Príbeh Mohammeda Rezu Pahlavího, iránskeho šáha, je takmer navlas rovnako dramatický ako príbeh jeho otca Rezu Chána. Nielen pre trochu schizofrenickú snahu otca i syna pretvoriť moslimskú Perziu na obraz Európy, ale najmä pre ich diktátorské a sebecké spravovanie krajiny. Rovnako ako ich život a postoj k Iránu a k Iráncom, bol aj ich pád totožný; plný zrady zo strany vlastných spojencov. Aj keď Mohammed si musel svoj pohár vypiť aj za otca – až do prihorkého dna.
V roku 1926, keď bývalý iránsky kráľ Ahmad Kagari Šáh nebol schopný vládnuť tak, ako si želala Veľká Británia, obsadili dosadený predseda vlády Tabatbai a vtedy nanovo vymenovaný minister obrany Reza Chán (otec Mohammeda Rezu Pahlavího) za podpory Veľkej Británie Teherán. Reza Chán, ktorý sa po demisii Tabatbaia stal novým predsedom vlády, uchopil moc v Iráne pevne do svojich rúk. Skoncoval raz a navždy s vládou rodiny Kagaria, ktorá trvala takmer pol druha storočia, a ešte v tom istom roku sa vyhlásil za kráľa. Na svoju novú úlohu si vybral aj nové meno Pahlaví (vo voľnom preklade Svetlo Perzie). Moderný „sekulárny“ štát sa mu však z Iránu vybudovať nepodarilo. Ani nie tak preto, že s tým, samozrejme, neboli stotožnení náboženskí vodcovia, a najmä iránska ulica, ale najmä preto, lebo to nestihol, keďže sa počas druhej svetovej vojny pridal na „nesprávnu“ stranu.
V roku 1941, keď spojenci obsadili Teherán, Rezu Chána odvolali a za jeho nástupcu vymenovali jeho syna Mohammeda. Mohammed Reza Pahlaví sa narodil 26. 10. 1919 ako jedno z dvojčiat. Otec mal z nich radšej dievča Ašraf. Na adresu svojho syna často posmešne hovorieval, že príroda sa zrejme pomýlila – Mohammed mal byť dievčaťom a Ašraf chlapcom. Možno niekde tam začalo v duši Mohammeda rásť odhodlanie dokázať sebe i otcovi silu, ktorú neskôr spolu s mocou pretavil do diktátorstva nad krajinou a jej obyvateľmi. Otec považoval Mohammeda za slabšieho, bez pevnej vôle, a preto ho ešte ako malého chlapca poslal do internátnej francúzskej školy do Švajčiarska. Jeho vychovávateľka, Francúzka, ho učila rozumieť svetu, formovala jeho vkus a učila ho spôsobom, aké sú vlastné európskym mocnostiam. Aj preto Mohammed Reza Pahlaví necítil „iránsky“, ale skôr „európsky“, a možno práve preto nikdy nedokázal pochopiť Irán a Iráncov. Posledná veta, ktorú počul od svojho otca, bola: „Rýchlo sploď syna, aby si v Iráne zabezpečil vládu rodu Pahlaví.“ A možno aj preto – v snahe zapáčiť sa konečne otcovi a splniť jeho očakávania až za hrob, sa snažil natoľko, že sa stal nielen najznámejším diktátorom, ale aj najznámejším sukničkárom Blízkeho východu…
Ruka ruku umýva
Pre Irán i pre Blízky východ bol, samozrejme, podstatnejší Pahlavího politický život, ktorého podstatou však bola základná chyba: celý život si totiž mylne myslel, že jeho hlavní nepriatelia sú ľavičiari a liberáli. Nebolo to tak. Jeho hlavní nepriatelia boli predstavitelia náboženského kléru.
