Pennsylvánske zápisky (1)

V mongolskej stepi platil a platí zákon, že pocestného treba v nečase prichýliť do jurty a brať ho ako člena rodiny. Ten zákon priniesol život a pastieri ho prijali ako striedanie dňa a noci a ročných období. V islamskej časti Afriky musí byť nevesta vo svadobnej noci pannou. Pod tým istým horúcim slnkom Afriky nevesta Masaiov sa nesmie vydávať ako panna, preto noc pred svadbou strávi s družbom. Tradícia je povýšená na zákon a netreba k nemu právnikov, tí by všetko pokazili.

Mohlo by sa zdať, že sa nebodaj krivo pozerám na právnikov. Božechráň! Rada právnika má dakedy cenu zlata: obžalovaného preinačí na žalobcu a opačne. Po vojne mi istý pán Kováč vyrozprával, že robil na spevňovaní hrádzí Dunaja, pochopiteľne, zavše si začlnkoval na pravý breh veľrieky po batoh šuštiakov, vtedy boli u nás vyhľadávané, a výhodne ich speňažil. Lenže Kováč dostal predvolanie na políciu od istého kapitána Kováča, menovca. Tušil, prečo. Smutný kráčal po ulici, stretol advokáta Kováča, tiež menovca, a poťažkal si. Advokát sa zadíval na predvolanku a zahmkal: „Ja ho poznám. Istý gruppenfírer za vojny skolil v mochovskom háji srnca. Na oslavu pozval gardistov z celého okolia. Juro Kováč, ten kapitán, čo ťa predvolal, mu v uniforme gardistu v mene gardy celého okresu oficiálne gratuloval a taký bol sčapaný, že keď si s Nemcom štrngol, rukou rozmliaždil pohárik vína. Ty len zdvihni hlavu, zaklop mu na dvere, vojdi k nemu ako kamarát a tykaj mu. Juro, nevidel som ťa od poľovačky, keď grupenfírer skolil toho parádneho srnca. Ty si mu za nás gratuloval. Ručníčkom som ti utrel skrvavenú dlaň. Nezmenil si sa, ba povedal by som, že mladneš.“

Advokát Kováč ubezpečil pašeráka Kováča, že niekdajší gardista a terajší vyšetrovateľ Kováč si nemohol zapamätať, kto bol na gulášpartii. Zvítali sa podľa predpokladu advokáta. Vyšetrovateľ bol trochu zaskočený, ale chytro sa zorientoval, predvolanku roztrhal. Do registra fízla, ktorý Kováča udal, zapísal udanie o pašovaní barackovice a maďarskej salámy a postaral sa, aby si to exemplárne odskákal. Na súde mu vyrubili mastnú pokutu a polroka podmienečne.

Na tento príbeh som si spomenul v Centre Hall v Pennsylvánii, kde trávim príjemnú indiánsku jeseň. Z terasy domu pozerám na susedovu farmu, očarúvajú ma zmeny farieb javorov a vyrušujú udalosti denníka Centre Hall Times. Zavše na ceste zavrčí auto niektorého zo susedov, zakýva mi na pozdrav, usmeje sa a mám pocit, že v tejto časti sveta niet zlého človeka. V novinách však píšu, že rodinné nezhody si v 15-miliónovej Pennsylvánii vyžiadajú každý tretí deň život dieťaťa alebo ženy. Dúfam, že na krvavom násilí v rodinách nemajú účasť aj tí, čo sa na verejnosti tak pekne usmievajú.

Advokáti majú aj tu plné ruky roboty. Ich rady mávajú cenu zlata a stoja veľa dolárov. Istá pani strčila zmoknutého kocúra do mikrovlnky, aby sa jej miláčik chytro usušil. Nadulo ho a roztrhlo. Bolo ho treba oplakať a vystrojiť mu pohreb. Právnik preštudoval návod na použitie mikrovlnky. Výrobca neuviedol, že v nej nemožno sušiť zmoknutého kocúra. A poradil_ Smútiaca vyčíslila svoj žiaľ a pohrebné trovy, výrobca mikrovlnky ich musel uhradiť. Advokát si dal svoje know-how dobre zaplatiť. Z toho vyplýva, že lepšie byť v Amerike advokátom ako zmoknutým kocúrom.

