Poľnohospodári a potravinári prežívajú jedno z najťažších období. Dlhodobé dôsledky pandémie, nepriazeň počasia, politická klíma a problémy vo vzťahu poľnohospodárov a ministerstva vyhrocujú situáciu do rozmerov, na aké si ani najstarší pamätníci nespomínajú. Neprajné jesenné počasie neumožňuje včas zobrať úrodu, zasiať oziminy. Vykonávať práce za týchto podmienok je pre poľnohospodárov zložité a zvyšuje náklady na jesenné práce. Boj s pandémiou natoľko zaťažuje predsedu vlády, že nemá čas ani bezmála po troch mesiacoch na stretnutie zo zástupcami poľnohospodárov.
Pritom aj za mimoriadnych podmienok prijatých vládou v boji s pandémiou koronavírusu poľnohospodári musia zabezpečiť každodennú starostlivosť o zvieratá a potravinári zásobovanie obchodov. Hrdinami týchto dní sa stali oprávnené lekári, zdravotné sestričky, armáda, hasiči a všetci, ktorý zabezpečujú starostlivosť o naše zdravie. Príliš si nevšímame, a berieme to ako samozrejmosť, že pracovníci v poľnohospodárstve a potravinárstve musia dennodenne zabezpečiť úlohy, ktoré sa nedajú odložiť na potom. Určite by si zaslúžili viac pozornosti a uznania, keď už ničím iným tak aspoň reagovaním na požiadavky, s ktorými sa obrátili na predsedu vlády a vyhlásili štrajkovú pohotovosť ako krajný prostriedok, ako upozorniť na neduhy, ktoré sa za tejto vlády nahromadili.
Foto: sppk.sk
Poľnohospodári predsedovi vlády SR adresovali prvý list „Výzva za slovenskú pôdu“ dňa 10. septembra 2020 s podpisom sedemsto významných slovenských podnikov, v ktorom požadovali odbornú diskusiu o nájme a trhovej hodnote pozemkov. Druhým listom 29. septembra 2020 výrobcovia potravín upozorňujú na kritickú situáciu v agropotravinárskom odvetví, predovšetkým na neodborné vedenie, nekoncepčné kroky a absentovanie odborného dialógu s ministrom MPRV SR Jánom Mičovským. Tretí otvorený list predsedovi vlády odoslalo šestnásť zástupcov poľnohospodárskych a potravinárskych zväzov združených v SPPK dňa 18. novembra 2020. V liste treba oceniť kultivovaný spôsob argumentácie, ktorý poukazuje na chýbajúce systémové riešenia, absenciu koncepcie agrosektora, vidieka, vízie konkurencieschopného agropotravinárstva a deficit reálneho poznania praxe v európskom a globálnom rozmere. V liste upozorňujú na meškanie v príprave Strategických plánov novej Spoločnej poľnohospodárskej politika a plán obnovy je v štádiu diskusii. Pracovníci agrokomplexu sa nedočkali pomoci adresných foriem povolených štátom. Pripravované legislatívne zmeny v skrátenom konaní sú založené viac na pocitoch ako na faktoch. Aby toho nebolo dosť, svojimi pripomienkami a legislatívnymi návrhmi, ktoré zasahujú aj poľnohospodárov, múti vodu minister Ján Budaj za výdatnej podpory ekologických aktivistov.
Poľnohospodári a potravinári verejne prezentujú svoje požiadavky, aby ukázali vláde, že majú záujem zvyšovať potravinovú sebestačnosť. Sú však pripravení v prípade nečinnosti ministerstva dokázať svoje odhodlanie a prostredníctvom verejného protestu.
Problém straty sebestačnosti a vôbec úpadok poľnohospodárstva je téma, ktorá nás sprevádza od nežnej revolúcie. Je to obdobie poznačené likvidáciou poľnohospodárskych a potravinárskych podnikov, hospodárskych zvierat, podnikov služieb. Následný ekonomicky prepad sa nepodarilo zastaviť ani jednej vláde. Očakávané zlepšenie po vstupe do Európskej únie, ako ukazujú výsledky, nenastalo. Predseda Výboru NR SR pre poľnohospodárstvo a životné prostredie Jaroslav Karahuta konštatoval, že za pätnásť rokov v Európskej únii sme si vyárendovali posledné miesto v takmer vo všetkých produkčných a ekonomických ukazovateľoch. Uviedol to na stretnutí zo zástupcami výrobcov potravín, pestovateľov a chovateľov s členmi Výboru NR SR pre poľnohospodárstvo a životné prostredie 20 októbra 2020. Ako ukázala diskusia na rokovaní výboru, mnohí poslanci ani netušili, v akom hlbokom úpadku je poľnohospodárstvo. Toto zistenie je smutným vysvedčením pre poslancov výboru a ich predchodcov od roku 1993 a dôvodom, aby sa zamysleli a spytovali svedomie, ako k tomuto stavu v poľnohospodárstva prispeli.