Po slobodných voľbách v roku 1951 bol nútený vymenovať za predsedu vlády liberála Mohammeda Mosdeka a zároveň musel akceptovať znárodnenie naftových ložísk, čo napriek nesúhlasu šáha presadili v parlamente liberáli v spolupráci s islamistami. To, samozrejme, ohrozilo podstatný záujem Veľkej Británie, a pritom vzbudilo záujem USA. A tak americké firmy, konkrétne firma Golf (patrí známej americkej rodine Morgan) financovala prevrat proti Mosdekovi a vrátila šáha z talianskeho exilu znova do Iránu.
Prvé, čo šáh urobil „ako prejav vďaky“, bolo nepochybne zrušenie zákona o znárodnení naftových ložísk. Americká firma Golf spolu s firmou Standard Oil, ktorú vlastní rodina Rockefellerovcov, získali najväčšie kontrakty na ťažbu nafty. Kermet Rooswelt, muž CIA, ktorý organizoval prevrat, sa stal osobitným poradcom firmy Golf, a David Rockefeller, ktorý prevrat spolufinancoval, sa stal politickým a ekonomickým poradcom samotného šáha. Banka Tches Manhattan, ktorá je vo vlastníctve rodiny Rockefellerovcov, sa stala akreditovanou bankou na všetky príjmy z iránskej nafty. Nie je to náhoda, že známy Henry Kissinger sa zasa stal hlavným poradcom tejto banky a poradcom rodiny Rockefellerovcov. Toto sú jasné dôkazy o prepojení ekonomiky a medzinárodnej politiky, ako aj o tom, ako sa používajú štátne prostriedky v záujme súkromného kapitálu. Nešlo o demokratizáciu Iránu, nešlo o civilizačný prínos pre Iráncov. „Až“ v prvom rade išlo o naftu. Je teda odpor bežných Iráncov voči mocnostiam, ktoré zastavili demokratizačný proces v Iráne diktátorskou rukou vládcu slúžiaceho týmto mocnostiam, len preto, aby zbohatli z nafty, ktorú vlastne kradli Iráncom, nepochopiteľný? Veď bežný Iránec z tohto biznisu nikdy nič nemal.
Áno, šáh Pahlaví viedol Irán veľmi tvrdou rukou. Správy Amnesty International tvrdia, že v 50-tych až 70-tych rokoch zmizlo bez stopy z iránskych väzníc viac ako 60-tisíc Iráncov, žien i mužov. Iránska tajná služba Safák mala v tom čase naozaj neobmedzenú moc a používala tie najkrvavejšie a najsurovejšie metódy. Až také, že americký prezident John Kennedy nebol ochotný podpísať dodávku zbraní do Iránu, kým vládca Iránu neuskutoční určité demokratické zmeny. Aj preto šáh na čelo civilnej vlády vymenoval prijateľného politika Aminiho. Keď Kennedyho zavraždili a na jeho miesto nastúpil Lyndon B. Johnson, ktorý sa vrátil k politike uplatňovania americkej sily v medzinárodných vzťahoch, šáh to zneužil. Odvolal Aminiho a vrátil sa do starých vyšliapaných „diktátorských“ koľají. Vyhovel niekdajšej otcovej túžbe a vlastnému komplexu, rozhodol sa byť silný za každú cenu. Áno, chcel byť silný a chcel, aby bol silný aj jeho Irán. Preto budoval silnú, štyristotisícovú armádu. Zo Spojených štátov amerických kupoval až polovicu exportu zbraní v hodnote 4 mld. dolárov ročne, čo bolo, samozrejme v súlade s ame-rickou stratégiou v tomto regióne. Bývalý minister zahraničných vecí USA za Jamesa Cartera, Cyrus Vance, vo svojich memoároch píše, že „šáh bol rozhodnutý budovať Irán ako regionálnu veľmoc z ekonomického i vojenského hľadiska, lebo vtedy začal spochybňovať schopnosť USA riešiť bezpečnostné otázky v tomto regióne, najmä po neúspechoch USA vo Vietname“. Išiel tak v ústrety Nixonovej vízii, ktorá spočívala v tom, že USA majú mať v každom regióne svojich silných predákov, ktorí by vojensky zasiahli namiesto zahraničnej intervencie USA. A tak v roku 1972 Richard Nixon dovolil, aby Irán dostal akékoľvek konvenčné zbrane, o ktoré požiada. To znamená, že Irán bol pre americkú stratégiu logickou alternatívou odchádzajúcej anglickej moci v Perzskom zálive. A dobre ozbrojený Irán, ktorý dokáže zabrániť vplyvu ZSSR na celú túto oblasť, je alternatívou americkej vojenskej intervencie. Vtedajší iránsky šáh bol verným spojencom USA.
