(Iva Kučerová: Loviť alebo nebyť, vydavateľstvo Motýľ, Bratislava, 2009) I
va Kučerová publikovala svoj román najprv na blogu a jej – teraz už – knihu pokrstila v jednom bratislavskom sekt a coctail bare herečka Lucia Rózsa Hurajová (Kde inde by sa takáto kniha dala krstiť, ako v sekt a coctail bare?).
Už obálka knihy – záber na časť ženskej tváre s načerveno narúžovanými, pootvorenými perami a k nim priložené jemné ženské prsty s lakom rovnakej farby – dáva najavo, o čom kniha je a pre aké publikum je určená. Kniha je, ako v súčasnosti toľké iné, príbehom slobodnej, takmer tridsaťročnej ženy. Takmer – hrdinka Betty má dvadsaťdeväť a v jednej z posledných kapitol oslavuje tridsiatku. Už len fenomén „slobodnej takmer tridsaťročnej ženy“ je v súčasnosti toľkokrát omieľaný, že je priam nemysliteľné napísať o ňom niečo originálne. Román je príbehom troch priateliek – hlavnej hrdinky Betty, Mimi a Katky. Mima je vydatá a hrá rolu, ktorá medzi románovými kamarátkami nesmie nikdy chýbať. Je spomedzi nich „tá usporiadaná“, „tá slušná“, ako jediná vydatá, ktorá sa červená pri narážkach na avantúry svojich kamarátok. Katka je, ako to už býva, jej opakom. Nehľadá dlhodobý vzťah, ale užíva si neviazanosť slobodného života. Priateľov má hneď dvoch, a keď ju obaja opustia, v priebehu príbehu vystrieda ešte niekoľkých. Nakoniec Betty, hlavná hrdinka, je kdesi na pomedzí. Dokáže byť roztopašná a ľahkovážna ako Katka, zároveň však predsa len túži aj po Miminej stabilite a konvenčnosti.
Už len takéto rozdelenie úloh je bežné a donekonečna sa opakuje. Divá dračica (v prototype týchto príbehov – v seriáli Sex v meste – Samantha) a cudný anjel (Charlotte), medzi nimi hlavná hrdinka, ktorá má z každej trošku.
O takomto príbehu sa dá písať veľa a zo všetkých strán. Čitateľ, ale pravdepodobne skôr čitateľka, asi tuší, čo sa bude diať: hlavná hrdinka sa chce vydať a hľadá vhodného ženícha. V románe sa vystriedajú všetci potenciálni partneri, ktorí do takéhoto príbehu patria rovnako ako jeho tri prototypové hrdinky: mladučký a neskúsený študent, solventný a skúsený gentleman, do ktorého sa hrdinka síce bláznivo zaľúbi, ale nakoniec vyjde najavo, že je ženatý, sebavedomý muž, z ktorého sa nakoniec vykľuje žiarlivec so sklonmi k násiliu, aj „dobrý chlapec“, ktorý sa síce o hrdinku stará, keď má chrípku, je ochotný s ňou bývať a nakoniec ju aj požiada o ruku – hrdinku však nudí jeho predvídateľnosť a nakoniec aj istota, ktorej ponúka – tentoraz zase – priveľa. A nakoniec, celkom na záver, sa zistí, že pod sviečkou býva najväčšia tma a hrdinka znovu-objavuje suseda Mareka, ktorý celý čas býval na rovnakej chodbe, a ktorý ju na záver, keď už akoby autorke dochádzali sily a chcela to všetko rýchlo skončiť, v srdcervúcej scéne nachádza na nemocničnej chodbe, keďže od jej najlepšej kamarátky sa dozvedel, kde ju má hľadať (áno, aj Pán Božský v jednom z dielov už spomínaného seriálu nachádza Carrie na nemocničnej chodbe, tiež potom, ako ho tam navigujú jej kamarátky). V knihe sa zopakuje nesčíselné množstvo podobných klišé: hrdinkina matka, ktorá sa jej ustavične pýta, kedy sa konečne vydá a opakuje vety ako „navždy ostaneš sama“, príťažlivý inštalatér, ktorý prichádza do bytu práve v čase, keď sú tu všetky kamarátky, zvodný šéf, a tak ďalej, a tak ďalej. Kniha má jasne vymedzenú tému a jasne vymedzený rámec, a v rámci tohto rámca ju treba hodnotiť. Čitateľky Ivy Kučerovej čakajú od jej knižky oddych, a pri jej knihe si určite skutočne oddýchnu. Napriek tomu je azda namieste otázka, či sa podobne oddychový príbeh nedá napísať aj so striedmejšie používanými klišé a bez už toľkokrát použitých a natoľko ošúchaných ingrediencií. Pravda, práve táto schematickosť a predvídateľnosť patria k tomuto žánru a boli by odpustiteľné.