Historické premeny spoločnosti a poľnohospodárstva
Poľnohospodárstvo za posledných sedemdesiat rokov prešlo bolestivými zmenami. V päťdesiatych rokoch politická moc rozhodla o násilnej kolektivizácii. Vytvorenie družstiev nebolo každému po vôli a bolo značne vzdialené od myšlienok zakladateľa prvého ľudového družstva, Spolku gazdovského v Sobotišti(1845). Za veľkých obetí, ktoré priniesli členovia aj vedenia družstiev, podarilo sa družstvá konsolidovať. Bolo to za cenu veľkého odriekania, často práca za minimálnu odmenu alebo aj zadarmo. Trvalo roky, kým sa rany zahojili a družstevníci začali hľadať pôsob ako lepšie hospodáriť.
Premenu poľnohospodárstva zo súkromného na kolektívne hospodárenie si vyžiadala prestavba Slovenska z prevažne agrárnej na priemyslovú krajinu. Bolo povinnosťou štátu´, aby podporoval poľnohospodárstvo v záujme zvyšovania produktivity práce a uvoľnenia pracovných síl z poľnohospodárstva pre novobudovaný priemysel. V roku 1950 pracovalo v priemysle 246 tisíc, v roku 1975 to bolo 619 tisíc a v roku 1988 to bolo 850 tisíc osôb. V poľnohospodárstve v roku 1950 trvale pracovalo 802 tisíc osôb, v roku 1988 to bolo už len 351 tisíc zamestnaných. V priebehu necelých štyroch desaťročí sa znížil počet pracovníkov v poľnohospodárstve o 451 tis. Osôb, bez ktorých by nebolo možné vykonať industrializáciu Slovenska. Aby po odchode pracovníkov z poľnohospodárstva nedošlo k zníženiu poľnohospodárskej produkcie, si žiadalo zo strany štátu mnohé opatrenia.
Pre konsolidáciu družstiev ako základu poľnohospodárskej produkcie v prvých rokoch štát zriadili strojové traktorové stanice (STS), ktoré okrem technickej pomoci (strojové práce) vykonávali a zabezpečovali poradenskú službu pre družstvá, napr. rozbory pôdy, vypracovali osevné postupy, plán hnojenia atď. Vybudovalo sa poľnohospodárske školstvo, žiaci sa „duálne“ vzdelávali na školských majetkoch. V školskom roku 1988/89 študovalo v odborných školách 9 687 a v učilištiach 10 255 žiakov (poľnohospodári, lesníci, veterinári a potravinári). Na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre, Vysokej škole lesníckej a drevárskej vo Zvolene a Vysokej škole veterinárnej v Košiciach študovalo 6 447 poslucháčov. Absolventi nastupovali v prevažnej miere na umiestenky do práce na družstvách a štátne majetky, kde sa stali nositeľmi nových pokrokových metód hospodárenia a riadenia organizácie.
Významným podielom k rozvoju odvetvia prispeli výskumné ústavy (kde v roku 1989 pracovalo 5 333 osôb), napr. Výskumný ústav pôdoznalectva a výživy rastlín, Výskumný ústav ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva, Výskumný ústav živočíšnej výroby, Výskumný ústav rastlinnej výroby, Výskumný ústav závlahového hospodárstva, šľachtiteľské stanice atď. Naše výskumné ústavy mali významné vzťahy na vedeckej báze nielen s krajinami RVHP, ale aj s Francúzskom či Nemeckom; sú o tom písomné dôkazy. Aj Francúzi aj Nemci sa k nám chodili učiť ako hospodáriť na takých veľkých plochách. Prichádzali aj na konferencie. Dôležité miesto zaujala v ochrane nad zdravotnou nezávadnosťou a biologickou plnohodnotou potravín Štátna veterinárna správa. Medzi prvými na svete sme zlikvidovali v chovoch TBC, brucelózu a ďalšie choroby. Veterinárna služba bola porovnateľná s najlepšími v Európe. Okrem toho riadila systém zberu a spracovania živočíšneho odpadu (kafilérie). Nezastupiteľné miesto mal Ústredný a kontrolný a skúšobný ústav, ktorý dbal na dodržovanie noriem, ktoré boli podstatne náročnejšie ako v štátoch západnej Európy. Významné miesto pre rozvoj družstiev mali podniky služieb, napr. Ústredná správa nákupu, plemenársky, semenársky atď.