Spojenectvo ekonomické i vojenské
Šáh Pahlaví, ktorý mal skúsenosti s vonkajším spojenectvom voči potláčaniu demokracie vo vnútri krajiny už od roku 1955, keď uzavrel vojenský tzv. bagdadský pakt s Pakistanom, Irakom, Tureckom a Jordánskom, išiel ďalej. Spolu so Saudskou Arábiou, Egyptom a Marokom založil začiatkom 70-tych rokov tzv. klub Safari. Ten disponoval silou rýchleho nasadenia. Irán a Saudská Arábia celý projekt financovali, Egypt a Maroko dali krv – teda vojakov. Iste, logistika nepochádzala zo šáhovej hlavy.
Klub Safari bol pracovný názov, ktorý vymysleli majitelia najvýznamnejších bánk a nadnárodných spoločností v USA, ktorých ekonomické záujmy v Afrike a v Ázii boli ohrozené, ale pre neúspech USA vo Vietname nemohli pomôcť, lebo americký kongres vtedy odmietol financovať zahraničné intervencie. Safari naozaj zasahoval. Keď režim diktátora Mobutua v Zaire ohrozila Armáda národnej záchrany, ktorú viedol generál Bomba a hrozilo, že Bomba obsadí ťažobné polia v oblasti Šaba, klub Safari zasiahol a potlačil vzbúrencov. To isté sa stalo v Angole. Bolo toho však viac: Pahlaví, ktorý potláčal Kurdov v Iráne, podporil Kurdov v Iraku. Nie zo solidarity s ich národnými ambíciami, ale preto, aby oslabil svojho suseda – Irak. Rovnako postupoval v Ománe. Poslal iránskych vojakov, aby potlačili vzburu proti režimu. Áno, Mohammed Reza Pahlaví bol skrátka „dobrý policajt“ svojich pánov z USA, ktorý neváhal použiť akékoľvek metódy. Podvody, vraždy, korupciu. Do tej bola zakomponovaná nielen jeho rodina a priatelia, ale aj on sám. Od národnej naftovej spoločnosti dostával ročne na osobitný osobný účet miliardu dolárov, ktoré míňal v záujme „slávy, veľkoleposti a autority Iránu“. Napríklad, na prevádzku ostrova Kiš a jeho luxusných zariadení, kde mu špeciálni agenti vozili dobre platené krásne mladé Európanky… Alebo na spracovanie kaviáru, ktorého predaj bol inak v krajine zakázaný, lebo celá produkcia slúžila výhradne pre osobu šáha a jeho V.I.P. hostí. Jeho luxusný život chránila tajná služba, ktorá v bežných Iráncoch vzbudzovala hrôzu. Až takú, že šáha neoslovovali jeho menom, ale hovorili mu iba HIM (His Imperial Majesty).
Iránci povedali dosť!
Takéto boli záujmy a život vládcu Iránu, Mohammeda Rezu Pahlavího. Na míle vzdialené od záujmov a životných podmienok chudobného iránskeho ľudu. Iránci to vedeli a videli. Čas zlomu nebol ďaleko. Rok 1978 bol rokom ľudového pohybu v krajine. V piatok 8. septembra 1978 tisíce Iráncov vyšli v Teheráne do ulíc. Na šáhov pokyn dal vojenský vládca Teheránu rozkaz na nich strieľať. Zomrelo 4 000 demonštrantov. Odvtedy nesie tento piatok prívlastok čierny. Masaker začal reťaz nepokojov. Ďalšie demonštrácie boli ešte silnejšie a ľudia kričali: „Chceme zabiť tých, ktorí zabili našich bratov.“ Pahlaví bol zmätený. Vzdialený od ľudí a ich problémov takéto reakcie nečakal. Zabratý do naftových a vojenských obchodov so svojimi americkými priateľmi, zaujatý svojimi luxusnými európskymi priateľkami, tak trochu zabudol na Chomejního. Ten však nezabudol naňho. A nielenže na svoju príležitosť čakal – on si ju v exile pomaly a potichu pripravil.
