pomoc po päťdesiatich rokoch: prehodnotenie úlohy“ ukazujú, ako minimálne sedem veľkých mimovládnych organizácií z USA, vrátane Catholic Relief Services a CARE, závisí od potravinovej pomoci nielen pokiaľ ide o náplň práce (teda zmysel existencie), ale aj zdroj príjmov. V roku 2001 získavali vďaka potravinovej pomoci štvrtinu až polovicu svojich rozpočtov. Pomoc ako biznis Tieto organizácie rozdeľujú v chudobných krajinách jedlo. Už menej sa vie o tom, že podstatnú časť potravín predávajú so ziskom na lokálnych trhoch chudobných krajín a z toho financujú svoje programy boja proti chudobe. To je očividne veľmi neefektívny spôsob financovania rozvojových či humanitárnych programov – až 50 percent ceny takejto potravinovej pomoci tvoria prepravné, skladovacie a administratívne náklady. No kvôli takémuto procesu majú niektoré mimovládne organizácie mimoriadny záujem na pokračovaní neefektívneho a zbytočne drahého systému. To je dôvod, pre ktorý sa Coalition for Food Aid (Koalícia pre potravinovú pomoc), zastupujúca 16 neziskových organizácií, stavia proti návrhom kupovať čo i len 10 percent potravinovej pomoci na miestnych trhoch. Maximálne sú ochotní súhlasiť s malým pilotným projektom financovaným z dodatočných zdrojov, a nie zo súčasného rozpočtu USAID. Je to zvláštny svet. „Charitatívne organizácie“ orientované na pomoc chudobným sú súčasťou systému, ktorý jednoznačne poškodzuje recipientov. Svet pomoci je tak rovnako mútny ako kedykoľvek predtým, a ľuďom z rozvojového sveta prináša rovnaké množstvo zlých správ. Článok bol uverejnený na stránkach Network Ideas, www.networkideas.org Redakčne upravené