Žijeme v časoch morálneho relativizmu, horekujú umelci, kresťanskí i nekresťanskí politici, konzervatívni i liberálne sa cítiaci občania. Už i tá mladá generácia, ktorá by nad takýmto horekovaním pred pár rokmi nechápavo krútila hlavou, stihla mierne zostarnúť a pridať sa k aktuálnemu horekovaniu. Mladý umelec, Ján Vasilko (1979) z Fakulty umení košickej TU, víťaz tohtoročnej Ceny Oskára Čepana, hovorí: „Všetko je dovolené. Chýba tu poriadok, disciplína, a to sa mi nepáči. Nechcem kritizovať, ale ukázať smer. Celá postmoderna komentuje, čo sa deje, ale neponúka východisko zo situácie, v ktorej sa nachádzame.“ V podstate čosi podobné hovorí aj herec Martin Huba (1943): „Dnes sa nachádzame v zrelativizovanom systéme hodnôt, keď na to, aby sme prežili, sa navzájom nepotrebujeme.“ Pokiaľ ide o mňa, ja sa k tomuto horekovaniu a k zhrozeniu z epidémie relativizmu môžem bez problémov pridať. Koniec koncov, po poriadku, disciplíne túžim už celé roky aj ja. Len som sa to neodvažoval nahlas vyriecť. Bál som sa, že ma obiľagujú ako insitného filozofa. Aj dnes sa trošku bojím. Napríklad vlastných fašizmov. Vlastných fašizmov – s ohľadom na svoj vek – by sa mohol báť aj Vasilko, keď si trúfa (niekomu) ukazovať (kto vie, aký, možno akýkoľvek) smer. Vlastných fašizmov – s ohľadom na svoj vek – sa Martin Huba už báť nemusí, veď sa ani nepodoberá komukoľvek ukazovať smer. V mojich očiach pravdu majú obidvaja z citovaných. Vasilkovu túžbu po smere by som však (postmoderne) komentoval takto: Stojíte na nedozernej náhornej planine, neviete, kde má koniec, neviete, kde sa rozprestiera najbližšia osada a neviete ani to, že to, na čom stojíte, je (len) náhorná planina. Neviete, že nech sa už vyberiete ktorýmkoľvek smerom, všade vás bude čakať priepasť. Viete len to, že chcete ukazovať smer. A teraz k Hubom spomínanému „zrelativizovanému systému hodnôt“. Ťažké je udrž(i)a(va)ť hodnoty akejsi zdedenej humanistickej vzájomnosti, keď slovo „človek“ — v konfrontácii s tým, čo je schopný dnes o sebe, o svojej mysli, emóciách, bunkách, vírusoch, baciloch, génoch a neviem o čom všetkom drobnučkom ešte vedieť – znie čoraz menej hrdo. Pod mikroskopom súčasnej vedy sa rozpadávame na chemické látky, na zreťazenia nekonečne malých vesmírov… Čoraz jednoznačnejšie zisťujeme, že sme kozmické automaty a že naše vznešené ideály sú len nákazlivé a parazitujúce mémy. Môžeme zavýjať za starým svetom trvalých hodnôt, no preniesť a udomácniť ich tu a teraz nedokážeme nijakovsky. Nie sme už včerajší človek, nemáme jeho parametre a potreby, a nie sme ešte zajtrajšia humanoidná entita, nachádzame sa na niekoľkých vonkajších a niekoľkých vnútorných, dosť rozbúrených oceánoch. Nemáme pevný bod a naša predstavivosť je obmedzená – tak ako a komu chceme naordinovať „systém hodnôt“, ukazovať smer? Na čom dnes staviame, to veda zajtra rozmontuje a identifikuje ako prelud. Naša „duša“ ešte nedobehla to, v čom sa už začalo neodvratne nachádzať naše „telo“, trpí časovým sklzom – z toho ten pocit nepokojných vôd. A možno v tejto všeznejasňujúcej morskej búrke vidíme prvýkrát v živote jasne: vidíme, ako sa majú veci naozaj a možno trochu bolí, znepokojuje, že ich už nemôžeme poprekrývať svojimi obľúbenými preludmi.