Slovensko je bohaté na vodné zdroje. Zároveň tvorí „strechu Európy a veľká časť vody z nášho územia odteká, na druhej strane máme podmáčané pôdy, ktoré je potrebne odvodniť. S vodou musíme racionálne hospodáriť ako s nenahraditeľným zdrojom života. V priebehu rokov 1950 – 1989 sa vykonali rozsiahle melioračné práce. Na základe kompetenčného zákona v roku 2003 na troskách Štátnej melioračnej správy bol zriadený štátny podnik Hydromeliorácie, ktorý prevzal do správy dielo v nadobúdacej hodnote 9,4 mld. Sk, z toho hlavne závlahové zariadenie o výmere 321 294 ha a odvodňovacie zariadenia v dĺžke odvodňovacej kanálovej siete 5 844 km. VÚZH, a to oddelenie techniky závlah a oddelenie ekonomiky závlah, dozeral na výmenu podzemných závlahových zariadení, čo sa po roku 1990 veľmi zanedbalo a tak teraz je nutná výmena na obrovských plochách, čo vyžaduje obrovské finančné prostriedky. Viac ako polovica závlahových zariadení (čerpacích staníc a potrubia) je už nefunkčná a v najintenzívnejších poľnohospodárskych regiónoch došlo k poklesu využívania produkčno-ekonomického potenciálu využívania závlah.
Pozornosť si zaslúžia naše Slovenské vinice. Mnoho viníc bolo zavlažovaných. Ku koncu roku 1989 sme evidovali 31 282 ha viníc, z toho rodiacich 25 248 ha, z ktorých mnohé boli zavlažované. Z rodiacich viníc bolo 4- až 20-ročných 17 747, starších ako 21 rokov 7 501 ha. Nerodiacich 6 034 ha, z toho novozaložené 3 316 ha a mladé od 1 až 4 rokov 2 557ha , podnožové vinice do 4 rokov 14 ha a staršie ako 5 rokov 147 ha. V roku 1988 sme zberali úrodu 152 790 ton. Dokázali sme kryt domáci dopyt a zásobovali sme aj časť za riekou Morava. Dnes po tridsiatych rokoch zostalo niečo viac ako pätnásťtisíc hektárov vinohradov a len vďaka pár excelentným nadšencom zberáme úrodu možno z osemtisíc tisíc hektárov. Mnohé vinohrady sme premenili na stavebné pozemky a vyklčovali za podpory EÚ. Dnes nárok na dotáciu od EÚ dostane vinohradník, keď preukáže, že vyklčoval starý a vysadí nový vinohrad. Za týchto podmienok ťažko rozšírime výsadbu.
Veľmi zložitá situácia v novovznikajúcich družstvách bola v živočíšnej výrobe. Chýbali ustajňovacie priestory pre sústredenie dobytka. Postupne sa rekonštrukciou starých a výstavbou nových objektov podarilo stabilizovať stavy a zlepšiť úžitkovosť hospodárskych zvierat. V roku 1950 sme chovali 1 144 tisíc hovädzieho dobytka, 1 197 tisíc ošípaných, 347 tisíc oviec a 3 897 tisíc kusov hydiny. Za tridsaťosem rokov sme evidovali 1 594 tisíc hovädzieho dobytka, 2 698 tisíc ošípaných, 648 tisíc oviec a 16 369 tisíc kusov hydiny. Výkladnou skriňou bol chov hydiny, kde sa stavy zvýšili viac ako desaťnásobne aj vďaka krmovinárskemu priemyslu, ktorý dokázal kryt potrebu krmiva. Na zahraničnej technológii sme vyrábali mliečne náhradky (Nukamel), čo umožnilo zazmluvniť chov mliečnych teliat. Ročne sa vyviezlo cca 100 tisíc kusov teliat. Zmluvný chov ako forma sa uplatnil aj pri výkrme hovädzieho dobytka a králikov a prispel k obohateniu trhu. Podstatne za zvýšila úžitkovosť hospodárskych zvierat a produkciou sa zabezpečila sebestačnosť v spotrebe živočíšnych produktov.