Je však niekoľko vecí, ktoré autorke neviem odpustiť, a ktoré sú, myslím, aj v rámci žánru neodpustiteľné. Na prvom mieste je to jazyk, akým je román napísaný. Napríklad: „Kaťa, ty nešťastnica, to chodíš na svadby bez prcáka v kabelke?“ (str. 180). „Vieš čo, ak budeš taký zlatý, vopchaj si tie jahody do riti a oblej čokoládou!“ (str. 180). „Cica, nežer.“ (str. 179). „– Máte pravdu. Tiež si neviem predstaviť, že to budem dávať štyridsať rokov do jednej ženy. – A ja, že budem štyridsať rokov počúvať prdy jedného chlapa“ (str. 191). Chápem, že kniha má odrážať skutočnosť a znelo by krkolomne, keby kamarátky sedeli v Auparku a hovorili o „junákoch“. Nemám ani nič proti používaniu vulgarizmov v literatúre, ba myslím si, že v niektorých prípadoch textu skôr škodí, ak sa im autor/ka snaží stoj čo stoj vyhnúť. Iva Kučerová však píše o relatívne kultivovaných ženách – tak sa ich aspoň v knihe snaží opísať. Absolventky vysokej školy, ktoré sa pohybujú „vo vyššej spoločnosti“, chodia na kávu do Viedne a nakupovať do Milána, pri prechádzke po Prahe nazerajúc do obchodov rangu Dolce&Gabana sa rozprávajú ako hostia pohostinstva štvrtej cenovej skupiny. Ťažko povedať, či je namieste vyčítať autorke jazyk, alebo jej len pogratulovať k vernému zobrazeniu bežnej reči bratislavskej „smotánky“. Možno si o jazyku svojich rovesníčok robím len zbytočné ilúzie. Navyše, v knihe sa to hemží bohemizmami: kamarátky chodia „na kafčo“ a hlavná hrdinka má v databáze modelky, o ktorých hovorí ako o „holkách“. Chápem, že niektoré české výrazy sú do slovenčiny ťažko preložiteľné – aj keď práve z „kafča“ by neubudlo, keby si priateľky napríklad „skočili na kávu“, a „holky“ by neboli o nič ukrátené, keby sa o nich hovorilo napríklad ako o „babách“. V každom prípade, pokiaľ viem, používaniu bohemizmov v slovenských textoch sa treba vyhýbať, aj keď, priznávam, v bežnej reči ich používame.
Na záver si doprajem krátku moralistickú úvahu. Ako som už spomenula, hrdinky románu sa pohybujú vo svete „na vyššej úrovni“. Betty v rámci svojej práce komunikuje s „celebritami“, jeden z nápadníkov ju berie na rande na zásnuby svojho kamaráta, kde sa jej aj čitateľke tají dych z ostentatívneho luxusu: sú tu ľadové sochy, husľové kvarteto, červené koberce na chodbách prenajatého zámku. Takmer všetci muži, ktorí sa v príbehu objavujú, majú zrekonštruované byty v starom meste, loggie, výhľady na hrad, starobylý nábytok. Betty síce všetkým tak trochu opovrhuje, zároveň sa tým všetkým dáva rada – hoci pobúrene – unášať. Neprekvapuje ju ani drahé auto jedného z mužov, „veď“ – doslova – „kto ho v Bratislave nemá“. Keď sa chystá na víkend do Prahy a dokonca na návštevu kamarátky do Milána, nevie sa síce dočkať – ale výlučne preto, aby mohla nakupovať. Pred cestou venuje čas triedeniu šatníka, aby si ujasnila, čo všetko si v Miláne „potrebuje“ dokúpiť, a celé dni na výlete trávi ako v ošiali – prečesávaním jedného obchodu za druhým. Cez víkend, ktorý strávi na dedine, je zhrozená úrovňou vidieckeho obyvateľstva a nudou, ktorá zavládne v obci, v ktorej nie je ani luxusná reštaurácia ani koktailový bar. Nechcem to však vyčítať autorke, ktorá možno len naozaj verne zobrazila bratislavskú „smotánku“, ktorej príslušníkom sa tají dych nad novou kolekciou talianskych topánok. Myslím však, že zabudla pripomenúť, že svet sa neskladá len z ľudí s drahými autami a zrekonštruovanými bytmi, ktorých dialógy sú na úrovni hostí bufetu na bratislavskej hlavnej stanici. Našťastie.