Iránsku ulicu reálne naozaj viedol z Paríža Sajíd Rúhalláh Mustafaví Músaví Chomejní. Jeho taktika o neutralizácii iránskej armády začínala byť úspešná. Uplatňoval v nej heslo: „Neútočte na hruď armády, ale na jej srdce.“ To bol pre masy odkaz, aby oslovili srdcia dôstojníkov a vojakov. A tak demonštranti vkladali do hlavní zbraní vojakov kvety a niesli transparenty s heslom: „Môj brat vojak, nezabi svojho brata!“ Chomejní totiž poznal duše Iráncov a poznal aj ich každodenný biedny život. Vedel, že väčšina bežných vojakov patrí k chudobe, a tak si bol istý, že ich týmto prístupom zlomí. Mal pravdu.
Keď potom vzápätí vyzval vojakov a veliteľov armády, aby sa vzdali boja proti vlastnému ľudu, poslúchli ho a Pahlavího posledná bašta padla bez výstrelu. Armáda totiž bola jediná verná základňa, ktorú mal, keď pre rozpredanie iránskej nafty do zahraničných rúk stratil sympatie iránskych ekonomických elít, strednej vrstvy, študentov, náboženských predstaviteľov aj chudobných ľudí. Zrazu zostal bez reálnej moci nad Iránom, lebo moc už mal v rukách niekto iný, hoci aj stále mimo Iránu – Chomejní. Keď Chomejní vyzval na štrajk, bol štrajk. A bol úspešný. Vyzval napríklad zamestnancov naftového priemyslu, aby zastavili export a produkovali len to, čo je potrebné pre Iráncov. Iránsky šáh vtedy pohrozil zamestnancom, že ich vyhodí a zamestná cudzincov. Chomejního odpoveď bola fatwa (islamský trest smrti), povolenie zavraždiť každého zahraničného zamestnanca, ktorý obsadí miesto tuzemského. Chomejní zároveň zaplatil mzdy všetkým vyhodeným zamestnancom.
Študenti v Teheráne aj v iných mestách v eufórii podpaľovali zahraničné firmy, banky, letecké spoločnosti… Chomejní využil náboženské oslavy dôležité pre šíitov a na tento dátum vyhlásil veľký štrajk. Predseda iránskej vojenskej vlády Azhari tieto oslavy zakázal a vyhlásil zákaz vychádzania. Chomejní sa však vynašiel. Vyzval Iráncov, aby demonštrovali na strechách svojich domov. Vojenská vláda videla, že si nepomôže, a tak zrušila zákaz vychádzania. Desaťtisíce Iráncov išli spontánne do ulíc a kričali: „Šáh je zradca, my sme pripravení na boj!“ Zúfalý Pahlaví v televíznom prejave sľúbil, že už nezopakuje chyby minulosti a že vymenuje národnú vládu, ktorá zabezpečí základné ľudské slobody a zorganizuje slobodné demokratické voľby. Zrušil vojenskú vládu a vymenoval vládu z opozičného Národného frontu pod vedením Šahbúra Bachtiara. Paradoxom bolo, že tuto vládu ohlásil americký prezident James Carter, nie Reza Pahlaví, čo bola jeho kardinálna chyba. Ďalším paradoxom bolo, že Bachtiarová vláda, ktorú vymenoval Pahlaví, napokon Pahlavího vyzvala, aby opustil Irán. Šah pochopil, že skončil, a 11. februára 1979 povedal naposledy na pôde Iránu: „Hovoril som, že si potrebujem oddýchnuť. Čakal som, kým sa situácia v krajine stabilizuje.“ Odišiel a už sa nikdy do Iránu nevrátil. Jeho osud sa však ešte nebol zďaleka nenaplnil.