Rastlinná výroba na Slovensku vždy zaujímala významné mesto v poľnohospodárskej prvovýrobe. Poľnohospodár si pôdu vždy vážil a mal k nej úctu. Toto nezmenila ani kolektivizácia. Na Slovensku platil jeden z najprísnejších systémov ochrany pôdy. Napriek tomu industrializácii, sídliskovej výstavbe bytov atď. padlo za obeť za obdobie rokov 1950 – 1988 celkom 369 ha poľnohospodárskej a 215 ha ornej pôdy. Nahradenie koní ako ťažnej sily traktormi si vyžiadalo „rozoranie medzí.“ V rámci hospodársko-technických úprav pozemkov sa vždy prihliadalo na prirodzené podmienky pri tvorbe jednotlivých honov, vysádzali sa vetrolamy, stromoradia a ponechávali remízky. Veľkosť pozemkov rešpektoval prirodzené danosti (cesta, potok atď.) a rešpektoval ekonomickú veľkosť honov zvyčajne nepresahoval 50 ha. Štátom predpísané dodávky a potreba krytia potrieb živočíšnej výroby zabezpečili širokú škálu výrobkov (obilniny, krmoviny, strukoviny, olejnaté plodiny, cukrová repa, zelenina atď.) a dodržiavalo sa striedanie plodín. Výživa vychádzala z rozborov pôdy a náročnosťou pestovanej plodiny. Ak v roku 1950 bola dávka priemyslových hnojí v čistých živinách na ha 23 kg, v nasledujúcich rokoch, predovšetkým po roku 1980, sa stabilizovala na výške cca 230 až 260 kg čistých živín na ha poľnohospodárskej pôdy. Prostriedky na chemickú ochranu úrody podobne ako spotreba priemyselných hnojív boli pod priemerom spotreby v štátoch západnej Európy, čo dokumentujú hektárové výnosy. V období tridsiatich ôsmych rokov sa podarilo stabilizovať chlebové odvetvie, ktoré vďaka podpore štátu prežívalo zlaté obdobie. Zásluhu na tom majú aj šľachtitelia, semenárske podniky a podniky služieb ako aj uplatňovanie vedeckých poznatkov. Ak neberieme do úvahy dovozy sóje, podzemnice, rybej múčky a niektorých chemikálii pre potreby krmovinárskeho priemyslu, bolo Slovensko sebestačné vrátane zeleniny a ovocia mierneho pásma. Pravidelne sme ročne vyviezli na západne trhy cca 300 tisíc ton sladovníckeho jačmeňa a menšie množstvo strukovín.
Príchodom odborníkov zo škôl, nákupom novej techniky, realizáciou výsledkov výskumu v praxe ( z oblasti techniky a ekonomiky), vytvorením pridruženej výroby a vďaka novým formám riadenia začali družstvá a sektor poľnohospodárstva a potravinársky priemysel prosperovať. V priebehu rokov 1950 – 1988 bolo investovaných do poľnohospodárstva 81 367 miliónov a lesníctva 6 785 miliónov Kčs. Hodnota základných prostriedkov ku koncu roku 1988 dosiahla čiastku viac ako 215 mld. Kčs. Rozvoj živočíšnej výroby si vyžiadal vybudovanie krmovinárskeho priemyslu. V rámci uznesenia vlády č.24/1964 o rozvoji krmovinárskeho priemyslu bolo do roku 1974 vybudovaných 52 obilných síl na uskladnenie cca 1 miliónov ton obilia, 47 výrobní kŕmnych zmesí o výkone 3 280 t/8 hod. v čiastke 3 969 miliónov Kčs. Vybudovali sa mäsokombináty, hydinársky, potravinársky priemysel v rozsahu, ktorý zabezpečil spracovanie poľnohospodárskej produkcie. Zásadný podiel na rozvoji poľnohospodárstva a zvýšení produktivity práce mali investície do mechanizácie. Ak v roku 1953 bolo v poľnohospodárstve 8 312 traktorov a316 obilných kombajnov, v roku 1988 to bolo 37 438 traktorov a 9 442 obilných kombajnov. V roku 1988 celkový výkon motorov traktorov bol 2 177 tis. kW. Vo vybavenosti mechanizačnými prostriedkami Slovensko zaostávalo za Českou republikou a vyspelými štátmi západnej Európy.