Istý pán si išiel do supermarketu vypýtať prázdnu debničku, že ju veľmi potrebuje. Keď do nej čosi ukladal, nevšimol si, že z nej trčí klinček. Poranil si prst. Rana mu zhnisala. Na radu advokáta majiteľa supermarketu, v ktorom mu debničku požičali, zažaloval. Spor vyhral. A ja som sa spočiatku darmo čudoval, že v supermarkete mi nechceli dať jednu z debničiek, ktoré vyvážali kamsi preč.

Svet pozná prípad amerického futbalistu a herca Simpsona. Obvinili ho z brutálnej vraždy exmanželky a jej partnera. Súd ho usvedčil zo zločinu, lenže odvolací súd ho zbavil viny a div mu nepripol anjelské krídla. Nakrútili o tom televízny film Americká tragédia a Simpson, čo ako behá k advokátom, nezabráni, aby film uviedli. Prvým tribunálom odsúdený, druhým obielený nevyhne sa ďalšiemu súdu. Ako z brutálnej dvojvraždy vyviazne, to nik nedokáže predvídať. Isté však je, že advokáti, čo ako dokážu skrúcať i prekrúcať paragrafy, sa poriadne spotia. V súdnych sporoch sú aj tu najmúdrejší advokáti a peniaze.

Nedostatok v hojnosti
Hlad zabíja, prejedanie sa skracuje život a ktosi ho označil za samovraždu lyžicou. Rozdiel je len v tom, že od hladu sa umiera rýchlejšie ako od tučnoty. Tuční sa utešujú, že kým oni schudnú, chudí umrú. V Afrike platí úslovie, že prázdne brucho je ťažké, a ľudia vedia, prečo. Pre väčšinu je stôl s jedlom privysoko, nedočiahne naň, pretučnení boháči nie sú na tom lepšie: nevládzu vstať z kresla a keď sa chcú prejsť, sluha ich musí podopierať.

Brucho mnohí pokladajú za vonkajší prejav biedy alebo hojnosti, no nie je to pravda. Stolovanie patrí ku kultúre spoločnosti. V Mongolsku nik nehladuje. Stôl je v jurte na nízkych nohách nie preto, aby naň ľahšie dočiahli, ale preto, že v stepnom príbytku niet miesta na stoličky. Arati pasú početné čriedy a keď vyhladnú, v kotle si uvaria len tak osolenú baraninu. Bujón vypijú, dožičia si po kusisku mäsa a tak sa najedia, že mnohí dlhé hodiny vylihujú v jurte a dva aj tri dni popíjajú len čaj či kumys. Keď im v žalúdku znova zaškŕka, strhnú pod nôž ďalšiu ovcu alebo kozu.

V Mongolsku som obézneho človeka nestretol. Milujú kone a majú ich v úcte. Napísali o nich viac básní, románov a piesní ako o ľuďoch. Čosi veľmi dôležité majú s nimi spoločné: napaseného koňa darmo zavedieš na pastvisko, pred sýteho Mongola darmo postavíš hrniec s baraninou.

Kultúra stolovania veľa povie o duši národa. Gruzínci majú radi na stole hojnosť. Keď si traja sadnú k stolu, stôl sa prehýna pod fajnotami pre desiatich. Zjedia za troch, ale srdečnosti je na stole pre tridsiatich a pre každého, na koho si spomenú. Hlavné slovo pri stole má ten, komu pripadne úloha tamadu. Iba on má právo prvý zdvihnúť pohárik vína. Každý prípitok je určený rodine a priateľom stolovníkov. Ak je pri stole 20 ľudí, tamada sa povyzvedá, odkiaľ sú a čo robia, dozvie sa o rodičoch a súrodencoch a jeho výkon pri stole možno porovnať s výkonom Cicerona v rímskom senáte. Tak vyrastajú múdri ľudoví rečníci a čo je dôležité, pri krčahoch vína panuje múdrosť a ľudská dôstojnosť, hodnoty, ktoré, žiaľ, z našich krčiem vypláchol trúnok a nápoje, ktoré by mali kultúrnosť upevňovať.

V Pennsylvánii, ďaleko za Atlantikom, kde svoje postrehy zo sveta zhŕňam, pozorujem ruch v supermarketoch a porovnávam ho s ruchom spred niekoľkých rokov, keď som prebrúsil peknú časť Ameriky. Dlhý čas treba na to, aby cudzinec nazrel do útrob Spojených štátov. Jednako, v supermarketoch sa človek veľa dozvie o stave spoločnosti.

