Viliam Klimáček je autorom, ktorý sa počas relatívne krátkeho literárno-dramatického pôsobenia na slovenskej kultúrnej scéne stal zavedenou autoritou predovšetkým v priestore nezávislého umenia s vlastnosťami avantgardy. Obsiahol všetky literárne druhy. Písal poéziu, ťažiskovo sa realizoval ako dramatik a po románovom debute Panic v podzemí (1997) sa prihlásil druhým románom jemu príznačného „postindustriálneho“ charakteru Váňa Krutov (L. C. A. Levice, 1999).
Dej románu sa odohráva v meste veľmi podobnom Pressburgu, niekedy na prahu súčasnosti a nezávideniahodnej budúcnosti. Spriada sa z dvoch nosných línií – z dvoch príbehov. Prvým, menej prítomným, ale napriek tomu intenzívnym, je príbeh Váňu Krutova, bytosti bez mena a reči, spadnutej z neba – pračudesného tetovača z „Východu“. Druhým je príbeh skutočného človeka, Liama Basniewicza, spisovateľa žijúceho v blízkosti komunity umelcov a tiežumelcov, vysedávajúcich na Ventúrskej ulici a neustále zápasiacich o svoje miesto v systéme bizarného štátneho zriadenia. Postavy Váňu a Liama sa bezprostredne konfrontujú až v závere. Liam, ovplyvnený nebývalým záujmom svojho okolia o Váňovo tetovačské umenie, navštívi jeho salón, aby nechtiac pochopil skutočné mystické poslanie Váňovej práce. Spoznáva v ňom akéhosi Demiurga s uhrančivými čiernymi očami, ktorý opatruje „hodiny života“ Liamových známych i Liama samého. Magická sila, ktorá priťahuje ľudí do jeho salónu je vlastne podvedomou túžbou, dozvedieť sa, koľko času im zostáva. Tetovaním vymeriava Váňa zvyšky životov.
Aj keď kniha nemá veľký rozsah, možno sa nazdávať, že by v čitateľovi lepšie zarezonovala v podobe zahustenejšieho textu zbaveného niektorých zmnožených úvah o viLiamovom živote. Z tohto pohľadu sa totiž natíska pocit, že záverečné vypointovanie prichádza až vo chvíli prvého čitateľského útlmu. Vyvrcholenie príbehu Váňu Krutova, ktorý sa odhaľuje ako veľmi mýtická postava tak nevyznieva naplno a stráca na sile. Napriek tomu je na závere sympatické, že nie je schematický. Zatiaľ čo Váňa Krutov „odlieta“ späť do neznáma, život Liama pokračuje celkom prozaicky – v očakávaní ďalších osudov stále mladšej a mladšej republiky, život v ktorej „…dennodenne nabáda uveriť neuveriteľnému“ (s.125).
Na tomto mieste sa núka povedať, že nielen pri čítaní tejto knihy, ale azda ešte viac pri sledovaní Klimáčkových divadelných hier si človek uvedomuje zaujímavú skutočnosť, ktorá k estetike jeho písania neodmysliteľne patrí. Je to veľmi citlivá a zároveň nesmierne účinná schopnosť balansovať na hrane bezuzdnej fantázie a triviálnej reality. Tento „pracovný postup“ produkuje v Klimáčkových textoch osobitú podobu imaginatívnosti, ktorá zastrešuje všetky jeho diela a naplno sa realizuje i vo Váňovi Krutovovi. Ani tu Klimáček „…prah tzv. reality…“ (s. 17) v podstate nikdy neprekračuje a napriek tomu sa román javí ako výplod bujnej fantázie. Ako je to možné? Odpoveď možno hľadať v rozvinutí tézy, že nič z toho, čo Klimáček píše, v princípe nie je nemožné. Všetky prvky jeho imaginatívnosti sú ako jednotliviny reálne. V ich literárnom použití však dochádza k fázovému posunu. Reálne prvky sa začínajú prekrývať a krížiť. Navzájom zastierajú svoje prvotné významy a vytvárajú významy nové a neočakávané. Nové obrazy tak paradoxne vznikajú z dávno známych a kdekade i poriadne ošúchaných prvkov. Pozorný čitateľ je vlastne ako dieťa, ktoré fascinované možnosťami kaleidoskopu túto hračku rozoberie, aby s prekvapením zistilo, že v nej nieje nič zvláštne – len farebné sklíčka, čriepky, guličky…, ktoré samé osebe pôsobia veľmi všedne. Ale: stačí len trochu zatočiť!
Vo Váňovi Krutovovi sú to početné narážky a odvolávky na skutočné osoby a reálie dneška, ktoré núkajú čitateľovi možnosť odhaľovať ich jestvujúce predobrazy a baviť sa na tom ako celej veci „rozumie“. Kto chce, môže však knihu čítať celkom nezainteresovane ako voľne plynúci text v duchu bonmottu: Ak to nie je pravda, je to dobre vymyslené. Á propos! Ak sa vám náhodou stane, že zahĺbený do tejto knižky nadobudnete pocit, akoby ste bizarný Klimáčkov Pressburg z bližšie nešpecifikovanej budúcnosti zažívali už dnes, neľakajte sa. Nie ste jediný.
Autor (1973) je doktorand v Ústave slovenskej literatúry SAV