Investície do poľnohospodárstva, potravinárskeho priemyslu sa prejavili v raste produkcie, napr. ak v roku 1950 hrubá poľnohospodárska produkcia bola 16 312 tis Kčs (v stálych cenách roku 1980), v roku 1988 mala hodnotu 38 976 tis. Kčs. Za rovnaké obdobie sa rastlinná produkcia zvýšila z 8 267 tis. Kčs na 17 915 tis. Kčs a živočíšna zo 8 045 tis. Kčs na 20 061 tis. Kčs. Zvýšili sa tržby za poľnohospodársku produkciu zo 6 718 tis. Kčs. na 21 060 tis. Kčs. v roku 1988, čo predstavovalo viac ako trojnásobné zvýšenie. Produktivita na pracovníka vzrástla bezmála desaťnásobne a hrubá poľnohospodárska produkcia na 1 ha poľnohospodárskej pôdy bezmála trojnásobne. Prudký rozvoj za sledované obdobie zaznamenal maloobchodný predaj, ktorý kopíroval zvýšenú životnú úroveň. Ak v roku 1953 maloobchodný predaj potravinárskeho tovaru predstavoval 8 mld. Kčs, v roku 1988 to bola čiastka 48,8 mld. Kčs., teda viac ako šesťnásobný nárast. Výdaj prostriedkov obyvateľstva na potraviny sa prejavil v spotrebe základných druhov na osobu. V roku 1950 spotreba potravín na obyvateľa bola u mäsa 34,9 kg, mlieka 145,9 l, spotreba vajíčok 97 ks, cukru 23,8 kg, zeleniny 73,1 a ovocia 37,5 kg. Spotreba na obyvateľa za sledované obdobie sa podstatne zvýšila. V roku 1990 bola spotreba mäsa 84 kg, z toho hovädzie 21,8 kg, bravčové 44,5 kg a hydinové 15,2 kg, spotreba mlieka a mliečnych výrobkov 226,3 kg, konzumných vajec 348 ks, cukru 41,9 kg, zemiakov 85,8 kg, zelenina a výrobky 100,6 kg, ovocie a výrobky 54 kg, z toho ovocie južné a citrusové plody 23,4 kg. K dotvoreniu obrazu o životnej úrovni uvádzam predajné maloobchodné ceny vybratých potravín (m. j. / Kčs): kg chleba 2,80 Kčs, kg hovädzie predné 22 Kčs, kg bravčový bôčik 20 Kčs, liter mlieka (polotučné) 2 Kčs, 10 ks vajec 13 Kčs, kg, kuracie mäso 30 Kčs, kg zemiakov 2,37 Kčs, kg cukru 7,30 Kčs, kg jabĺčka 7,44 Kčs a kg citrónov 10 Kčs. Priemerná mesačná mzda v poľnohospodárstve sa zvýšila za obdobie rokov 1953 zo 771 Kčs na 3 145 Kčs v roku 1988. Stredná dĺžka života bola u žien 65,53 u mužov 60,93 v roku 1950, za obdobie tridsaťosem rokov sa zvýšila u mužov o 6,69 a u žien 9,55 roka.