Smutný je u nás pohľad na dôchodcu, keď si v piatok kupuje doslova holé kosti, alebo si dá odťať kúsok bravčového kolienka, aby mu v nedeľu zavoňalo doma mäsom. Tunajší dôchodca si tisne pred sebou vozík, veľký ako menší rebriniak, s nákladom kvalitných potravín. Do očí mi padli fešácki starci a starenky, ale aj doteraz nevídaná epidémia obezity mladých. Tisnúc pred sebou nákupný vozík, ledva nohy dvíhajú, fučia od únavy, ovísajú z nich vaky tuku a oni len hádžu do vozíka mrazenú zmrzlinu, fľaše koky, sladkosti a iné maškrty. Vedia, že svojím enormne rozložitým telom vzbudzujú pozornosť. Mnohí sú agresívni a každého, o kom si myslia, že ich pozoruje, okríknu: „Čo na mňa zízaš?“ Istá dáma si na sklo auta prilepila „Ja som tučná, ale ty si škaredý.“

Obézni sa zavše zhromaždia na námestí, demonštrujú, ale nik nepochopí, prečo. Tvrdia, že chcú byť takí, akí sú, ale pravdou bude asi opak. Žijú v krajine hojnosti a majú nedostatok sebaúcty. Kým väčšina Američanov všetkých vekových kategórií behá po parkoch, aby si udržiavala štíhlosť, obézny sa do roboty vezie autom, do supermarketu autom, krok pešo neurobí, len sa nadžgáva a topí vo vlastnom tuku. Často vidno superobézny partnerský pár. Takí sa nájdu, obžerstvo sa im stane vášňou, čosi ako droga, ktorej podľahnú. Kam týchto ľudí zaradiť? K jedincom, ktorí v Hojnosti potravín trpia na Nedostatok sebakontroly pri jedle.

Bremeno tradície
Tradície hlboko zapustili korene do myslenia a cítenia národa a spoločenstva a ľudom pripomínajú, odkiaľ pochádzajú a kam patria. Mongolsko je, najmä na severe, veľmi vrchovaté a na každom vršku stojí ovo. Je to akási kaplnka z naukladaných skál, do ktorej pocestný vojde, chvíľku si pomedituje a pokračuje v ceste. Ovo väčšinou predstavuje len hŕba kameňa. Pocestný pri ňom zastane, položí naň kúsok papiera, škatuľku zápaliek alebo vreckovku. Potom zaďakuje, že sa mu na ceste darí a úspešné putovanie zaželá aj ďalším. Naštartuje džíp či nákladniak, na koni sa na dlhú cestu veru nik stepou už nevydáva, a vo svojej púti pokračuje k ďalšiemu ovu.

Koptickí kresťania rozľahlej Etiópie sa koncom decembra v deň svätého Gabriela vybrali veru aj pešo, aby svoje prosby k svätcovi v dlhých dňoch a nociach putovania podporili ranami na bosých nohách. Schádzali sa v doline pri Kulubi na ceste z Hararu do Asba Tafari. Státisíce veriacich zaplnili údolie. Večer pred sviatkom zapálili na hrebeňoch vrchov ohne a noc pretancovali. Modlitbami k svätcovi, ktorého meno nesie chrám na konci údolia, utiekajú sa najmä ženy, ktorým sa láska v manželstve nenaplnila deťmi. Taká nešťastnica zavše v roztancovanej noci stretne pozemského zástupcu svätého, oddá sa mu a dúfa, že tým podporí úspešnosť svojich prosieb a túžob po dieťati. Inakšie sa na to pozerá jej manžel. Ak votrelca prichytí pri svojej žene, vrazí mu do chrbta nôž. Tieto skúsenosti mám z prvej ruky, lebo som v Kulubi viackrát zabezpečova1 zdravotnícku starostlivosť.

Púť vyvrcholila v nasledujúci deň, keď sa kňazi na čele s cisárom Haile Selassie Prvým vydali na púť okolo chrámu. Ženy, ktoré si v predchádzajúcej púti vymodlili dieťa, niesli svoje ratolesti na čele sprievodu, po prvom kole to vymodlienča strčia do rúk manželovi, hodia sa na štyri, na ostrých kameňoch si doráňajú ruky a kolená a vlastnou krvou z vďaky k svätcovi pomažú okolie chrámu.