Koniec začiatkom
Reza Pahlaví chcel odísť do USA, kde mu sľúbili, že ho prijmú, ale keď už bol v lietadle, požiadali ho, aby išiel najprv do Egypta. Ani z Egypta však nesmeroval k svojim „americkým priateľom“. Neskôr ho poslali do Maroka a vzápätí mu tlmočili, že do USA prísť nemá, lebo nechcú mať problémy s novými vládcami Iránu. Jeho niekdajší spojenci boli ústretoví iba v tom, že dovolili, aby jeho deti dokončili školu v USA, ale nepripustili už, aby s nimi bývala v USA aj ich matka. Mohla ich prísť iba navštíviť. Ďalšou ranou pre bývalého šáha bolo zistenie, že má rakovinu. Do USA ho teda prijali len na liečenie, ba do nemocnice musel dokonca vojsť len zadným vchodom, ktorým vynášali špinavú bielizeň. Vízum mu odmietalo dať Švajčiarsko, Anglicko aj Francúzsko. V záujme liečby mu zabezpečili len dočasný pobyt najprv v Mexiku, potom v Paname. V Mexiku ho dokonca s rakovinou hospitalizovali na psychiatrickom oddelení a v Paname mu nedali k dispozícii ani telefón. Takto sa skončilo jeho spojenectvo s vyspelou Európou a USA. Reza Pahlaví skončil svoju púť v Egypte na pozvanie prezidenta Anwara Sadata. Tam na zákernú chorobu, potupený a zahanbený svojimi západnými priateľmi (či pánmi?), zomrel 27. júla 1980. Pahlaví, „Svetlo Perzie“, zhasol tak ako jeho otec, v exile.
Nad Iránom však medzitým zasvietilo nové svetlo: Ajatolláh Chomejní, ktorý sa vrátil 1. februára 1979 z francúzskeho exilu do Iránu a ktorý sa neuspokojil len s odchodom šáha Pahlavího. Pokračoval v úsilí získať celú moc. Vyzval Iráncov na pokračovanie v demonštráciách proti civilnej vláde Bachtiara, ktorého vymenoval ešte Pahlaví, čo podľa Chomejního nestačilo na jeho legalizáciu. Bachtiar síce uzavrel všetky letiská v Iráne, aby Chomejní nemohol prísť, ale Francúzi Chomejnímu dovolili, aby si prenajal súkromné lietadlo. Na jeho palube bol Chomejní so svojím tímom, rodinou a najbližšími novinármi. Neboli si istí, že budú môcť v Iráne pristáť, ale iránski dispečeri dovolili lietadlu napriek zákazu predsedu vlády pristáť na letisku Macher Arad. Bol to ďalší dôkaz, že pánom „iránskeho domu“ je Chomejní.
Chomejní hneď pri príchode tvrdil, že moc patrí Fakihovi, duchovnému, ktorého si zvolia najvyšší náboženskí predstavitelia, aby v ich mene vládol. Nepovedal ešte, že má na mysli seba… Ale hneď v prvom prejave na pôde Iránu povedal: „ Ja som ten, ktorý má právo vymenovať vládu: vymenujem vládu s podporou tohto ľudu. Tento národ ma chce. Bachtiar tvrdí, že v jednom štáte nemôžu byť dve vlády. To je jasné. Aj ja tvrdím, že nemôžu byť dve vlády v jednom štáte. Vláda, ktorá nie je legálna, musí odísť. Bachtiar, ty si nelegálny! Legálna vláda je vláda, ktorá sa spolieha na ľudí a ktorá je v súlade s vôľou Boha.“ Bachtiar prejav pochopil. A nielen on pochopil, že Chomejního revolúcia „je odsúdená“ na víťazstvo a že po nej bude Irán iný.
(Pokračovanie nabudúce)