Záverom
Slovenské poľnohospodárstvo počas druhej svetovej vojny utrpelo značné škody. Štatistická príručka Slovenska 1947 uvádza škody na poľnohospodárskych objektoch 1 013,7 mil. Kčs, na živom inventári 10 964 mil. Kčs a v potravinárskom priemysle 762 mil. Kčs. Ak k tomu pripočítame, že niektorých v oblastiach Slovenska v roku 1944 značná časť úrody zostala na poliach a po prechode frontu boli polia zamínované (severovýchod), čelilo poľnohospodárstvo veľkým ťažkostiam. Medzi nepriaznivé roky pre poľnohospodárov rátame rok 1945 a mimoriadne suchý rok 1947, kedy bez pomoci UNRRA (Správa Spojených národov pre hospodársku pomoc a obnovu) a dovozu obilia zo Sovietskeho zväzu by sme ťažko zabezpečili zásobovanie obyvateľstva potravinami . Povojnová obnova trvala do roku 1948. Vláda ČSR schválila Dvojročný plán (1947 – 1948), ktorý rozbehol program industrializácie, rozvoj poľnohospodárstva, investície do dopravy, stavebníctva a verejnej správy. Plánované hospodárstvo (päťročné obdobia) sa stalo prototypom dlhodobého riadenia ekonomického a sociálneho rozvoja spoločnosti. Ako sa konštatuje v správe Federálneho štatistického úradu o sociálnom a ekonomickom rozvoji ČSSR v roku 1989 „poľnohospodárstvo už celý rad rokov – čiastočne aj vzhľadom na špecifické podmienky v prerozdeľovacích vzťahoch – patrí k stabilizujúcemu odvetviu národného hospodárstva. Aj pri výraznejšom obmedzovaní dovozu kryje stále rastúcu spotrebu potravín čo do objemu v celku uspokojivo“. Poľnohospodárstvo sa podieľalo 24,7 % na tvorbe národného dôchodku v roku 1950 a v roku 1988 pokleslo na 7,4 %, čo svedčí, že Slovensko sa z agrárnej zmenilo na priemyslovú krajinu. V poľnohospodárstve vyrástla nová generácia pracovníkov, vo veku do 50 rokov pracovalo 71,8 % osôb, z toho do 30 rokov 35,8 %. Priemerná mesačná mzda v roku 1988 bola 3 145 Kčs. Rast osobnej spotreby obyvateľstva sa celoštátne zvýšil ak berieme rok 1948 ako 100 % o 481 %. To sa prejavilo nebývalým rozvojom dedinskej infraštruktúry, predovšetkým bytovej výstavby. Od roku 1950 sa ročne dalo do užívania v individuálnej výstavbe predovšetkým na dedinách od 7 270 – 17 363 bytov. Na dedinách nechýbali škôlky, školy, kultúrne domy a obchody. Na Slovensku bolo ku koncu roku 1988 viac ako desaťtisíc obchodov s potravinami a 142 ambulantných predajni. Zásobovanie potravinami bolo zabezpečené aj do najodľahlejších dedín a osád. Poľnohospodári mali rôzne sociálne výhody, napr. rekreácie nielen doma, ale aj v zahraničí. Pokiaľ ide o ceny potravín, ak berieme rok 1970 ako 100 %, tak v roku 1988 bol index 103,5 %, čo svedčí o ich stabilite, ktorú štát garantoval dotáciou poľnohospodárskej produkcie. Dotácie a colná politika sú bežnou praxou, ktorou štát pomáha udržiavať konkurencieschopnosť, v tomto prípade poľnohospodárskej produkcie a obchodu s potravinami. Štát okrem nepriamej pomoci poľnohospodárom prispieval dotáciou na 1 ha poľnohospodárskej pôdy rozdielne pre družstva a štátne majetky. Výška dotácií prihliadala na výrobné oblasti, ktorých bolo päť (kukuričná, repárska, zemiakarsko-repárska, zemiakarsko-ovsená a horská). Dotácie pre štátne majetky v roku 1989 boli k tržbám 4 655 Kčs a k hospodárskemu výsledku 824 Kčs. Pre JRD dotácie k tržbám boli 1649 Kčs a k hospodárskemu výsledku 415 Kčs na 1 ha poľnohospodárskej pôdy. Dotácie ročne presahovali čiastku viac ako 10 mld. Kčs. (332 tis. eur)
Poľnohospodári, lesníci a potravinári za obdobie rokov 1945 – 1989 priniesli mnohé obete, osobné tragédie, ale mnohí dostali príležitosť preukázať, že poľnohospodári vedia zabezpečiť sebestačnosť, výživu národa, obrábať a udržiavať krajinu bez použitia nadmerného množstva priemyselných hnojív a chemikálií. Pestovať vinnú revu, starať sa o sady, pestovať zeleninu a chovať dobytok bez toho, aby sme veľmi nezaťažili životné prostredie.
Cieľom príspevku nie je vychvaľovať predchádzajúce obdobie, ale poukázať, že aj v tomto období bolo veľa, z čoho sme sa mohli poučiť, pretože platí „múdry sa učí na chybách cudzích a sprostý na vlastných“ a predovšetkým vyvrátiť mýtus, že poľnohospodári nevedia zabezpečiť sebestačnosť v potravinách, ako sa nám snažia nahovoriť mnohí „odborníci.“
(Autor Anton Julény senior je poľnohospodársky inžinier)