Mohamedán aj keby mal prísť o zdravie, raz v živote si pokladá za povinnosť putovať do Mekky, svätyne islámu, a zaslúžiť si pomenovanie hadži. Pandžábski Sikhovia sa celý život nestrihajú a neholia. Na hlave nosia turban a aby si ustavične pripomínali bojovnosť svojho kmeňa, držia pri sebe päť kovových predmetov. V aute i lietadle sa radi povozia, ako aj mohamedáni, a sú spokojní, že im tradície nebránia užívať výdobytky techniky.

V Pennsylvánii som spoznal spoločenstvo amišov. V Amerike, kde ľudia neurobia krok pešo, do očí na asfaltke udiera voz ťahaný koňmi. Kone zapriahnuté na farme amiša do pluhu, kontrastujú s traktorom na susednej farme tak ako upachtený amiš na kolobežke medzi limuzínami na asfaltke.

Amišovia sú protestanskí kresťania a v polovici 19. storočia ušli z Nemecka pred náboženským prenasledovaním. Usadili sa najmä v Pennsylvánii, ale aj v Ohiu, lndiáne a lowe. Nech sú už kdekoľvek, všade rovnako a priam s rehoľníckou prísnosťou dodržiavajú tradície svojej komunity. Muži sa celý život neholia, vyvolenú do života si musia nájsť len vo svojej komunite. Po svadbe sa vyberú ponavštevovať všetky rodiny amišov v krajine a keď sa po dlhých mesiacoch vrátia domov, na voze si privezú svadobných darov, že zavše sa im do rebriniaka nezmestia, a môžu začať spoločný život. Okrem darov si upevnia aj neochvejný pocit spolupatričnosti a súdržnosti.

Opovrhujú všetkými výdobytkami techniky. V dome svietia petrolejovou lampou, nemajú telefón, ani televízor, v sporáku kúria drevom, na farmárčenie používajú kone a vlastné ruky. Ak idú na návštevu rodiny, poberú sa tam pešo, na kolobežke alebo hintovom, podľa toho, ako je rodina, ktorú si zaumienili navštíviť, vzdialená. Platí u nich prísny zákaz čo i len ochutnať alkoholický nápoj.

Amišovia sú väčšinou farmári, no tradičným spôsobom udržiavajú i výrobu nábytku, pekárstvo, ovocinárstvo, tesárstvo a iné remeslá. Vo viacerých mestečkách som videl predajne s ich po domácky tkanými kobercami, paplónmi a inými potrebami pre domácnosť. Svoje chýrečné výrobky predávajú aj v New Yorku a iných veľkomestách Ameriky. Nedeľu čo nedeľu ráno mi na asfaltke pred terajším dočasným domom klopkajú kopytá koní a hrkľujú kolesá hintovov: amišovia sa zbiehajú na bohoslužbu. Každú nedeľu svätia na inej farme a všetky farmy amišov sa pre nich stali chrámom. Čas akoby plynul mimo nich. S čiernym klobúkom na hlave a mozoľmi na rukách prekračujú storočia a vek je pre nich len okamihom večnosti, v ktorej sa svojím statočným životom utiekajú o spasenie a večný život.

Kto vážne poruší tradície amišstva, toho vylúčia z komunity ako prašivého psa. A nikdy viac ho k sebe nepríjmu. Pripomínajú mi mládenca, ktorý v tridsiatke pohrdol krásami života a zmárnil sa, aby v očiach ľudí ostal navždy mladý a pekný. Amišovia pohŕdajú výdobytkami techniky, vlečú na chrbte bremeno tradície, aby aj naďalej ostali amišmi.

Zub času je nemilosrdný a vytrvalý. Rozhlodal už aj žulové hrady a kamenné mestá, na všetko si nájde čas. Pustil sa aj do amišov. Mladým sa zapáčili diskotéky, zachutilo im pivo a whisky, omrzelo ich jazdiť na kolobežkách a voziť sa v čiernych hintovoch, radi by lietadlom do Európy alebo na Havajské ostrovy. Častým krížením príbuzenstva sa v ich rodinách rodia deti s črtami degenerovanosti, amišským mládencom sa preto čoraz väčšmi páčia pekné dievčatá z rodín mimo ich komunity a nadväzujú s nimi známosti.